Júlový štart slovenského predsedníctva v zoskupení Vyšehradskej štvorky dáva slovenskému premiérovi nádej, že tento formát ani po páde jeho najbližšieho spojenca Viktora Orbána nebude úplne márny.
Prednedávnom sa totiž formát V4 pokúsil obnoviť – azda nečakane – nový maďarský premiér Péter Magyar, keď pozval Roberta Fica, Donalda Tuska a Andreja Babiša do maďarského kaštieľa v Gödöllő. „Vé-štvorka“ sa od vojny na Ukrajine považovala za mŕtvy formát – pre optimistov skôr polomŕtvy –, no zúčastnení dobre chápu, že jej reštart môže mať význam pre všetkých štyroch hráčov, keď sa dokážu na nejakom spoločnom záujme zhodnúť.
Hodnota zoskupenia V4 nespočíva v tom, v koľkých zásadných otázkach sa jeho zástupcovia nezhodnú. A je ich naozaj veľa, ako zvyknú upozorňovať kritici. Lenže tu nejde o žiadnu vládnu koalíciu, ktorej strany by museli svoje záväzky voči vlastným voličom čiastočne poprieť v mene spoločného cieľa spolupráce s partnermi. V tomto prípade môžu rozdiely medzi štátmi a ich aktuálnymi predstaviteľmi pokojne zostať rozdielmi.
Význam V4 spočíva v tom, že keď sa jej členovia napokon dokážu na niečom zhodnúť, majú v Európskej rade práve toľko hlasov, aby blokovali rozhodnutia Bruselu, alebo si prinajmenšom vynútili ústupky. A práve to dnes, v časoch rastúcej arogancie autoritárskeho režimu v Bruseli, potrebujú ako soľ. Platí to pre všetkých štyroch, dokonca aj pre nevyspytateľného miláčika bruselských salónov Pétera Magyara.
Napokon, pre nového maďarského premiéra ide o významnú mocenskú páku práve proti jeho stvoriteľom z mocenského centra EÚ. Magyar sa do funkcie dostal aj vďaka významnej podpore bruselskej oligarchie, ktorá však od neho očakáva popretie takmer všetkých podstatných politických cieľov, s ktorými ho Maďari volili (energetika, nacionalizmus, suverenita, migrácia, dúhová agenda).
Magyar si veľmi dobre uvedomuje, že bruselských autoritárov demokratická vôľa v jeho krajine nezaujíma, a preto potrebuje spojencov aj na opačnej strane barikády, s ktorými si bude môcť občas dovoliť brať do úvahu aj maďarských občanov, ktorí ho volili, a nielen bruselských byrokratov, ktorí skutočné občianstvo nemajú a nikto ich nevolil.
Pestovať démos ako nielen okrajový, ale aj významný politický prvok je dnes skrátka čoraz ťažšie, a tak sa stáva a bude stávať čoraz častejšie, že aj pre Magyara je zoskupenie V4 – jeden z posledných záchvevov nádeje na slobodné európske demokracie – užitočným nástrojom, ktorý sa oplatí mať poruke. Ak by takéto nástroje voči Bruselu nemal, skôr či neskôr narazí na odpor vlastného národa.
Pre jeho základný politický cieľ – byť Orbánom bez toho, aby si to bruselská mašinéria všimla – je V4 východiskom z bludného kruhu, do ktorého ho jeho západní chlebodarcovia uzavreli.
Dávny nepriateľ Bruselu
Napokon, presne to je aj dôvod, prečo sa v probruselských a progresívnych kruhoch považovala V4 za nepriateľa, ktorého treba eliminovať – bez ohľadu na naše vlastné záujmy, ktoré pre tento typ „elít“ nie sú rozhodujúce. Podstatné pre nich je len to, aby v štátoch nášho geopolitického priestoru bez reptania prešla každá hlúposť, ktorú naordinovali fanatické mozgy z Bruselu.
Aby to mohlo fungovať, vyšehradskí partneri sa budú predháňať v deklaráciách, že V4 nebude ideovým projektom (na to majú jeho súčasní predstavitelia priveľa rozdielov), ale platformou na vytváranie výhodných ad hoc spoluprác v rôznych oblastiach, kde majú spoločný záujem a dokážu deklarovať spoločnú silu.
Tradičné floskuly zložené z hesiel „odvrhnime, čo nás rozdeľuje“, aby sme „našli to, čo nás spája“, ktorými sa hemží napríklad aj náš opozičný priestor, dokážu v prostredí formátu V4 skutočne fungovať.
Magyar ako hostiteľ v Gödöllő vystupoval zmierlivo a usmievavo, dokonca aj voči slovenskému premiérovi. Ten mal zozačiatku určite dôvod na tichú otázku uzavretú v mysli, čo to znamená, ak sa na myš odrazu usmeje kobra. Magyar časť svojho nacionalizmu venuje práve sporu so Slovenskom, v tomto je prudší ako Orbán, ktorý historické nepriateľstvo s Felvidékom obetoval spolupráci s Robertom Ficom.
No letmý úsmev a nádej na občasnú spoluprácu určite nie sú zlým znamením najmä voči Slovensku, kde sa črtá vážny konflikt vyhecovaný najmä témou Benešových dekrétov, ktorými tunajší progresívci hodili granát do slovensko-maďarských vzťahov.
Péter Magyar pred samitom priznal, že regionálna spolupráca v uplynulých rokoch pre hlboké názorové rozdiely utrpela, no tieto nezhody nesmú brzdiť vzájomné slovensko-maďarské vzťahy. Za diplomatickou floskulou môžeme nájsť pokus o signál smerom napríklad k Robertovi Ficovi, ktorého vlasť Magyar nedávno nerozpoznal na mape ako krajinu, s ktorou má Maďarsko spoločnú hranicu.
Rozdielne záujmy
Kverulanti z radov probruselských úradníkov zoskupenie V4 ako politický formát nielen odsudzovali, ale väčšinou sa mu aj vysmievali ako politicky nefunkčnému inštitútu, keďže táto štvorka nikdy nebude mať všetky záujmy spoločné. Lenže Európska únia sa stáva natoľko nepriateľskou voči všetkému normálnemu a príčetnému, že dokáže urobiť spojencov aj z Magyara a Fica, Fica a Tuska, Tuska a Babiša.
Ako uviedol Donald Tusk pri téme nevyhnutnosti užšej koordinácie v kľúčových európskych témach: ak krajiny udržia spoločné záujmy, Európa ich bude skutočne počúvať.
Pre V4 krikľúňov bude toto zoskupenie vždy vnímané ako nástroj „vydierania“. Týmto slovom sa v Európe posledné roky označuje situácia, keď sa nejaká krajina pokúsi sledovať vlastné záujmy proti vôli bruselského monštra, alebo keď sa niekto odváži voči komsomolským plánom Bruselu vzniesť nejaký rozumný argument.
Keď autoritárske inštinkty bruselského Leviatana prednesú fanatický návrh vedúci k sebazničeniu Únie a európskej spolupráce, treba sa mať na pozore. Migrácia, energetika, dúhová či vojnová agenda, likvidácia základných zmlúv EÚ... ťažko nájsť nejakú dôležitú tému, pri ktorej by Brusel nepresadzoval agendu vedúcu k nevyhnutnému rozpadu.
Európa sa uchová u nás, nie v moslimských metropolách Západu
Mimochodom, v posledných dňoch sa ako výborný príklad blahodarného vplyvu V4 ukazuje migrácia. Aktuálne udalosti (nielen) v Británii ukazujú na veľký obrat. Progresívne kádre dnes pripúšťajú problém s rozmáhajúcimi sa migračnými gangami v západných metropolách.
Ak by však počúvali hlas V4 pred 10 rokmi, situácia nemusela zájsť tak ďaleko. Lenže vtedy sa rozumné názory označovali za nejaký ideologický „-izmus“. Presne v takomto kontexte treba vnímať aj vyjadrenia o „vydieraní“ zo strany Bruselu.
A práve v tom spočíva význam V4. Nachádza sa viac v budúcnosti než v súčasnosti a nezávisí od aktuálnych lídrov. S tým, ako bývalé bašty Západu postupne opúšťajú západnú civilizáciu – Francúzsko, Nemecko a Británia sú pre migráciu takmer nezachrániteľné –, bude hodnota strednej Európy ako jadra príčetnosti a západných hodnôt rásť. Západ v našom geopolitickom priestore pretrvá, a ak V4 prežije ako centrum zachovania Západu, môže sa stať centrálnym bodom pre okolité krajiny, ktoré sa tiež budú chcieť v našom civilizačnom okruhu udržať.
V4 dokázala byť protiváhou Bruselu v tých najväčších nezmysloch, ktoré v metropole EÚ dokážu vydumať. Je pravda, že vojna na Ukrajine takmer pochovala spoluprácu medzi Maďarmi a Ukrajincami, a tým významne naštrbila aj akcieschopnosť formátu V4 na geopolitickej úrovni.
No Vyšehradská štvorka aj tak stále dokáže blokovať sebadeštruktívne euroúnijné politiky v oblasti dúhovej ideológie či energetickej „bezpečnosti“ a dokonca občas nájsť spoločný záujem aj v prípade vojny na Ukrajine.
Záväzok financovať dlhodobú vojnu v desiatkach miliárd eur je pre krajiny strednej Európy obzvlášť nebezpečný a je potrebné sa z neho čo najskôr vyvliecť. Absurdné je, že krajiny východného krídla NATO si ním financujú vlastné ohrozenie v období, keď sa Brusel rozhodol eskalovať konflikt podporovaním útokov Ukrajiny v ruskom vnútrozemí.
Na únijnú snahu eskalovať konflikt s Ruskom sa inak nazerá na východnom krídle, ktoré s Ukrajinou skutočne susedí a bude mať s touto obrovskou a zničenou krajinou, ktorú ovládli pomstychtiví nacionalisti, po vojne aj najväčšie problémy.
Mimochodom, slovenský premiér Fico v tejto téme premeškal príležitosť, keď sa nedávno mohol pridať k poľskému odporu voči symbolike banderovskej povstaleckej armády usadenej v politickom vedení Ukrajiny.
Slovenský hlas mal zaznieť. Ukrajinské nacistické úderky „vojnových hrdinov“, ktoré sú na dnešnej Ukrajine oslavované politickými lídrami krajiny, predsa nevraždili len Poliakov, ale dopúšťali sa masového zabíjania počas Slovenského národného povstania.
Táto spoločná téma medzi nami a Poliakmi zostala síce nevyužitá, no s rastúcimi fašizoidnými prejavmi ukrajinského vedenia budú nové príležitosti skôr pribúdať než naopak. Západnej Európe a Bruselu sú prejavy nacizmu na Ukrajine ukradnuté – pre geopolitický priestor krajín V4 však ide o dôležitú tému a jediný spôsob, ako na ňu upozorniť, je spoločný hlas štátov východného krídla NATO, ktoré si nebezpečenstvo nacizmu na rozdiel od fanatických progresívcov uvedomujú.