Sucho už nie je problém jednej vlády, ale celého štátu

„Ak sa prijme nejaká koncepcia, musia sa k nej nastaviť jasné míľniky. Napríklad si povieme, že o dva roky skontrolujeme stav. A keď zistíme, že míľniky nie sú splnené, musíme sa otvorene spýtať prečo a následne vyvodiť aj konkrétnu zodpovednosť. Toto sú veci, ktoré musia ísť naprieč celým politickým spektrom bez ohľadu na to, kto je práve pri moci,“ zdôrazňuje šéf agrokomory.

Zo závlahovej infraštruktúry zostala iba pätina

Najviditeľnejším dôkazom dlhodobého zanedbávania problémov v pôdohospodárstve sú závlahy. Slovensko malo ešte pred rokom 1989 vybudovaný systém schopný zavlažovať približne 320-tisíc hektárov poľnohospodárskej pôdy. Šumichrast však zdôrazňuje, že dnes je technicky možné zavlažovať už len 50- až 60-tisíc hektárov a voda sa v praxi dostane iba približne na 20-tisíc hektárov.

Nejde pritom iba o fyzické chátranie infraštruktúry. Menili sa aj ekonomické podmienky. Po vstupe Slovenska do Európskej únie výrazne vzrástli ceny energií, pohonných látok aj náklady na prácu. Zavlažovanie sa stalo drahou položkou a mnohé podniky začali meniť štruktúru výroby.

„Každá závlahová dávka znamená náklady na dopravu vody, elektrinu, čerpacie stanice aj samotné zariadenia. Vodu treba dostať od zdroja až ku konkrétnej rastline, a to je technologicky aj finančne náročné,“ vysvetľuje predseda SPPK.

Aj preto sa dnes závlahy ekonomicky oplatia predovšetkým pri plodinách s vyššou pridanou hodnotou. Ide najmä o zeleninu, zemiaky, cukrovú repu alebo osivovú kukuricu. Pri bežných obilninách sú náklady často vyššie než očakávaný prínos.

Štátny majetok v rukách farmárov

Infraštruktúra závlah je dnes v komplikovanom právnom aj technickom stave. Čerpacie stanice a rozvodné siete sú vo vlastníctve štátu prostredníctvom štátneho podniku Hydromeliorácie. Nájomcami a prevádzkovateľmi sú však poľnohospodári. Koncové zariadenia, ako sú napríklad mobilné zavlažovacie bubny či otočné pivoty, si kupujú z vlastných zdrojov.

„Hydromeliorácie nemajú peniaze na investície, majú peniaze len na prevádzku. Rekonštrukcia v praxi prebieha vtedy, keď to robia poľnohospodári. Ak farmár chce, aby to bolo funkčné, musí do toho zainvestovať sám. Nemáme problém ani s tým, že investujeme do cudzieho, štátneho majetku, lebo ak potrebujeme vymeniť čerpadlo za pol milióna eur, štát povie, že na to nemá. Tak si ho opravíme sami, aby nám nezhorela úroda,“ opisuje realitu šéf agrokomory.

Obnova závlah však nie je len otázkou potrubí a čerpacích staníc. Slovensko disponuje desiatkami vodných nádrží vybudovaných práve na zadržiavanie vody pre poľnohospodárstvo. Mnohé z nich sú však po desaťročiach zanesené sedimentmi.

Okrem technického stavu čelia poľnohospodári aj fyzikálnym limitom vodných zdrojov. Prietoky a hladiny v nádržiach monitorujú vodomery a vodnoprávne povolenia, pričom záujmy poľnohospodárov sa dostávajú do konfliktu so záujmami rybárov či energetikov.

Mnohé vodné nádrže, z ktorých 195 bolo v minulosti vybudovaných primárne na zadržiavanie vody, sú dnes až z dvoch tretín zanesené sedimentmi. „Na papieri máte napríklad k dispozícii 20-tisíc kubíkov vody, ale v realite je tam pre bahno len sedemtisíc. Keď vyčerpáte dva metre vody, zistíte, že ryby začínajú kapať pre nedostatok kyslíka,“ dopĺňa Šumichrast.

Voda nesmie byť luxusným tovarom

V posledných mesiacoch sa objavili úvahy šéfa agrorezortu o zapojení súkromného kapitálu do obnovy závlah prostredníctvom projektov verejno-súkromného partnerstva (PPP). Poľnohospodári však upozorňujú, že pri strategickej infraštruktúre ide o citlivú otázku.

Ak by totiž rozsiahle investície financoval komerčný investor, prirodzene by očakával návratnosť vložených peňazí. To by sa mohlo premietnuť do vyššej ceny vody. „Farmári sa nepýtajú, či chcú zavlažovať. Oni zavlažovať potrebujú. Otázka znie, za akých cenových podmienok si to ešte budú môcť dovoliť,“ hovorí Šumichrast.

Podľa neho by výrazné zdraženie vody ohrozilo najmä špeciálnu rastlinnú výrobu, ktorá je už dnes pod silným tlakom vysokých vstupných nákladov.

Poľnohospodári navrhujú spoločný model

SPPK preto prichádza s vlastným návrhom reorganizácie systému. Namiesto úplnej privatizácie alebo zachovania súčasného stavu navrhuje vytvárať spoločné závlahové družstvá, v ktorých by boli partnermi štát aj miestni poľnohospodári.

Takéto združenia by vznikali podľa jednotlivých čerpacích staníc a vodných zdrojov. Štát by si ponechal vlastníctvo strategickej infraštruktúry, farmári by však získali väčšiu právnu istotu pri investovaní do jej obnovy.

Zároveň by sa zmenila aj úloha podniku Hydromeliorácie. Namiesto pasívneho správcu majetku by sa stal partnerom pri technickom rozvoji, povoľovacích procesoch a koordinácii hospodárenia s vodou.

V oblastiach, kde hospodári iba jeden podnik, komora navrhuje systém dlhodobých garancií a vyššej dotačnej podpory na obnovu štátnych zariadení.

Nestačí hovoriť o klimatických zmenách

Diskusia o suchu sa často vedie výlučne cez klimatické zmeny. Podľa poľnohospodárov je to iba časť problému.

Aj keby sa množstvo zrážok nezmenilo, Slovensko by podľa nich muselo riešiť zanedbané závlahy, chátrajúce vodné nádrže a systém, v ktorom štát ani po desaťročiach nevie pravidelne vyhodnocovať vlastné ciele.

Preto za dôležitejšie než nové stratégie považujú vytvorenie mechanizmu, ktorý zabezpečí ich plnenie. Jasné míľniky, pravidelné hodnotenie výsledkov a zodpovednosť za nesplnené ciele by podľa nich mali fungovať bez ohľadu na to, ktorá vláda je práve pri moci.

Ak sa to nepodarí, zostane podľa nich Slovensko aj naďalej krajinou, ktorá každé leto diskutuje o dôsledkoch sucha, no len pomaly odstraňuje príčiny svojej zraniteľnosti. V čase, keď sa klimatické extrémy stávajú novou realitou, už nebude rozhodovať len množstvo zrážok, ale aj to, či bude mať krajina funkčný systém, ktorý dokáže vodu zachytiť, uskladniť a dostať tam, kde ju poľnohospodári najviac potrebujú.