Nemeckojazyční koronaskeptici sa húfne sťahujú do Bulharska. Zašiel som za ich vodcom a zistil prečo.
S „laterálnymi mysliteľmi“ som nikdy predtým nemal nič dočinenia. Slušný človek nechce mať s hnutím, ktoré si dalo na jar roku 2020 nemecký názov Querdenker, nič spoločné. V Nemecku ich sleduje tajná služba, mediálny mainstream ich označuje za nebezpečných ľudí, v lepšom prípade za tárajov a zablúdencov, v horšom za násilníkov a náckov.
Laterálni myslitelia boli úderkou v odpore proti koronaopatreniam a dnes hrajú významnú rolu v odpore proti očkovaniu. Nikdy som takého querdenkera nestretol, ale spolužiak na maturitnej stretávke mi nedávno porozprával, ako bol jeho bystrý brat vedúcim rakúskym querdenkerom. Zorganizoval v podstate všetky rakúske demonštrácie – a že teraz, hovorí mi, emigroval do Bulharska. Napadlo mi: 16 percent, Bulharsko má s odstupom najnižšiu mieru zaočkovanosti v EÚ, len tých 16 percent. „Preto Bulharsko?“ – „Áno, presne preto.“
Strih. Sedím po rannom lete na terase nad mólom v Burgase, aj mimo sezóny je stále počuť ruštinu, holandčinu, češtinu. Raňajkujem zmrzlinový koláč, nič iné na jedenie nemajú. Prichádzam z Rakúska, kde bez svojho očkovacieho preukazu nikdy neopúšťam barák, tu v Bulharsku sa nikde na nejaký OTP certifikát nepýtajú. Brata môjho spolužiaka vidím opäť po 30 rokoch, aj s „koronabruškom“. Vyzerá dobre. Žije tu sám, jeho deti sú už veľké, manželstvo sa mu už dávnejšie zmenilo na kamarátsky vzťah. Manželka je s ním síce politicky zajedno, chodila s ním na koronademonštrácie, je ale „veľmi zrastená s vlastnou hrudou“. Dúfa, že sa neskôr tiež presťahuje do Bulharska.
Chýr sa potvrdí: „Bol som prakticky hlavným querdenkerom Rakúska.“ Hneď prichádza s ďalšou informáciou, ktorá mi vyráža dych, žiadne nemeckojazyčné noviny o tom nepísali: V priebehu septembra sa celá kolónia nemeckých a rakúskych laterálnych mysliteľov presťahovala k Čiernemu moru. Len v jednej turistickej rezidencii, ktorá nesie veľkolepý názov Chateau, ich teraz žije 30. V okolí ďalších 40. Zatiaľ tvoria ucelenú komunitu, raz alebo dvakrát do týždňa sa chodia spolu najesť, chcú sa ale integrovať do bulharskej spoločnosti. Tí, čo majú školopovinné deti, ich už dali do miestnej školy.
Hlavný rakúsky querdenker ma odvezie do ich kraja, von z veľkého mesta, na čarovnú pláž, ktorú objavil on sám. Piesok je zlatý a človek má výhľad na historické centrum mestečka Nesebaru. „Bahamas!“ hovorím, on sa spokojne usmieva.
O svoju existenciu sa nemusí báť, je vysoko kvalifikovaný technik, jeho stará firma sa bez neho nezaobíde, stále ho platí za online poradenstvo. Je horúci deň, dlho plávam, on pláva krátko, hore-dole po pláži behá všade opálená svalnatá žena. Sadneme si do priestranného beachbaru, medzi palmy vo veľkých kvetináčoch. Sme jediní hostia, jedlo ani tu nedostaneme, dávam aperol spritz, on pivko. Život je krásny, zdá sa v tejto chvíli, život je ľahký.
Potom sa rozprávame. Pýtam sa ho, či sa nebojí, že uviazne práve v Bulharsku v prípadnom ďalšom lockdowne, keďže tam rátajú teraz denne okolo 80 koronamŕtvych. Ukazuje sa, že emigrácia laterálnych mysliteľov bola pripravená s takmer investigatívne preskúmaným bodovým systémom, mysleli na všetko. Miera zaočkovanosti je „veľmi dôležitá“ ako „ukazovateľ toho, koľko jednotlivý národ nechá so sebou zametať“, ale dôležité sú aj pracovné príležitosti a imigračné predpisy. Pôvodne si vybrali najskôr Ekvádor. Siedmi z nich v júni precestovali tú zasľúbenú zem za tri týždne, on si tam už dohodol docentúru na univerzite, v júli sa ale dozvedeli, že nový ekvádorský prezident („prisluhovač z Opus Dei“) vyhlásil povinné očkovanie pre odvetvie cestovného ruchu a verejnej správy. Projekt Ekvádor bol mŕtvy.
O Európskej únii dlho vôbec neuvažovali. Až v lete začali uvažovať o Európe, presnejšie povedané o jej juhovýchode. Najprv mysleli na Bosnu, najslabšie zaočkovanú krajinu na západnom Balkáne. Bulharsko, to bol jeho nápad. Miera zaočkovanosti stagnovala celé leto na 16 percentách, medzitým Bulharsko už vypadlo z medzinárodných štatistík, posledné hlásené dáta sú už príliš staré. Rakúsky emigrant chváli široký bulharský odpor voči lockdownom a očkovaniu, tiež „spoločnosť lekárov, ktorá je kritická voči očkovaniu“, a tiež „bulharské médiá, ktoré dávajú kritikom viac priestoru“. V auguste urobila úderka laterálnych mysliteľov prieskumnú cestu po Bulharsku, on bol zase pri tom. Keď porovnali jednotlivé regióny, dávali si najväčší možný pozor na dva indikátory: „nosenie rúšok“ a „kde ľudia žili opatrenia najmenej“. Napokon sa rozhodli pre juhovýchodné bulharské pobrežie.
Ak bude situácia aj v Bulharsku neudržateľná, je návrat do nemeckej alebo rakúskej vlasti len „plán C“. Plán B je, v tomto poradí: Gruzínsko, Ukrajina alebo Moldavsko. Hlavný querdenker, ktorý sa politicky označuje ako „centrista“, hovorí plynule rusky, v minulosti sa chcel presťahovať do Ruska, teraz je už pre neho Rusko ale príliš autoritárske. Skutočnosť, že Bulharsko je krajinou bez vlády, v ktorej sa tento rok uskutočnia troje voľby, mu veľmi vyhovuje. Usmieva sa: „Nikdy som si nemyslel, že sa presťahujem do krajiny, ktorá a) má nestabilnú vládu, b) je skorumpovaná a c) v ktorej je obyvateľstvo také chudobné, že si opatrenia nemôže dovoliť.“ Nuž, a teraz žije v takej krajine. Čaká na bulharský občiansky preukaz a učí sa bulharsky.
Čerstvý päťdesiatnik už mal COVID-19, „s ľahkým priebehom“, svoje potvrdenie o prekonaní ukazuje ale len v úplne výnimočných prípadoch, v Rakúsku s tým napríklad nikdy nešiel do reštaurácie, bojkotoval vládny koronarežim. O chorobe ako takej nijako nepochybuje. Odhaduje, že ak by štáty nezaviedli žiadne opatrenia, počet postihnutých a mŕtvych by bol „trojnásobne vyšší“. Lockdown podľa neho nie je v žiadnej krajine opodstatnený, očkovanie zdravých osôb mladších ako 65 rokov predstavuje údajne príliš vysoké riziko. Jediné opatrenie, ktoré by považoval za prípustné, je obmedzenie podujatí, na ktorých sa stretáva veľa starých ľudí, napríklad koncerty klasickej hudby.
Veľkú časť kritiky opatrení, ktorú predkladá na poludňajšom slnku v bulharskom beachbare, som už aj ja niekedy vyslovil. Má to svoje ratio. To, že on hneď emigroval a ja stále v Rakúsku žijem, sa dá vysvetliť len tým, že on verí v skrytú koronaagendu a ja skôr nie. On verí, že vládnu „bezduchí technokrati, ktorí naozaj veria, že môžu transhumanisticky oženiť ľudí so strojmi“, verí „v sprisahanie“. Ako kľúčový dôkaz uvádza pandemické cvičenie v New Yorku z 20. októbra 2019, v rámci ktorého sa vychádzalo z vypuknutia koronavírusu v Brazílii: „Event 201 – to bol ten blueprint.“ Na tej newyorskej konferencii sa zúčastnili: Univerzita Johna Hopkinsa, Svetové ekonomické fórum, Nadácia Billa a Melindy Gatesovcov. To sú podľa neho aj hlavní sprisahanci. Vedie ich vraj „vodca sekty“ Klaus Schwab, organizátor davoského Svetového ekonomického fóra, so svojím „veľkým resetom“. Ostatní, vlády a médiá, sú podľa neho iba prisluhovači, ktorí všetci ani nemusia o sprisahaní tušiť.
Na konci ma odvezie späť na letisko. Je pohodovým šoférom, s úsmevom necháva prejsť vytunovaného cestného piráta: „Jaj, aký buranský výfuk! Ten to jednoducho potrebuje.“
Spočiatku boli jeho rakúske a nemecké demonštrácie namierené proti „vláde a jej prisluhovačom“, ale keďže počet demonštrantov ku koncu lockdownu v máji prudko klesol, „začali sme hľadať problém v národe“. Odvtedy sa laterálni myslitelia neveriacky pýtajú: „Prečo sa národ nebráni?“ Odpoveď hlavného rakúskeho querdenkera znie: „Vlasť môžeš úplne odpísať.“ Nechce žiť v krajine, v ktorej ľudia takto nechajú so sebou zametať.
O pol šiestej som opäť doma v tej ohováranej vlasti. Mám mierne spálenú kožu od slnka, soľ vo vlasoch, objímam pred letiskom svoje deti, podarený výletík na vzdialenú pláž mi zdvihol náladu.
Len keď si spomeniem, že v bulharskom exile mám krajanov, začnem byť akýsi nepokojný.