Brusel a súdy na Slovensku a v Poľsku. Keď dvaja robia to isté a nie je to to isté

Rezort spravodlivosti má v rukách Mária Kolíková, v bruselskej administratíve a v slovenských médiách zapísaná ako tá správna osoba. Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová pred mesiacom v správe o stave únie vyzdvihla Slovensko ako pozitívny príklad právneho štátu a povedala na jeho adresu: „Ochrana právneho štátu je nielen ušľachtilý cieľ, ale aj ťažká práca a neochvejné úsilie zlepšovať sa.“

Iné je teda už samotné východisko. Slovensko za prechádzajúcich vlád zažilo jednoznačné zneužitie moci niektorými sudcami. Poľsko, kde tiež čelia súdy dlhoročnej nespokojnosti obyvateľstva, bolo na tom pri zmene vlád predsa len lepšie. Nemali Jankovskú, Sklenku ani Zoroslava Kollára s Kočnerom.

V jednom sme na tom ale spoločne. V oboch štátoch máme sudcov z komunistických čias, respektíve ich deti a rodinných príslušníkov, teda z čias, keď justícia bola prostitútkou vtedajších vládcov. Po pripojení komunistického východného Nemecka k západnému vláda vymietla súdy veľkou metlou. Nikoho sa na nič nepýtala. Po troch desaťročiach sa Poliaci podujali napodobniť to a pokúsiť sa o zlepšenie aspoň s chorými zvyškami. Slováci o ničom podobnom nikdy ani neuvažovali.      

Posledná odlišnosť tkvie v jednoduchom fakte. Slovensko je malý členský štát, navyše zväčša poslušný, nech má akúkoľvek vládu. Poľsko je rastúca európska ekonomická a vojenská veľmoc s vlastnými názormi jeho politikov na smerovanie vývoja, napríklad pri prijímaní LGBTI agendy či v energetickej politike.

Sebavedomie je úplne odlišné

Ak príde na Poľsko či Slovensko oprávnená politika z európskych štruktúr, sebavedomie najvyšších predstaviteľov týchto štátov sa vyčerí úplne inak. U Poliakov prekypuje – oni sa podujali až na takú riskantnú hru, že vymedzujú oblasti, kde si má ich vlastné právo zachovávať nadradenosť nad úniovým. Slováci v takýchto situáciách sklopia uši.

Doma sa prsíme svojou identitou a rečami o suverenite, ale v Bruseli to o našich politikoch nikto netuší. Opozícia v tom ťahá za jednu stranu povrazu s vládou, stačí sa pozrieť na europoslancov Smeru.

Aj keď tému zúžime a všimneme si rozhodnutie poľského ústavného súdu, ktorý sa v niektorých oblastiach odmietol vzdať suverenity nad kontrolou práva na svojom území, Poliaci v tomto postavení nie sú sami. Takéto niečo už urobil ústavný súd v Nemecku, keď spochybnil rozhodnutie Súdneho dvora EÚ o oprávnenosti nakupovania vládnych dlhopisov Európskou centrálnou bankou.

Predseda nemeckého Spolkového súdu Andreas Vosskuhle v máji minulého roku ukázal, ako vyzerá suverenita nemeckých orgánov voči EÚ: Európska centrálna banka musela objasniť, či je schéma nákupu dlhopisov na podporu hospodárstva eurozóny „primeraná“, inak sa na nej nemecká centrálna banka Bundesbank už podľa rozhodnutia nemeckého ústavného súdu nemusí zúčastňovať. Súd v Karlsruhe tiež okamžite Bundesbanke na tri mesiace zakázal zúčastňovať sa na nákupe aktív z eurozóny, takzvanom kvantitatívnom uvoľňovaní, kým Rada guvernérov ECB neprijme nové rozhodnutie.

Od tohto kroku závisela celá eurozóna, nielen výkon práva v jednej krajine. A aká bola reakcia? Kto hovoril o odchode Nemecka z EÚ či eurozóny?

Hádate správne, aj tu platí, že väčší berie. Nemecko má v papierovo rovnoprávnej Únii úplne iné postavenie ako Poľsko a to zas úplne iné ako Slovensko. Každý také, ako mu vyplýva z veľkosti, a aké si potom ešte privydupe.

Jeden prístup, dva metre

Pozrime sa na to, čo sa v Bruseli i v mnohých starých členských štátoch vyčíta Poľsku – ovplyvňované obsadzovanie miest sudcov vrátane ústavného súdu, účelové prešetrovanie disciplinárnych priestupkov, obmedzovanie dôchodkového veku sudcov a v tom všetkom vysoká zakomponovanosť vlády, ktorá si má vyžadovať lojalitu sudcov pri presadzovaní reforiem. Zámery vlády vedú k okresávaniu nezávislosti súdnictva, a preto sa sťažnosti dostali až pred úniové súdne inštitúcie.

O čo ide na Slovensku? Nuž, v zásade o to isté. Vlaňajšia novela ústavy rovnako stanovila vek odchodu sudcov do dôchodku, riešila obsadzovanie postov ústavných sudcov, disciplinárnu právomoc voči sudcom presúva na Najvyšší správny súd, ktorý obsadzuje Súdna rada, kde majú politici polovicu svojich nominantov. Sudcovia môžu byť trestne stíhaní, ak sa sami podujmú vysvetľovať si právo.   

Poliaci sú na pranieri, predsúva sa im otázka odchodu z Európskej únie, Slováci sú podľa šéfky Európskej komisie vzorovým príkladom budovania právneho štátu. Môžeme hovoriť o súdnosti?

Povolajme si na pomoc sudcov. Majú vlastnú kontinentálnu asociáciu, nazýva sa Európska asociácia sudcov. Tá za posledných päť rokov vydala dvadsať stanovísk. Pravda je, že štyri z nich sú k Poľsku, napokon predstaviteľ Asociácie bol priamo na protestoch vo Varšave. Reformy vlády kritizujú rovnako ako Európska komisia.

A čo Slovensko? To sa dostalo na pretras Asociácie pred mesiacom. V stanovisku, neobvykle rozsiahlom, podrobili jej predstavitelia vládnu súdnu reformu tvrdej kritike. Tu je aspoň pár bodov.

Prešľapy Slovenska politikov nezaujímajú

Podľa vlaňajšej novely ústavy možno na Slovensku kedykoľvek odvolať členov Súdnej rady. Pripomeňme, že polovicu z nich nominuje vláda, parlament a prezident republiky. Možnosť odvolávania je v rozpore s európskymi štandardmi, môže to viesť k zlyhaniu zachovania riadneho delenia moci medzi vládou, parlamentom a súdnictvom, tvrdí Asociácia.  

Hrozba stíhania sudcu za výklad zákona pri vynášaní rozsudku mu môže zabrániť slobodne vykonávať jeho prácu, môže viesť k ovplyvňovaniu jeho rozhodnutí. Aj toto má Slovensko už takmer rok v ústave.

Sudca na Slovensku môže byť po novom stíhaný bez toho, aby sa ho zastala príslušná stavovská inštancia. Ak má byť súdnictvo na Slovensku nezávislé, potom podľa Európskej asociácie sudcov musí stíhaniu predchádzať súhlas Ústavného súdu alebo Súdnej rady.   

Nová súdna mapa, ako ju presadzuje už rok Kolíková, je podľa Asociácie taká dôležitá reforma, že si vyžaduje intenzívne a podstatné zapojenie súdnictva. V súlade s európskymi štandardmi. Nové usporiadanie súdov by sa nemalo vnímať ako prostriedok na pretrhnutie korupčných väzieb z minulosti – ak také sú, mali by sa eliminovať existujúcimi protikorupčnými nástrojmi.

Európska asociácia sudcov vníma uvedené ustanovenia za „kroky späť v procese vytvorenia podmienok na ochranu súdnictva pred neprimeraným vplyvom a záruk jeho nezávislosti“. Nalieha na slovenskú vládu, aby prijala vhodné opatrenia kompatibilné s európskymi štandardmi, aby sa obnovili záruky nezávislosti súdnictva. Do reformy treba zapojiť v plnom rozsahu predstaviteľov súdov.      

Kolíková v Bruseli nevzrušuje

Čo na to ministerka Kolíková? Jej postoj k stanovisku európskych sudcov nepoznáme, no reakcia na stredajšie protesty sudcov pred ministerstvom je známa. Vyhovárala sa, že so sudcami komunikuje, predkladá im nové návrhy. Podľa vyjadrení viacerých sudcov pre Štandard sa však nič také už takmer rok nekoná. Ministerka si hudie svoje a nedbá na názory tých, ktorých sa má reforma týkať.

Pritom pre krajinu to téma je. Len tento týždeň sa protestovalo pred súdom v Čadci, dlhodobo známe sú kritické vyjadrenia primátora mesta Trenčín Richarda Rybníčka, ku ktorému a pridal aj jeho politický oponent, župan Jaroslav Baška zo Smeru. A reakcia? Ticho.

Čím to je, že Kolíková či priamo Eduard Heger nie sú pod paľbou Bruselu podobne ako poľská vláda? Už som spomínal rozdielnosti, no stále viac mi vychádza, že Slovensko sa drží v úzadí ako voš pod chrastou, pretože nemá vlastnú tvár a ešte je aj málo významné. Akoby Západ oživil starú predstavu z medzivojnového obdobia, že Česko a Slovensko sú akýmsi ostrovom demokracie. Lenže, ako to povrchné porovnanie môže obstáť v porovnaní s realitou?

Druhým kľúčom k porozumeniu je, že naši politici sa naučili v Bruseli správať ako úradníci. Počúvať a nehovoriť, ak tak len na slovenské kamery. Ministerka Kolíková je v tom šampiónka. Dokáže kvetnato rozprávať o svojich zámeroch, ale viac je charakteristická svojou politickou bezvýznamnosťou a názorovou amorfnosťou. Nie je to žiadna reformná líderka, skôr oportunistická vysoká vládna úradníčka, čo načúva duchu doby a potom strieľa od pása.

Možno si poviete, že je to napriek všetkému pre našu krajinu dobre, že nečelí ešte aj tlaku a kritike EÚ. Niečo na tom je. Problém len je, že ak si na tom staviame svoju prestíž, tak je potom z blata.