Niekde a kdekoľvek

Toto rozdelenie medzi „niekde“ a „kdekoľvek“, medzi nacionalistami a transnacionalistami, sa od brexitu len prehĺbilo. Okruh ľudí „kdekoľvek“ veril, že hlasovanie predstavuje niečo dočasné a pominuteľné, ale odvtedy bol Donald Trump zvolený dvakrát, Nigel Farage zaznamenal v Británii vzostup svojej Reformnej strany, Giorgia Meloniová je talianskou premiérkou a Jordan Bardella (alebo Marine Le Penová) má reálnu šancu stať sa ďalším francúzskym prezidentom.

A kde v tom všetkom stojí Katolícka cirkev? V súčasnosti sa zdá, že sa prikláňa skôr k „kdekoľvek“ než k „niekde“. Existujú na to niektoré dobré teologické a historické dôvody. Po prvé, katolicizmus je univerzálne vierovyznanie, ako naznačuje samotné slovo „katolícky“. Katolicizmus vznikol dávno predtým, než existovalo čokoľvek, čo by pripomínalo národný štát alebo nacionalizmus, hoci vznikol v dobe klanov a kmeňov.

Univerzálny inštinkt Cirkvi

V skutočnosti je Cirkev v istom zmysle pôvodnou organizáciou typu „kdekoľvek“. Nechcela, aby ľudia boli verní predovšetkým svojmu klanu alebo kmeňu. Chcela, aby ich prvoradá vernosť patrila katolíckej viere. Jedným z dôvodov, prečo zakazovala sobáše medzi bratrancami a sesternicami – pravidlo, ktorého praktický dosah sa líšil od miesta k miestu –, bolo to, že chcela oslabiť vplyv klanov. Klany sa totiž pre udržanie svojej moci spoliehali na neustále sobáše medzi bratrancami a sesternicami.

Cirkev v nasledovaní Ježiša nás tiež učí, že musíme milovať svojho blížneho, a navyše, že v istom zmysle je každý náš blížny, dokonca aj ľudia, ktorí sú nám úplne cudzí a môžu žiť veľmi ďaleko.

Liberálny univerzalizmus vychádza z katolíckeho univerzalizmu, hoci túto skutočnosť často neuznáva.

Keďže Cirkev sama je nadnárodnou organizáciou, má tendenciu priaznivo vnímať aj iné nadnárodné organizácie. Áno, po stáročia existovali spojenectvá typu „trónu a oltára“, ale tieto vzťahy boli často veľmi napäté a králi často silne nesúhlasili s mocou pápežov a biskupov a naopak.

Rím a národný štát

Dnes existuje len veľmi málo spojenectiev medzi Cirkvou a štátom, s výnimkou niektorých protestantských krajín, v ktorých má štát nepochybne navrch. Katolícka cirkev vo všeobecnosti, a najmä Svätá stolica, však má pozitívny vzťah k EÚ a OSN. Pápeži musia EÚ občas pripomínať kresťanské dedičstvo Európy, ale vo všeobecnosti považujú EÚ za silu dobra, pretože podporuje mier a usiluje sa o zbližovanie národov. To isté platí aj pre OSN.

Určitá skepsa voči národnému štátu a najmä voči nacionalizmu sa zdala byť obzvlášť výrazná počas pontifikátu pápeža Františka. Pápež František často pôsobil dojmom, akoby takmer vôbec neveril v hranice, hoci z času na čas uznal, že národy majú právo kontrolovať, kto vstupuje na ich územie.

Napríklad v rozhovore pre španielsky denník El País v roku 2017 priznal: „Áno, každá krajina má právo kontrolovať svoje hranice, kto do nej vstupuje a kto z nej odchádza, a krajiny, ktoré sú v ohrození – terorizmom alebo podobnými hrozbami – majú väčšie právo na ich prísnejšiu kontrolu.“

Väčšinu času však radšej hovoril o právach migrantov a o tom, že by sme mali „budovať mosty, nie múry“.

Pápež Lev XIV. a otázka hraníc

A čo pápež Lev XIV.? Aj on veľa hovorí o právach migrantov. Urobil tak mnohokrát počas svojej nedávnej návštevy Španielska a Kanárskych ostrovov. Odsúdil tiež obchodníkov s ľuďmi za vykorisťovanie utečencov a zdôraznil, že migranti sa musia snažiť integrovať do svojich nových krajín. Zdá sa významné, že čoskoro si pripomenie Deň nezávislosti USA návštevou talianskeho ostrova Lampedusa, kde pristáva mnoho žiadateľov o azyl po prekročení Stredozemného mora.

Asi sa dá nájsť len málo zmienok o práve národov strážiť svoje hranice. Nedávno počas letu späť z Afriky pápež Lev XIV. povedal novinárom: „Osobne verím, že štát má právo regulovať svoje hranice.“

Ak však Cirkev nemá byť vnímaná ako stranícka v boji medzi tými, čo chcú byť „niekde“, a tými, čo môžu byť „kdekoľvek“, musí sa vyjadrovať o niečo citlivejšie voči tým, čo sa považujú za ľudí „niekde“. Cirkevní predstavitelia by sa nemali obmedzovať len na občasné výroky o potrebe hraníc.

Namiesto toho, počnúc pápežom, potrebujeme počuť oveľa viac o princípe subsidiarity, ktorý je nepochybne porušovaný, ak národné štáty neustále postupujú svoju suverenitu nadnárodným orgánom, ako sú EÚ a OSN.

„Voľba Cirkvi v prospech chudobných“ sa samozrejme vzťahuje aj na migrantov, ale ako Cirkev nesmie zabúdať na to, že ľudia „niekde“ sú často s nízkymi príjmami, z robotníckej triedy, alebo dokonca úplne závislí od sociálnej podpory, a že aj oni musia byť predmetom jej záujmu.

Cirkev by si mala pripomenúť niektoré slová Jána Pavla II., ktoré sú pre túto tému dôležité.

Ján Pavol II. o koreňoch a národoch

Vo svojej poslednej knihe Pamäť a identita Ján Pavol II. povedal: „Pojem ‚národ‘ označuje spoločenstvo zakorenené na danom území a vyznačujúce sa svojou kultúrou. Katolícka sociálna náuka zastáva názor, že rodina aj národ sú prirodzené spoločenstvá, nie sú len výplodom čistej konvencie.“

Bolo to jasné uznanie toho, že korene a prirodzené väzby sú pre ľudí dôležité. Bolo to vyhlásenie v prospech ľudí „niekde“.

Vo svojom posolstve k 87. Svetovému dňu migrácie v roku 2001 povedal: „Uplatňovanie takéhoto práva (na prisťahovanie sa do konkrétnej krajiny) musí byť regulované, pretože jeho bezohľadné uplatňovanie môže spôsobiť škodu a poškodiť spoločné dobro spoločenstva, ktoré migranta prijíma.“

Tým sa správne uznáva potreba vyvážiť dobro migrantov a dobro prijímajúcej krajiny.

Áno, Cirkev má univerzálne posolstvo typu „kdekoľvek“, ale má aj posolstvo typu „niekde“ a mala by si dávať pozor, aby na to nezabudla, pretože ak tak urobí, môže si odcudziť nespočetné množstvo katolíkov, ktorí si cenia národnú suverenitu a nechcú, aby sa ich krajiny zmenili na nepoznanie.

Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.