Hlavná politická deliaca čiara dnes už neprebieha medzi ľavicou a pravicou, ale medzi nacionalistami a transnacionalistami. Nacionalisti uprednostňujú národnú suverenitu a nižšiu úroveň prisťahovalectva, zatiaľ čo transnacionalisti – alebo „globalisti“, ak chcete – veria v „združovanie suverenity“ a vysokú úroveň prisťahovalectva.
Po hlasovaní o brexite pred 10 rokmi napísal David Goodhart, jeden z popredných britských mysliteľov, široko citovanú knihu s názvom The Road to Somewhere. Jeho základnou tézou je, že voliči, ktorí chceli vystúpiť z EÚ, sú ľudia definovaní tým, že žijú „niekde“, zatiaľ čo voliči, ktorí chceli zotrvať v EÚ, sú ľudia definovaní tým, že žijú „kdekoľvek“.
Ľudia „niekde“ sú zakorenení na konkrétnom mieste. Zvyčajne majú radi históriu, tradície a zvyky svojej krajiny. Nemajú radi neustále zmeny. Majú radi to, čo je im známe.
Na druhej strane sú ľudia „kdekoľvek“, ktorí majú kozmopolitný pohľad na svet. Nie sú zvlášť viazaní na žiadne konkrétne miesto. Majú radi zmeny. Zvyčajne nedôverujú národnému štátu a sú podozrievaví voči vlastnej histórii, najmä ak má ich krajina agresívnu imperiálnu minulosť. Sú rovnako šťastní, keď žijú v New Yorku, Paríži, Sydney alebo Ríme, ako aj vo svojej vlastnej krajine.
Niekde a kdekoľvek
Toto rozdelenie medzi „niekde“ a „kdekoľvek“, medzi nacionalistami a transnacionalistami, sa od brexitu len prehĺbilo. Okruh ľudí „kdekoľvek“ veril, že hlasovanie predstavuje niečo dočasné a pominuteľné, ale odvtedy bol Donald Trump zvolený dvakrát, Nigel Farage zaznamenal v Británii vzostup svojej Reformnej strany, Giorgia Meloniová je talianskou premiérkou a Jordan Bardella (alebo Marine Le Penová) má reálnu šancu stať sa ďalším francúzskym prezidentom.
A kde v tom všetkom stojí Katolícka cirkev? V súčasnosti sa zdá, že sa prikláňa skôr k „kdekoľvek“ než k „niekde“. Existujú na to niektoré dobré teologické a historické dôvody. Po prvé, katolicizmus je univerzálne vierovyznanie, ako naznačuje samotné slovo „katolícky“. Katolicizmus vznikol dávno predtým, než existovalo čokoľvek, čo by pripomínalo národný štát alebo nacionalizmus, hoci vznikol v dobe klanov a kmeňov.
Univerzálny inštinkt Cirkvi
V skutočnosti je Cirkev v istom zmysle pôvodnou organizáciou typu „kdekoľvek“. Nechcela, aby ľudia boli verní predovšetkým svojmu klanu alebo kmeňu. Chcela, aby ich prvoradá vernosť patrila katolíckej viere. Jedným z dôvodov, prečo zakazovala sobáše medzi bratrancami a sesternicami – pravidlo, ktorého praktický dosah sa líšil od miesta k miestu –, bolo to, že chcela oslabiť vplyv klanov. Klany sa totiž pre udržanie svojej moci spoliehali na neustále sobáše medzi bratrancami a sesternicami.
Cirkev v nasledovaní Ježiša nás tiež učí, že musíme milovať svojho blížneho, a navyše, že v istom zmysle je každý náš blížny, dokonca aj ľudia, ktorí sú nám úplne cudzí a môžu žiť veľmi ďaleko.
Liberálny univerzalizmus vychádza z katolíckeho univerzalizmu, hoci túto skutočnosť často neuznáva.
Keďže Cirkev sama je nadnárodnou organizáciou, má tendenciu priaznivo vnímať aj iné nadnárodné organizácie. Áno, po stáročia existovali spojenectvá typu „trónu a oltára“, ale tieto vzťahy boli často veľmi napäté a králi často silne nesúhlasili s mocou pápežov a biskupov a naopak.
Rím a národný štát
Dnes existuje len veľmi málo spojenectiev medzi Cirkvou a štátom, s výnimkou niektorých protestantských krajín, v ktorých má štát nepochybne navrch. Katolícka cirkev vo všeobecnosti, a najmä Svätá stolica, však má pozitívny vzťah k EÚ a OSN. Pápeži musia EÚ občas pripomínať kresťanské dedičstvo Európy, ale vo všeobecnosti považujú EÚ za silu dobra, pretože podporuje mier a usiluje sa o zbližovanie národov. To isté platí aj pre OSN.
Určitá skepsa voči národnému štátu a najmä voči nacionalizmu sa zdala byť obzvlášť výrazná počas pontifikátu pápeža Františka. Pápež František často pôsobil dojmom, akoby takmer vôbec neveril v hranice, hoci z času na čas uznal, že národy majú právo kontrolovať, kto vstupuje na ich územie.
Napríklad v rozhovore pre španielsky denník El País v roku 2017 priznal: „Áno, každá krajina má právo kontrolovať svoje hranice, kto do nej vstupuje a kto z nej odchádza, a krajiny, ktoré sú v ohrození – terorizmom alebo podobnými hrozbami – majú väčšie právo na ich prísnejšiu kontrolu.“
Väčšinu času však radšej hovoril o právach migrantov a o tom, že by sme mali „budovať mosty, nie múry“.
Pápež Lev XIV. a otázka hraníc
A čo pápež Lev XIV.? Aj on veľa hovorí o právach migrantov. Urobil tak mnohokrát počas svojej nedávnej návštevy Španielska a Kanárskych ostrovov. Odsúdil tiež obchodníkov s ľuďmi za vykorisťovanie utečencov a zdôraznil, že migranti sa musia snažiť integrovať do svojich nových krajín. Zdá sa významné, že čoskoro si pripomenie Deň nezávislosti USA návštevou talianskeho ostrova Lampedusa, kde pristáva mnoho žiadateľov o azyl po prekročení Stredozemného mora.
Asi sa dá nájsť len málo zmienok o práve národov strážiť svoje hranice. Nedávno počas letu späť z Afriky pápež Lev XIV. povedal novinárom: „Osobne verím, že štát má právo regulovať svoje hranice.“
Ak však Cirkev nemá byť vnímaná ako stranícka v boji medzi tými, čo chcú byť „niekde“, a tými, čo môžu byť „kdekoľvek“, musí sa vyjadrovať o niečo citlivejšie voči tým, čo sa považujú za ľudí „niekde“. Cirkevní predstavitelia by sa nemali obmedzovať len na občasné výroky o potrebe hraníc.
Namiesto toho, počnúc pápežom, potrebujeme počuť oveľa viac o princípe subsidiarity, ktorý je nepochybne porušovaný, ak národné štáty neustále postupujú svoju suverenitu nadnárodným orgánom, ako sú EÚ a OSN.
„Voľba Cirkvi v prospech chudobných“ sa samozrejme vzťahuje aj na migrantov, ale ako Cirkev nesmie zabúdať na to, že ľudia „niekde“ sú často s nízkymi príjmami, z robotníckej triedy, alebo dokonca úplne závislí od sociálnej podpory, a že aj oni musia byť predmetom jej záujmu.
Cirkev by si mala pripomenúť niektoré slová Jána Pavla II., ktoré sú pre túto tému dôležité.
Ján Pavol II. o koreňoch a národoch
Vo svojej poslednej knihe Pamäť a identita Ján Pavol II. povedal: „Pojem ‚národ‘ označuje spoločenstvo zakorenené na danom území a vyznačujúce sa svojou kultúrou. Katolícka sociálna náuka zastáva názor, že rodina aj národ sú prirodzené spoločenstvá, nie sú len výplodom čistej konvencie.“
Bolo to jasné uznanie toho, že korene a prirodzené väzby sú pre ľudí dôležité. Bolo to vyhlásenie v prospech ľudí „niekde“.
Vo svojom posolstve k 87. Svetovému dňu migrácie v roku 2001 povedal: „Uplatňovanie takéhoto práva (na prisťahovanie sa do konkrétnej krajiny) musí byť regulované, pretože jeho bezohľadné uplatňovanie môže spôsobiť škodu a poškodiť spoločné dobro spoločenstva, ktoré migranta prijíma.“
Tým sa správne uznáva potreba vyvážiť dobro migrantov a dobro prijímajúcej krajiny.
Áno, Cirkev má univerzálne posolstvo typu „kdekoľvek“, ale má aj posolstvo typu „niekde“ a mala by si dávať pozor, aby na to nezabudla, pretože ak tak urobí, môže si odcudziť nespočetné množstvo katolíkov, ktorí si cenia národnú suverenitu a nechcú, aby sa ich krajiny zmenili na nepoznanie.
Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.