Napadnutá žena zároveň požiadala súd o zákaz priblíženia a o vylúčenie manžela z užívania jej bytu. Súd jej návrh zamietol, pretože muž bol v tom čase vo väzbe, a teda sa k nej podľa súdu nemohol priblížiť.

Okresný súd v Spišskej Novej Vsi agresívneho manžela 9. júna 2026 odsúdil na osem mesiacov odňatia slobody s podmienečným odkladom výkonu trestu na 15 mesiacov a prepustil ho z väzby. O 11 dní neskôr bola žena násilníkom zavraždená.

Významnú úlohu v prípade zohral psychiatrický znalecký posudok. Znalec dospel k záveru, že muž netrpel duševnou chorobou ani poruchou a jeho pobyt na slobode nebol pre spoločnosť nebezpečný. Súd preto neuložil osobitné opatrenia na ochranu manželky a zákaz priblíženia považoval pri podmienečnom treste za neštandardný.

Denník Štandard poukázal na rozpor medzi závermi znalca a objektívnymi skutočnosťami v celom prípade.

Podľa polície pri vyšetrovaní nikto nepochybil

Prezidentka Policajného zboru Jana Maškarová nariadila v súvislosti s vraždou kontrolu postupu polície, ktorej záverom bolo, že postup bol v súlade s pravidlami a policajti nepochybili v prístupe k týranej žene.

Podľa Maškarovej kontrola nepreukázala porušenie zákonov ani iných všeobecne záväzných predpisov, a to ani pri postupe v trestnom konaní. Obvodné oddelenie PZ Gelnica podľa kontroly kontaktovalo intervenčné centrum, aby napadnutej žene poskytlo pomoc a po vykonaní dokazovania prokurátor Okresnej prokuratúry Spišská Nová Ves podal obžalobu na manžela.

Prezidentka Maškarová dodala, že po prepustení obvineného z väzby poškodená nepožiadala políciu o zabezpečenie ochrany života a zdravia. Policajný zbor rovnako neeviduje žiadne oznámenie, podnet ani žiadosť od inej osoby, ktoré by sa týkali potreby zabezpečiť jej ochranu alebo prijať ochranné opatrenia.

Podľa Maškarovej tak polícia urobila všetko, čo mala urobiť, a v ničom nepochybila.

Generálna prokuratúra zistila závažné pochybenia polície

Generálny prokurátor Maroš Žilinka však po preskúmaní danej trestnej veci prišiel s diametrálne odlišným stanoviskom.

V prípade podľa Žilinku došlo nielen k „závažným pochybeniam vo viacerých aspektoch trestného konania“, pričom tieto pochybenia označil za „absolútne nezvládnuté z hľadiska správneho vedenia trestného konania vo veci trestného činu patriaceho do kategórie domáceho násilia“.

Generálny prokurátor hovorí o nesprávnej právnej kvalifikácii skutku ako prečinu nebezpečného vyhrážania, za ktorý bol manžel odsúdený na podmienečný trest. V danej veci „malo byť trestné stíhanie vedené pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby a všetky skutočnosti známe už od podania trestného oznámenia poškodenou osobou plne opodstatňovali tento záver“.

Rozdiel medzi týmito trestnými činmi nie je iba formálny. Pri týraní blízkej a zverenej osoby hrozí v základnej skutkovej podstate trest odňatia slobody na tri až osem rokov. Ak by bolo konanie páchané dlhší čas alebo na viacerých osobách, trestná sadzba by mohla byť ešte podstatne vyššia.

Zistenia Generálnej prokuratúry pritom hovoria o dlhodobom týraní, za ktoré mohol agresor rozhodne dostať nepodmienečný trest odňatia slobody, a žena tak mohla byť dnes nažive.

Žena s dcérou trpeli dlhodobým týraním

Žilinka v tomto smere konkrétne hovorí o „nesprávne vyhodnotených dôkazoch“ s tým, že žena v prípade „sama uviedla vážne skutočnosti o dlhodobých útokoch obvineného, ktoré označovala za psychický teror, nátlak, prieky – spálené veci, zničené oblečenie, ataky voči maloletej dcére, dávanie soli, liekov či prostriedku na riad do jedla a nápojov, ale aj fyzické napadnutia – údery päsťou, modriny – a pri podaní trestného oznámenia odovzdala ohorený list, ktorý spísala po jednom z útokov a ktorý nosila v kabelke, ako uviedla, ‚pre prípad, že by sa jej niečo stalo‘“.

Pri zmienke o „dávaní liekov do jedla a nápojov“ je nutné konštatovať, že v závislosti od zloženia liekov a ich účinkov by už bolo možné hovoriť aj o vážnom poškodzovaní zdravia. O strachu o život svedčí aj list na rozlúčku, ktorý nosila žena v kabelke.

Je preto skutočne neobhájiteľné, ako mohla polícia prehliadať tieto skutočnosti a kvalifikovať takéto správanie len ako nebezpečné vyhrážanie.

Generálny prokurátor ďalej uvádza, že „vzhľadom na nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku bolo dokazovanie vykonané nesprávne. Nebolo zamerané na podstatné okolnosti a nebolo vykonané v potrebnom rozsahu (výsluchy svedkov, znalecké dokazovanie). Prvotný výsluch poškodenej policajtkou bol vykonaný nesprávne, nebolo jej umožnené spontánne vypovedať a otázky jej boli kladené nevhodným a viktimizujúcim (poškodzujúcim obeť) spôsobom“.

Pri dozore nad prípadom zlyhal aj prokurátor

Zarážajúce je nielen to, že polícia zlyhala v základných aspektoch vedenia trestného konania s obeťami domáceho násilia, ale aj to, že absolútne zlyhal aj dozorový prokurátor.

Maroš Žilinka hovorí o tom, že „dozor nad zákonnosťou prípravného konania nevykonával prokurátor so zameraním na túto špecializáciu. Taktiež nedošlo k súčinnosti s netrestným úsekom prokuratúry, a to aj napriek tomu, že osobou dotknutou útokmi mala byť aj maloletá dcéra. Zo strany vedúcich prokurátorov okresnej prokuratúry nebola náležite vykonávaná kontrolná činnosť“.

Generálny prokurátor Žilinka po týchto zisteniach uložil krajskej prokurátorke v Košiciach povinnosť prijať účinné opatrenia, aby k podobnému porušeniu zákona už nedošlo, a zároveň aby bola voči podriadeným prokurátorom Okresnej prokuratúry Spišská Nová Ves vyvodená príslušná zodpovednosť.

Zistenia Generálnej prokuratúry sú mimoriadne znepokojujúce. Zlyhal celý systém ochrany obete – od polície po prokuratúru – a následkom zjavne nedostatočnej odbornosti alebo laxného prístupu k tomuto prípadu bola tragická smrť ženy.

Niekto je šokujúco neschopný a zavádza

Mimoriadne znepokojujúca je však skutočnosť, že zo strany polície ani po preverení jej postupov neboli zistené žiadne pochybenia. Maškarová hovorí o dodržaní všetkých zákonov a postupov. Zjavne si to myslel aj dozorový prokurátor, no verejnosť už dnes môže hovoriť o tom, že išlo o fatálny omyl.

Ako je vôbec možné, že jeden štátny orgán ani po tragickej smrti ženy nedokáže odhaliť závažné pochybenia a po kontrole skonštatuje, že je všetko v poriadku?

Uvedený záver naznačuje, že sa štátny orgán nedokáže vyrovnať s vnútornou neschopnosťou odborne vyšetrovať citlivé (a zrejme aj zjavné) prípady domáceho násilia alebo jednoducho zavádza verejnosť o postupe príslušníkov Policajného zboru.

Žilinkom opísané ubližovanie zo strany násilného manžela je doslovným prepisom skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby podľa Trestného zákona. Je absolútnym profesionálnym zlyhaním, že polícia pod dozorom zjavne neschopného prokurátora v celej veci namiesto toho videla iba nebezpečné vyhrážanie.

Napriek vyjadreniam Maroša Žilinku polícia v reakcii tvrdí, že v súvislosti s vraždou ženy nijako nepochybila a dodržala všetky postupy, pričom pri kontrole svojich príslušníkov sa odvoláva na prokuratúru ako na dozorový orgán.

Skutočnosť, že štát nerobí dosť pre prevenciu a postihovanie domáceho násilia, je všeobecne známa už dlhé roky.

Problémom nie je nedostatočná legislatíva, ale vo vysokej miere číra neschopnosť kompetentných pri práci s obeťami, a to najmä pri prvom kontakte. Odborná literatúra tento problém zdôrazňuje opakovane.

Kto sa pohybuje v policajnom alebo justičnom prostredí, veľmi dobre vie, že odborná úroveň najmä na obvodných oddeleniach polície je žalostne nedostatočná pri komplikovanejších trestných činoch tohto typu.

Slovensko má však zjavne problém aj s tým, ako štátne orgány pristupujú k prípadom týrania v domácnosti, a to dokonca aj po tragických následkoch.

Ak na jednej strane polícia hovorí o dodržaní všetkých pravidiel a Generálna prokuratúra, naopak, konštatuje ich porušenie takmer v každom smere, spoločnosť má vážny problém.

Niektorý z dôležitých štátnych orgánov je buď vážne neschopný postihovať zločinnosť, alebo verejnosť vedome zavádza v snahe zlepšiť si imidž. A verejnosť to má zrejme ticho tolerovať.