Čo presne by malo byť zakázané?
Rakúsko už má štátom podporovanú definíciu. Dokumentačné centrum pre politický islam opisuje tento fenomén ako „ideológiu nadvlády“, ktorá sa snaží preformovať spoločnosť, kultúru, štát alebo politiku podľa noriem chápaných ako islamské, ak sú tieto normy v rozpore s demokraciou, právnym štátom a ľudskými právami.
Táto definícia však vyvoláva ďalší problém. S tými, ktorí sa snažia zrušiť demokraciu, podporujú terorizmus alebo chcú nastoliť protiústavný štát, sa už dá zaoberať na základe trestného práva, zákonov upravujúcich združenia a existujúcej legislatívy v oblasti štátnej bezpečnosti. Prominentný rakúsky ústavný právnik Peter Bussjäger sa preto pýta, čo by dodatočný zákaz priniesol.
Islamské pravidlá sa netýkajú len modlitby a náboženského uctievania. Zaoberajú sa aj rodinným životom, dedičstvom, odevom, rodovými úlohami či organizáciou spoločnosti. Len čo veriaci z týchto pravidiel odvodia politické požiadavky, islam vstupuje do politickej sféry. Rozhodujúcou otázkou preto nie je, či náboženstvo ovplyvňuje politiku, ale do akej miery môže tento vplyv siahať.
Ak by však štát, najmä na ústavnej úrovni, odmietol akýkoľvek náboženský vplyv na kultúrne a spoločenské normy, musel by ten istý princíp uplatňovať aj na kresťanské cirkvi v krajine. V opačnom prípade by štát riskoval nerovnaké zaobchádzanie s jednotlivými náboženstvami.
Hranica, ktorú islamisti sami nestanovujú
Samotný pojem „politický islam“ pochádza vo veľkej miere z modernej akademickej a západnej politickej kategorizácie. Existuje aj jeho doslovný arabský ekvivalent „al-Islám as-sijásí“. Neexistuje však žiadna samostatná vetva viery nazývaná „politický islam“, ktorú by bolo možné jasne odlíšiť od čisto súkromného islamu. Dokonca aj v odbornej literatúre sa tento pojem používa výrazne odlišnými spôsobmi.
Najmä islamistické hnutia odmietajú práve to rozlíšenie, od ktorého závisí Stockerov návrh. Pre ne nie je islam iba osobnou vierou, ale komplexným usporiadaním pre jednotlivca, spoločnosť aj štát. Kľúčovým cieľom islamistov je práve prekonať oddelenie náboženstva a politiky a podriadiť štátny poriadok pravidlám legitimizovaným islamom.
Západný štát sa tak pokúša vytýčiť v rámci islamu hranicu, ktorú samotné hnutia, na ktoré sa zákon zameriava, neuznávajú. Jasné oddelenie náboženstva od štátu, aké poznajú moderné európske spoločnosti, v islamistickom myslení jednoducho chýba.
Pre Rakúsko to znamená, že zostáva len jedna skutočne funkčná hranica: konkrétne ciele a činy. Snaha nahradiť demokratický systém náboženskou vládou, podriadiť štátne právo šárii alebo udeľovať odlišné práva na základe pohlavia či viery sú ciele, ktoré možno jasne definovať a postihovať prostredníctvom zákonov.
Práve v tom spočíva paradox, ktorý tvorí jadro tohto návrhu. Čím presnejšie Viedeň definuje, čo chce zakázať, tým menej napokon zakazuje „politický islam“ ako taký a tým viac sa zameriava na konkrétne protiústavné činnosti. Ak by si však ponechala tento všeobecný pojem, sekulárny štát by musel sám rozhodnúť, ktorý islam sa ešte považuje za náboženstvo a ktorý sa už stal politickým.
Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.
