Trump vrátil Kolumba späť

Protihnutie má teraz podporu z Washingtonu. V marci Trumpova administratíva inštalovala sochu Kolumba v blízkosti Bieleho domu. Ide o repliku pamätníka, ktorý protestujúci v roku 2020 hodili do Baltimorského prístavu. Sochu darovala taliansko-americká organizácia.

Odkaz je jasný: to, čo dav potopil, bude opäť vztýčené. Trump si uctil Kolumba ako amerického hrdinu a vizionára. Pred 250. výročím založenia Spojených štátov sa pamätníky stávajú národným symbolickým bojiskom. Amerika sa rozhoduje, či bude oslavovať svoju históriu, alebo sa bude naďalej riadiť názormi tých, ktorí ju vnímajú len ako obžalobu.

Aj ďalšie prípady svedčia o tom, že sa situácia mení. Vo Washingtone bola na námestí Freedom Plaza opätovne inštalovaná socha Caesara Rodneya, signatára Deklarácie nezávislosti z Delaware, ktorá bola v roku 2020 odstránená. V Texase sa na štadióne Globe Life Field opäť objavila socha tímu Texas Rangers. V Charlestone v Južnej Karolíne sa na súkromnom pozemku opäť objavil pomník Roberta E. Leeho.

Prípady sa líšia, ale patria do toho istého vývoja. Zhadzovanie sôch v roku 2020 nebolo uzavretou kapitolou. Bolo vrcholom kampane, ktorá sa snažila očistiť verejný priestor podľa noriem zradikalizovaného kultúrneho momentu. Teraz sa začína obrat.

Tu nejde o to, aby sa z historických osobností robili svätci. Ide o to, aby národ nezveril svoju históriu do rúk toho, kto práve najhlasnejšie kričí. Tí, čo odstraňujú pomníky, odstraňujú viac ako len bronz a kameň. Mení sa tým pamäť krajiny. Rozhodujú o tom, čo budú budúce generácie môcť ešte vidieť, ctiť a spochybňovať.

Práve preto bol akt kultúrneho ničenia pamiatok taký deštruktívny. Nechcel nič pridávať, ale vymazávať. Nechcel vysvetľovať, ale nechať veci zmiznúť. Nechcel diskutovať, ale vytvárať hotové skutočnosti. Mnohé mestá sa k tomu pridali, pretože sa obávali protestov alebo sa domnievali, že sú na morálne správnej strane. Dnes sa tieto rozhodnutia javia ako čoraz krehkejšie.

Amerika si berie svoju históriu späť

Kolumbus je najsilnejší príklad. Po desaťročia si mesto Columbus udržiavalo svojho menovca viditeľne zakotveného vo verejnom živote. Oslavoval sa Kolumbov deň, na rieke Scioto stála replika lode Santa Maria a jeho meno niesli parky a inštitúcie. Potom však začal ústup: sviatky boli premenované, symboly odstránené a sochy zbúrané.

Mesto sa neskôr pokúsilo konflikt zvládnuť pod názvom „Reimagining Columbus“ (Nové poňatie Kolumba). Prebehli rokovania, vznikli návrhy a boli vydané vyhlásenia. Nakoniec sa socha nevrátila na svoje miesto, došlo len k patovej situácii. Pre jej zástancov to bol moment, keď sa frustrácia premenila na odpor.

Najmä pre talianskych Američanov nie je Kolumbus len ďalšou postavou z učebníc dejepisu. Je súčasťou ich verejného uznania v Spojených štátoch. Jeho odstránenie preto nezasiahlo len historickú osobu, ale aj komunitu, ktorá obhajuje svoje miesto v americkom príbehu.

To robí súčasný spor takým významným. Nejde o nostalgiu. Ide o to, či západné spoločnosti majú stále silu brániť svoje vlastné symboly. V roku 2020 sa na mnohých miestach zdalo, že odpoveď je „nie“. Aktivisti ukázali na sochu, politici ustúpili a nasadili sa žeriavy. Protiargument prišiel príliš neskoro alebo vôbec.

Teraz to prichádza. Na súde, v mestských zastupiteľstvách, prostredníctvom občianskych kampaní na miestnej úrovni a s podporou Bieleho domu. Posolstvo už neznie: možno by sa jedného dňa malo diskutovať o novom umiestnení. Znie: vráťte ich späť. To je ten zásadný rozdiel.

Nové hnutie nežiada vzdelávacie tabule, historické ospravedlnenia ani miesto na okraji spoločnosti. Žiada návrat pamätníkov do verejného priestoru. Viditeľné, vzpriamené a bez hanby.

V Amerike sa začína kultúrna protiofenzíva, ktorá siaha ďaleko za hranice jednotlivých sôch. Západ nemôže zachrániť svoju minulosť tým, že ju bude skrývať. Môže ju brániť len tým, že ju ukáže, s jej zlomami, bojmi, hrdinami a bremenami.

Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.