Vo svete poslankyne Bittó Cigánikovej

Možno to niekoho z konzervatívneho prostredia prekvapí, no pani Cigániková je v zásade sympatická žena. Pri žiadosti o rozhovor nevymýšľala, okamžite a bez okolkov súhlasila. A i keď na moje otázky odpovedala cestou autom popri tom, ako šoférovala, zdalo sa, že to na ňu nemá žiaden vplyv. Bola ostrá ako vždy a pri téme aktuálneho zákona priam nezastaviteľná. Kadencia jej odpovedí sa spomalila až vtedy, keď sme sa rozprávali o tom, kedy vzniká život. Bolo evidentné, že tu už nie je až taká suverénna, opatrnejšie volí slová a trochu viac premýšľa, pri niektorých otázkach je aj trochu zneistená.

Škoda, že rovnakú črtu neprejavila aj v tej časti rozhovoru, keď bola konfrontovaná s otázkami, ako pomôcť žene, ktorá už je v situácii neplánovaného tehotenstva, no napriek tomu si dieťa chce nechať, ale bojí sa, že ho nebude vedieť uživiť. Nie je nič neobvyklé, keď politik odpovedá ako politik, no niekedy je aj pre neho lepšie dať dole politickú masku, nepretláčať len svoju agendu, premýšľať nad otázkami a odpovedať ľudsky úprimne.

V tejto oblasti to už pani Cigániková, žiaľ, nedokázala.

Prvou vecou, ktorú mi náš rozhovor ukázal, je, že jej vnímanie sveta je z veľkej časti obmedzené len na svoju bublinu, ktorá však nereflektuje značnú časť sveta.

Sveta, v ktorom žijú ženy, ktoré nechcú ísť na potrat, lebo vnímajú, že to, čo nosia v sebe, nie je zhluk buniek, ale ich dieťa. Sveta, v ktorom zneistené ženy vo vyššie popísanej situácii potrebujú počuť od lekára, manžela či známych slová podpory, uistenia, a nie odsúdenia. Sveta, v ktorom ženy trpia postabortívnym syndrómom. Sveta, v ktorom žijú ľudia, ktorí sa nechcú vzdať svojich detí a sú ochotní kvôli nim žiť skromnejšie ako zvyšok spoločnosti. Sveta, v ktorom život postihnutých ľudí nie je len o utrpení. Či sveta, v ktorom deti a domácnosť nie sú pre ženu väzením, ale miestom na sebarealizáciu. Toto všetko len ťažko nájsť v hlavných médiách, vo vychytených štvrtiach Bratislavy či na sociálnych sieťach. V tomto svete však žije nemalá časť Slovenska, ktorá potrebuje pomoc.

Ďalšou časťou reality, s ktorou sa pani Cigániková nestretla pri tvorení si názoru na otázku potratu, je tá vedecká. Inak by nemohla tvrdiť, že dvanásťtýždňový plod nie je dieťaťom. Biológia v tom má úplne jasno. Dobre zhrnuté je to napríklad v blogu Mateja Mihalíka, ktorý odkazuje na viaceré učebnice medicíny či odborné vedecké články.

Jediné, čo môže hrať v prospech pani Cigánikovej, sú niektoré filozofické prúdy. Tu totiž niektorí autori tvrdia, že plod možno zabiť, lebo ešte nie je osobou. Iní zas, že niektorých ľudí je z rôznych dôvodov možné zabiť. Jeden z takýchto autorov, medzinárodne uznávaný austrálsky filozof Peter Singer, tak dochádza k záveru, že je morálne zabíjať aj deti, ktoré sa už narodili, pretože tie si ešte neuvedomujú samé seba, a preto ich nemožno považovať za osoby. Ako vidno na Singerovi, problémom všetkých takýchto teórií je, že nevedia nájsť žiadne hodnoverné kritérium, podľa ktorého by vedeli určiť, kedy sa človek stáva osobou, alebo nájsť dobrý dôvod, prečo niektorých ľudí môžeme zabíjať. Otázku, či ide o človeka, však biológia nerieši. Tá v tom má jasno.

A potom je tu časť reality, ktorú pani Cigániková vidí, ale odmieta ju. Tú môžeme nájsť v jej poznámke o tom, že potrat má byť povolený, lebo zrovnoprávňuje ženy s mužmi, ktorí na rozdiel od nich dokážu ovplyvniť svoju plodnosť. Realita je však taká, že či sa nám to páči, alebo nie, muži a ženy sú a vždy budú rozdielni. To však, samozrejme, neznamená, že nie sú rovnoprávni. No čo sa týka potratu, ten rovnoprávnosť určite nijako nezvyšuje, ale, naopak, zväčšuje nerovnosť, pretože trestá len ženu, muža sa takmer vôbec nedotýka. Pre mnohé ženy je preto prostriedkom týrania.  

Výsledkom toho celého je zmätok, v ktorom je raz potrat niečo, čo nikto nechce, a potom ženské právo či humánny prostriedok na ukončenie utrpenia. Raz zákrok, ktorý je najbezpečnejší, a o pár riadkov nižšie, pri obhajobe potratovej tabletky, niečo vysoko rizikové.

Všetky tieto slabiny sú však aj zdrojom nádeje. Ukazujú totiž, že je ešte veľa toho, čo pani Cigánikovej a ľuďom s jej postojmi možno ukázať. Napokon, náš rozhovor ona sama ukončila poznámkou o tom, že by sme sa mali viac rozprávať.