Ukrajinské úrady nedávno previezli pozostatky jednej z kontroverzných postáv histórie. Vodca separatistickej Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) Andrij Atanasovyč Meľnyk je z dejín strednej a východnej Európy známy najmä ako kolaborant nacistického Nemecka, hoci oproti svojmu vyzývateľovi Stepanovi Banderovi pôsobil predovšetkým v exile.
Všeobecne známejší Bandera má postavené sochy či busty na svoju počesť v mestách ako Ľvov, v roku 2010 mu vtedajší prezident Viktor Juščenko posmrtne udelil vyznamenanie Hrdina Ukrajiny. Bývalý reformný líder a prozápadne orientovaný politik zároveň v roku 2005 navštívil na cintoríne Montparnasse v Paríži miesto posledného odpočinku Symona Petľuru, ktorý má od roku 2017 sochu v meste Vinnycja.
Najvyšší veliteľ Ukrajinskej ľudovej armády (v rokoch 1918 až 1921) a vodca odporu proti hajtmanovi Pavlovi Skoropadskému však šéfoval útvarom, ktoré po boľševickej revolúcii páchali série pogromov voči vtedy početnému židovskému obyvateľstvu na bývalých západných územiach Ruskej ríše.
Sochu paradoxne osadili počas vlády premiéra Volodymyra Grojsmana, o ktorom denník Times of Israel pripomenul, že je Židom z otcovej strany. Podobný motív je možné sledovať aj v súčasnosti, keď sa prevoz Meľnykových pozostatkov odohral počas vlády prezidenta Volodymyra Zelenského, ktorého obaja rodičia sú Židia.
Kam patrí Ukrajina
Okrem tvrdých vyhlásení Poľska, ktoré už v minulosti tlačilo na exhumáciu obetí volynského masakru (ktorý spáchala práve Banderom vedená Ukrajinská povstalecká armáda), si však zvyšok Európy vybral diplomatické mlčanie. Dôvod je pritom prozaický: Ukrajina je napadnutým štátom v najväčšom konflikte od konca druhej svetovej vojny.
Jatrenie starých rán tak pre krajiny ako USA, Nemecko či Británia nie je dostatočnou cenou za oslabenie podpory Kyjeva a oproti Poľsku s Ukrajincami nemajú spoločnú krvavú históriu.
Podobne ako zvyšok krajiny, aj prezident počas vojny „prepol na režim národnej identity“ uprostred rastúcej nenávisti voči Rusku, vysvetlil pre denník New York Times bývalý šéfredaktor ukrajinskej verejnoprávnej televízie Jurij Makarov. „Ukrajinci sa stali vlastencami, pretože krutý život ich naučil, že neexistujú žiadne alternatívy,“ dodal.
Rovnako však platí, že sa ukrajinský líder v najväčšej možnej miere opiera o jednu z posledných fungujúcich inštitúcií v štáte – o armádu. V Ozbrojených silách Ukrajiny však na rozdiel od Verchovnej rady či kabinetu neobmedzene bujnejú extrémne pravicové nálady, ktoré ruská invázia len posilnila.
Za vzostup týchto nálad môže predovšetkým fakt, že práve nacionalisti zo zoskupení ako Pravý sektor, bývalá strana Sloboda či dobrovoľnícka vojenská jednotka Azov najväčšou mierou posilnili ukrajinskú armádu v prvých dňoch a mesiacoch vojny. Svoje presvedčenie o obrane vlasti tak pretavili do konkrétnych skutkov.
Členovia Azova neskôr zmenili zaradenie a stali sa súčasťou 3. armádneho zboru, ktorého veliteľ Andrij Bileckyj sa zvyčajne považuje za muža, ktorý by mal najväčšiu šancu na úspech v prípade prevratu. Jeho zástupca Maxym Žorin či ideológ jednotky Olexij Rejns sú tiež známymi menami na Ukrajine i v zahraničí.
Práve títo muži a ich spojenci či podporovatelia stáli a stoja za protestmi proti černošským radikálom BLM, za podporou „ruského“ zákona proti LGBT propagande či dokonca za vyhrážkami voči hlave štátu.
Populárny nacionalista Serhij Sternenko, ktorý šéfoval odbočke Pravého sektora v meste Odesa počas podpálenia Domu odborov v roku 2014, sa v denníku Times nepriamo vyhrážal Zelenskému, že ak by odovzdal Rusku nedobyté územie, „bol by mŕtvolou – politicky a potom aj skutočne“.
Fakt, že človek s politickou zodpovednosťou za masaker proruských separatistov dostal priestor v prominentnom britskom médiu, v ktorom s ľahkosťou poznamená, čo „hrozí“ prezidentovi Ukrajiny, je zrejme najčistejším prejavom spomínanej ústupčivosti západných štátov voči takýmto výstrelkom.
Surovosť činov a slov je, samozrejme, podporená prebiehajúcou vojnou. Ukrajinská národná identita sa však odjakživa potrebovala definovať oproti tej poľskej či ruskej. To znamená, že na západe Ukrajiny sa pestuje historický obraz „druhého“ kráľa Rusi Daniela Romanoviča Haličského (ktorému poslal korunu pápež Inocent IV.), v Kyjeve je to dynastia Rurikovcov ako celok a v Záporoží sú to kozáci.
Na základe týchto rozdielnych historických trajektórií sa následne definovali kultúrne okruhy aj v súčasnosti. Osobitným príkladom je vývoj „východných Slovanov ortodoxného vyznania pod vládou Litovského veľkokniežatstva“ – teda Bielorusov. Aj tí sa totiž definujú ako národ odlišný od moskovských či novgorodských Rusov v dnešnej Ruskej federácii.
Peniaze z Európy, dohody s Arabmi
Okrem kultúrneho či symbolického odklonu od „európskych hodnôt“, ako ich pomerne nešikovne definoval bývalý riaditeľ britskej tajnej služby Richard Moore, je však vládna moc v Kyjeve vyčerpaná z toho, že hlavný garant jej podpory stráca s vojnou trpezlivosť. Odklon prezidenta Donalda Trumpa od pozície neochvejnej podpory ukrajinských vyjednávačov vyčerpal a zneistil natoľko, že sa od Ameriky postupne odvracajú.
Kým Ukrajina a Rusko vstupovali do mierových rokovaní ako bojujúce strany, z ktorých má prevahu jedna či druhá, USA s Ruskom rokovali ako veľmoci a strategickí protivníci. Trump bol preto ochotný ustúpiť v niektorých otázkach Moskve, čo však v Kyjeve vnímali ako zradu či aspoň geopolitickú otočku.
A hoci víťazstvo Pétera Magyara v maďarských voľbách viedlo k odblokovaniu pôžičky v hodnote 90 miliárd eur, čo opäť prevýšilo mieru amerického financovania, Zelenskyj sa musel vyrovnať aj s faktickým odmietnutím zrýchleného prijatia do Únie.
To ponúkali európski lídri prakticky od začiatku vojny. Ako prvý tieto nádeje zahasil nemecký kancelár Friedrich Merz – paradoxne tým, že navrhol zavedenie statusu „pridruženého člena“, ktorého predstavitelia by sa zúčastňovali na stretnutiach, no nemali by hlasovacie práva.
Zelenskyj toto navrhované polovičné členstvo bez okolkov odmietol – podobne ako predstavitelia Slovenska či Maďarska. Je tak len otázkou času, kedy ukrajinský líder stratí trpezlivosť aj so starým kontinentom.
Aj preto sa koncom marca vybral na politické turné po štátoch Blízkeho východu, s ktorými má na geopolitickej úrovni spoločného nepriateľa. Výmenou za rozsiahle investície do ukrajinského obranného sektora (zrejme v petrodolároch) ponúkol vládcom Saudskej Arábie, Emirátov a Kataru poznatky z obrany proti dronom.
Okrem toho, že sa Ukrajina a arabské štáty nachádzajú na okrajoch sféry vplyvu bývalej Byzantskej ríše (a teda ich na určitej úrovni spája aj história), títo pešiaci sa spájajú vo vojne proti protiamerickej aliancii CRINK.
Ide o skratku z anglických názvov pre Čínu, Rusko, Irán a Severnú Kóreu. Ich prehlbujúca sa vzájomná spolupráca napomáha vznikanie spoločnej eurázijskej identity, ktorej čelia práve USA ako hlavný strategický protivník – ktorý sa, naopak, opiera o menších hráčov, ako Kyjev či Abú Zabí.
Spojené štáty (člen NATO) uniesli venezuelského prezidenta Nicolása Madura, v súčasnosti pracujú na podrobení Kuby. Medzitým spolu s Izraelom napadli aj Irán, pričom všetky menované krajiny spája jeden strategický spojenec – Rusko.
Turecko (člen NATO) s požehnaním USA a Izraela podporilo sunnitských extrémistov pri zvrhávaní sýrskeho prezidenta Bašára Asada, ruského spojenca. Do zástupných vojen na Sahare vstupuje proti skupine wagnerovcov Francúzsko (člen NATO), ktoré si stráži svoje ekonomické záujmy (napríklad uránové bane v Nigeri).
Z týchto krokov sa teda javí, že Trump v desiatkach krokov oslabuje Rusko ako strategického nepriateľa, hoci na spoločných stretnutiach ministrov zahraničia v Rijáde či prezidentov na Aljaške pôsobil dojmom, ktorý viedol establišmentové médiá k nálepke „proruský“.
Ukrajinu však očividne prestáva baviť hra na pešiaka v americkom šíku, v dôsledku čoho sa obracia na hráčov v podobnom postavení. Bez ohľadu na to, že Emiráty či Katar ležia ďalej ako Nemecko a Francúzsko, je ich podpora na rozdiel od európskych sľubov hmatateľná.
Odklon Zelenského a Ukrajiny od závislosti od Západu medzitým dostal aj pomyselnú čerešničku na torte – otvorená podpora oslavovania kontroverzných postáv histórie, ktoré nielen v Poľsku budia historické nočné mory.
Prevozy pozostatkov kolaborantov s hitlerovským Nemeckom sa skôr či neskôr podpíšu aj na verejnej mienke v Nemecku. Berlín pritom za pravicový extrémizmus považuje aj sarkastickú pieseň „Ausländer raus“ či stranu, ktorú vedie dvojitá občianka Švajčiarska v lesbickom vzťahu s tamilskou imigrantkou.
Pietne uloženie Meľnyka, sochy Banderu či Petľuru a protesty proti migrácii z Indie tak rozhodne nepôsobia ako pestovanie „európskych hodnôt“, ku ktorým sa hlásia spolkoví kancelári. Zároveň však ide o ďalší symbolický krok v odklone nielen od USA, ale aj od EÚ.