Na návšteve v raji koronaskeptikov

Nemeckojazyční koronaskeptici sa húfne sťahujú do Bul­har­ska. Zašiel som za ich vodcom a zistil prečo.

Bulharsko čierne more Querdenker v exile Autor Leidenfrost

S „laterálnymi mysliteľmi“ som nikdy predtým nemal nič dočinenia. Sluš­ný človek nechce mať s hnutím, ktoré si dalo na jar roku 2020 ne­mecký názov Querdenker, nič spoločné. V Nemecku ich sleduje tajná služba, mediálny mainstream ich oz­načuje za nebezpečných ľu­dí, v lepšom prípade za tárajov a za­blú­dencov, v horšom za násil­ní­kov a náckov.

Laterálni my­sli­te­lia boli úderkou v odpore proti ko­ronaopatreniam a dnes hrajú vý­znam­nú rolu v odpore proti očkovaniu. Nikdy som takého querdenkera ne­stre­tol, ale spo­lužiak na maturitnej stretávke mi nedávno porozprával, ako bol je­ho bystrý brat vedúcim ra­kúskym quer­denkerom. Zorganizoval v pod­state všetky rakúske de­mon­štrácie – a že teraz, hovorí mi, emigroval do Bul­har­ska. Napadlo mi: 16 percent, Bulharsko má s odstupom najnižšiu mie­ru zaočkovanosti v EÚ, len tých 16 percent. „Pre­to Bulharsko?“ – „Áno, presne preto.“

Strih. Sedím po rannom lete na terase nad mólom v Burgase, aj mimo se­zóny je stále počuť ruštinu, holandčinu, češtinu. Raňajkujem zmrz­linový koláč, nič iné na jedenie nemajú. Prichádzam z Rakúska, kde bez svojho očkovacieho preukazu nikdy neopúšťam barák, tu v Bul­harsku sa nikde na nejaký OTP cer­ti­fikát nepýtajú. Brata môjho spolu­žia­ka vidím opäť po 30 rokoch, aj s „koronabruškom“. Vyzerá dobre. Žije tu sám, je­ho deti sú už veľké, manželstvo sa mu už dávnejšie zmenilo na kamarátsky vzťah. Manželka je s ním síce politicky za­jed­no, chodila s ním na ko­ro­na­demonštrácie, je ale „veľmi zrastená s vlast­nou hrudou“. Dúfa, že sa neskôr tiež presťahuje do Bulhars­ka.

Chýr sa potvrdí: „Bol som prakticky hlav­ným querdenkerom Ra­kús­ka.“ Hneď prichádza s ďalšou informáciou, ktorá mi vyráža dych, žiad­ne nemeckojazyčné noviny o tom nepísali: V prie­be­hu sep­tem­bra sa celá kolónia ne­meckých a rakúskych laterálnych my­s­li­te­ľov pre­sťa­ho­va­la k Čiernemu moru. Len v jednej turistickej re­zi­dencii, kto­rá nesie veľkolepý názov Chateau, ich teraz žije 30. V okolí ďal­ších 40. Zatiaľ tvoria ucelenú komunitu, raz alebo dvakrát do týždňa sa chodia spolu najesť, chcú sa ale integrovať do bul­har­s­kej spoločnosti. Tí, čo majú školopovinné deti, ich už dali do miest­nej školy.

Hlavný rakúsky querdenker ma odvezie do ich kraja, von z veľkého mesta, na čarovnú pláž, ktorú objavil on sám. Piesok je zlatý a človek má výhľad na historické centrum mestečka Nesebaru. „Bahamas!“ ho­vo­rím, on sa spokojne usmieva.

O svoju existenciu sa nemusí báť, je vy­soko kvalifikovaný technik, jeho stará firma sa bez neho ne­za­obí­de, stále ho platí za online poradenstvo. Je ho­rúci deň, dlho plá­vam, on pláva krátko, hore-dole po pláži behá všade opá­lená svalnatá žena. Sadneme si do priestranného beachbaru, medzi palmy vo veľkých kvetináčoch. Sme jediní hostia, jedlo ani tu nedostaneme, dávam aperol spritz, on pivko. Život je krásny, zdá sa v tejto chvíli, život je ľahký.

Potom sa rozprávame. Pýtam sa ho, či sa nebojí, že uviazne práve v Bul­harsku v prípadnom ďalšom lockdowne, keďže tam rátajú teraz ­den­ne okolo 80 koronamŕtvych. Ukazuje sa, že emig­rá­cia laterálnych my­s­liteľov bo­la pripravená s takmer investigatívne pre­skúmaným bo­do­vým sy­sté­mom, mysleli na všetko. Miera za­oč­ko­va­nos­ti je „veľmi dôležitá“ ako „ukazovateľ toho, koľko jednotlivý národ nechá so se­bou zametať“, ale dô­le­ži­té sú aj pracovné prí­le­ži­to­sti a imig­rač­né predpisy. Pôvodne si vybrali najskôr Ek­vádor. Siedmi z nich v júni pre­cestovali tú zasľúbenú zem za tri týždne, on si tam už dohodol do­centúru na univerzite, v júli sa ale dozvedeli, že nový ek­vá­dor­s­ký prezident („prisluhovač z Opus Dei“) vyhlásil povinné oč­ko­va­nie pre odvetvie cestovného ruchu a verejnej správy. Projekt Ek­vádor bol mŕtvy.

O Európskej únii dlho vôbec neuvažovali. Až v lete začali uvažovať o Európe, presnejšie povedané o jej juhovýchode. Najprv mysleli na Bos­nu, najslabšie zaočkovanú krajinu na západnom Balkáne. Bul­har­s­ko, to bol je­ho nápad. Miera zaočkovanosti stagnovala celé leto na 16 percentách, medzitým Bulharsko už vypadlo z medzinárodných šta­tis­tík, posled­né hlásené dáta sú už príliš staré. Rakúsky emigrant chvá­li ši­ro­ký bulharský odpor vo­či lock­dow­nom a očkovaniu, tiež „spo­ločnosť lekárov, ktorá je kri­tická voči oč­kovaniu“, a tiež „bulharské mé­diá, ktoré dávajú kritikom viac priestoru“. V auguste urobila úderka laterálnych mysliteľov prieskumnú cestu po Bulhar­s­ku, on bol zase pri tom. Keď porovnali jednotlivé regióny, dávali si najväčší možný pozor na dva indikátory: „nosenie rúšok“ a „kde ľudia žili opatrenia najmenej“. Napokon sa rozhodli pre juhovýchodné bul­harské po­bre­žie.

Ak bude situácia aj v Bulharsku neudržateľná, je náv­rat do ne­mec­kej alebo rakúskej vlasti len „plán C“. Plán B je, v tomto poradí: Gru­zínsko, Uk­raj­ina alebo Moldavsko. Hlavný querdenker, ktorý sa po­liticky označuje ako „centrista“, hovorí plynule rusky, v mi­nu­los­ti sa chcel pre­sťahovať do Ruska, teraz je už pre neho Rus­ko ale príliš au­to­ri­társke. Skutočnosť, že Bul­har­sko je kra­jinou bez vlády, v ktorej sa tento rok uskutočnia troje voľ­by, mu veľmi vy­ho­vuje. Usmieva sa: „Nikdy som si nemyslel, že sa presťahujem do kra­jiny, ktorá a) má nestabilnú vládu, b) je sko­rumpovaná a c) v ktorej je oby­va­teľ­s­tvo také chu­dobné, že si opatrenia nemôže do­vo­liť.“ Nuž, a teraz ži­je v takej krajine. Čaká na bulharský ob­čian­s­ky preukaz a učí sa bulharsky.

Čerstvý päťdesiatnik už mal COVID-19, „s ľahkým priebehom“, svo­je po­tvrdenie o prekonaní ukazuje ale len v úplne výnimočných prí­pa­doch, v Rakúsku s tým napríklad nikdy nešiel do reštaurácie, boj­ko­toval vládny koronarežim. O chorobe ako takej nijako nepochybuje. Od­haduje, že ak by štáty ne­zaviedli žiadne opatrenia, počet po­sti­h­nutých a mŕtvych by bol „troj­násobne vyšší“. Lockdown podľa ne­ho nie je v žiadnej kra­ji­ne opodstatnený, očkovanie zdravých osôb mlad­ších ako 65 rokov predstavuje údajne príliš vy­so­ké riziko. Je­di­né opa­trenie, ktoré by považoval za prípustné, je obmedzenie po­du­ja­tí, na kto­rých sa stretáva veľa starých ľudí, napríklad kon­cer­ty klasickej hud­by.

Veľkú časť kritiky opatrení, ktorú predkladá na poludňajšom slnku v bulharskom beachbare, som už aj ja niekedy vyslovil. Má to svoje ratio. To, že on hneď emigroval a ja stále v Rakúsku žijem, sa dá vy­svetliť len tým, že on verí v skrytú koronaagendu a ja skôr nie. On verí, že vládnu „bez­duchí technokrati, kto­rí naozaj veria, že môžu transhumanisticky oženiť ľudí so stroj­mi“, verí „v sprisahanie“. Ako kľú­čový dôkaz uvádza pandemické cvičenie v New Yorku z 20. ok­tób­ra 2019, v rámci ktorého sa vychádzalo z vy­puknutia ko­ro­na­ví­ru­su v Bra­zílii: „Event 201 – to bol ten blue­print.“ Na tej new­yors­kej kon­ferencii sa zúčastnili: Univerzita Johna Hop­kinsa, Sve­tové eko­no­mické fórum, Nadácia Billa a Melindy Ga­te­sov­cov. To sú podľa ne­ho aj hlavní spri­sahanci. Vedie ich vraj „vodca sekty“ Klaus Schwab, organizátor davoského Svetového ekonomického fóra, so svo­jím „veľ­kým resetom“. Ostatní, vlády a médiá, sú podľa ne­ho iba pri­slu­hovači, ktorí všetci ani nemusia o sprisahaní tušiť.

Na konci ma odvezie späť na letisko. Je pohodovým šoférom, s ús­me­vom ne­cháva prejsť vytunovaného cestného piráta: „Jaj, aký buranský vý­fuk! Ten to jed­no­ducho potrebuje.“

Spočiatku boli jeho rakúske a ne­mecké de­mon­štrá­cie na­mie­re­né pro­ti „vláde a jej prisluhovačom“, ale keďže po­čet demonštrantov ku kon­cu lockdownu v máji prudko kle­sol, „začali sme hľadať prob­lém v národe“. Odvtedy sa laterálni my­s­litelia neveriacky pýtajú: „Prečo sa národ nebráni?“ Od­po­veď hlavného rakúskeho querdenkera znie: „Vlasť môžeš úplne odpísať.“ Ne­chce žiť v krajine, v ktorej ľudia tak­to ne­chajú so sebou za­me­tať.

O pol šiestej som opäť doma v tej ohováranej vlasti. Mám mierne spálenú kožu od slnka, soľ vo vlasoch, objímam pred letiskom svoje de­ti, podarený vý­letík na vzdialenú pláž mi zdvihol náladu.

Len keď si spomeniem, že v bulharskom exile mám krajanov, za­čnem byť akýsi nepokojný.


Od januára penzie čakajú zmeny. Keď sa valorizujú dôchodky, Sociálna poisťovňa prepočíta zásluhovú výšku penzie poberateľa minimálneho dôchodku. Ak zásluhová renta prekročí minimálnu hranicu, dôchodcovi poisťovňa prestane posielať minimálny dôchodok a začne vyplácať ten zásluhový.
Prejsť na článok