Politické strany veľmi rady hovoria o transparentnosti, keď majú pod drobnohľadom svojich súperov, no rovnaké parametre už neuplatňujú na vlastné konanie.
Ako učebnicový príklad možno uviesť politický súboj strán Smer a PS, ktoré sa verejne osočujú z rodinkárstva, príživníctva, netransparentnosti či dokonca z nezákonnosti.
Dianie okolo Agentúry Smer, s. r. o., v ktorej pôsobí syn premiéra Roberta Fica, a spoločnosti Eustra manželky Ivana Korčoka ukazuje, že strany dokážu rozsiahlo rečniť na adresu svojho súpera, no vlastné kroky a nakladanie so straníckymi peniazmi zverejňovať nechcú.
Strany sa navzájom obviňujú z príživníctva
Celú tému odštartovalo zistenie vládneho auditu, že združenie Marty Šimečkovej Projekt Fórum viacnásobne fakturovalo svoje výdavky štátnym orgánom a klamalo pri žiadostiach o dotácie. Vládna strana Smer začala hovoriť o príživníctve rodiny Michala Šimečku, predsedu PS.
V rámci protiofenzívy prišlo PS so „zistením“, že strana Smer štedro dotuje Agentúru Smer, s. r. o., ktorú vedie premiérov syn. Tento vzťah označilo za rodinkárstvo, a hoci ide o legálny vzťah, hovorilo o príživníctve strany Smer.
Agentúru Smer stopercentne vlastní politická strana Smer a od januára 2024 je jej jediným konateľom Michal Fico.
Podpredseda Národnej rady Tibor Gašpar odmieta obvinenia PS s tým, že financovanie aktivít spojených so Smerom je transparentné a zdokumentované. Podľa Gašpara „je to neporovnateľné s kauzou okolo Projektu Fórum, v ktorom pôsobí matka Michala Šimečku. My máme všetko transparentné a všetky veci sú doložené“.
Za pozornosť pritom stojí, že každá politická strana v Národnej rade má vlastnú spoločnosť na propagáciu strany, ktorá je platená zo štátnych príspevkov, vrátane PS. Jedinou výnimkou je Hnutie Slovensko, ktoré tieto platby zadáva priamo svojim ľuďom a spriazneným osobám.
Korčokove utajené platby spochybňujú kritiku PS
Kritika PS sa ukázala ako značne pokrytecká, keď vyšlo najavo, že Ivan Korčok používal rovnaký systém. PS platilo svojho podpredsedu prostredníctvom spoločnosti, ktorú vlastní jeho manželka. Platilo ho zo štátneho príspevku, teda vykonávalo práve tú činnosť, ktorú samo kritizovalo pri Smere.
Nadácia Zastavme korupciu tento spôsob vyplácania Korčoka priamo porovnala so Smerom. Poukázala na to, že PS ostro kritizovalo prelievanie straníckych peňazí cez rodinné firmy koaličných politikov, ale pri vlastnom vrcholovom predstaviteľovi použilo podobný model.
Korčok priznal isté pochybenia a avizoval zriadenie živnosti, no odmietol porovnávanie so stranou Smer. Tvrdí totiž, že rozsah jeho práce a účel platieb sú známe, on osobne odpovedá na otázky a verejnosť môže vidieť výsledky jeho činnosti.
Po medializácii celého problému sa Korčok vyjadril, že nemá čo skrývať a že mu záleží na transparentnosti.
Denník Štandard upozornil na nezrovnalosti vo firme Korčokovej manželky, ktorá v účtovnej závierke za rok 2025 nevykázala žiadne osobné náklady, čo potvrdzuje, že Korčok nebol odmeňovaný ako jej bežný zamestnanec. Spoločnosť nevykázala ani mzdové náklady, odmeny účtované ako osobné náklady či zákonné sociálne a zdravotné odvody za zamestnancov.
Nie je teda známe, ako vlastne Korčok vyberal peniaze z firmy svojej manželky za to, že pracoval pre stranu PS.
Strany taja zmluvy, za ktoré firmám platia zo straníckych peňazí
Vzhľadom na nejasnosti okolo Korčokovho pôsobenia vo firme Eustra, rozsahu jeho práce, spôsobu odmeňovania a ďalších záležitostí denník Štandard požiadal o sprístupnenie dokumentov týkajúcich sa vzťahu spoločnosti Eustra a strany PS. Rovnakú žiadosť zaslala redakcia aj strane Smer s cieľom porovnať jej odpovede s odpoveďami PS a ozrejmiť jej zmluvné vzťahy s Agentúrou Smer, s. r. o.
Agentúra totiž podľa účtovnej závierky strany Smer iba za rok 2025 dodala strane tovary a služby za viac ako dva milióny eur.
Denník Štandard žiadal od oboch politických strán zmluvy uzatvorené medzi stranami a spoločnosťami Eustra a Agentúra Smer, s. r. o., ich dodatky a prílohy, objednávky služieb, faktúry a iné dokumenty, na základe ktorých je možné zistiť konkrétny predmet jednotlivých poskytnutých služieb alebo plnení, ich cenu a obdobie, za ktoré boli fakturované.
Politické strany nie sú v zmysle zákona povinné zverejniť tento druh informácií, no vzhľadom na svoje verejné vyhlásenia o príživníctve, netransparentnosti a pochybných operáciách svojich politických súperov by nemali mať problém ukázať vlastné obchodné vzťahy a prepojenia.
Strany Smer a PS do zverejnenia článku na žiadosť vôbec nereagovali.
Na rozdiel od svojich sebavedomých vyjadrení na adresu politických oponentov sa pri téme vlastnej transparentnosti nezmohli ani len na vyjadrenie, prečo nie sú ochotné sprístupniť informácie o široko verejne diskutovanej téme.
Verejnosť tak síce môže počúvať všeobecné politické frázy a nacvičené poučky o transparentnosti, no nijako sa nedozvie, za čo presne strany platili zo svojich peňazí, kto cenu schválil a na základe čoho, či išlo o trhovú cenu alebo jednoducho len o zákonný, no štedrý spôsob prelievania straníckych peňazí do súkromných vreciek.
Práve nezverejnenie zmlúv tieto podozrenia iba znásobuje. Zákonnosť možno obhajovať odkazom na audit, účtovníctvo či výnimku zo zákona o nelegálnej práci – ako v prípade Korčoka.
Ak však strana vyžaduje od svojho súpera, aby verejnosť mohla sledovať, kam putujú stranícke peniaze, rovnaký štandard by mala dobrovoľne uplatniť na vlastné zmluvy s firmami svojich funkcionárov alebo ich rodinných príslušníkov – bez ohľadu na to, či jej zákon zverejnenie explicitne prikazuje.
PS aj Smer volia rovnaký model netransparentnosti
Strana Smer tvrdí, že jej hospodárenie je bezchybné, a odvoláva sa na zákonnosť a závery auditov. PS si transparentnosť dlhodobo stavia medzi základné politické požiadavky a kritizuje svojich súperov vždy, keď verejnosť nemôže sledovať tok politických či verejných peňazí.
Zákonnosť znamená, že transakcia neporušuje právny predpis. Transparentnosť znamená, že jej zákonnosť, účel a primeranosť môže nezávisle preveriť aj verejnosť. Ak Smer aj PS verejnosti ukazujú iba konečnú sumu, no nie dokumenty, na základe ktorých bola zaplatená, môžu hovoriť o zákonnosti, no ich tvrdenie o úplnej transparentnosti zostáva neoveriteľné.
Ak peniaze politickej strany smerujú do firmy, ktorá je personálne alebo rodinne prepojená so svojím významným predstaviteľom, neexistuje presvedčivejší spôsob, ako rozptýliť pochybnosti, než zverejniť zmluvu, faktúry a konkrétny predmet plnenia.
Nemusí to byť zákonná povinnosť. Je to však logická nutnosť vyplývajúca z vlastných politických tvrdení.
Namiesto toho môže verejnosť pri faktickom overovaní deklarácií pri oboch stranách vidieť klasický model politikov: my sme tí správni, a tí druhí nie, no dokazovať to nebudeme, lebo nemusíme. Proste nám verte – to predsa musí verejnosti stačiť a nemá sa čo starať o to, či majú strany svoje vlastné verejné tvrdenia aj podložené.
Aj financovanie mimovládok je v krajine dlhodobým problémom. Je to síce zákonné, no netransparentné. Súboj najsilnejších strán z protichodných brehov politického spektra ukázal, že politické strany majú rovnaký problém.