Chmelár ešte dodal, že „to je také očividné, že ten prevod podielu ČEZ-u je predražený takmer dvojnásobne, že toto si žiadny zodpovedný človek nezoberie na krk, ak ten človek nemá také plány, že zoberie úplatok a utečie do Dubaja“.

Vo svojom verejnom vystúpení hovoril o rozdielnom oceňovaní 49-percentného podielu skupiny ČEZ. Audítorská firma ocenila tento podiel sumou 190 miliónov eur, kým výročná správa ČEZ hovorí o účtovnej hodnote približne 100 miliónov eur. Rozdiel je teda 90 miliónov eur, o ktorých hovoril Chmelár.

Ministerstvo hospodárstva 17. augusta oficiálne potvrdilo, že odkúpenie podielu sa nepodarilo uzavrieť najmä pre rozdielny pohľad na cenu. Rezort chce, aby bola cena pre Slovensko čo najvýhodnejšia a spôsob jej stanovenia férový a transparentný.

Predseda vlády vyzval na právne kroky proti Chmelárovi

Skupina ČEZ sa hneď na druhý deň, 18. augusta, ohradila proti vyjadreniam bývalého poradcu premiéra s tým, že ide o bezpredmetné obvinenia, ktoré poškodzujú jej povesť. Firma avizovala právne kroky, ak by podobné tvrdenia pokračovali.

ČEZ pritom odmieta, že hodnota jej podielu nebola stanovená transparentne alebo že by pripravovaná transakcia súvisela s nelegálnym konaním.

Chmelárove tvrdenia odmietol aj Fico s tým, že „ako predseda vlády SR nemôžem tolerovať žiadne neopodstatnené obvinenia členov vlády a predstaviteľov štátnych akciových spoločností a zahraničných obchodných spoločností z korupcie a netransparentného konania. Očakávam, že ministerka hospodárstva Denisa Saková a predstavitelia spoločnosti JAVYS podniknú potrebné právne kroky, ako avizuje aj český ČEZ“.

Dodal, že nebude špekulovať o tom, kto Chmelára „na takúto neuveriteľnú ohavnosť nahovoril“.

Chmelár následne vo svojom statuse napísal: „Robert Fico mi telefonoval a dôrazne ma informoval, že za moje včerajšie vyjadrenia vo vysielaní TA3 proti mne podnikne právne kroky.“

Bývalý poradca tvrdí, že jeho výrok bol „hodnotiacim úsudkom chráneným slobodou prejavu“ a že premiér nehovorí pravdu.

„Neobvinil som ani jeho, ani ČEZ, ani JAVYS a už vôbec nie ministerstvo hospodárstva. Vyslovil som úvahu na základe podozrení, na ktoré dlhodobo upozorňuje práve ministerka hospodárstva, ale aj Útvar hodnoty za peniaze, ktorý spadá pod ministerstvo financií,“ prízvukoval.

K avizovaným právnym krokom sa nevedel nikto vyjadriť

Na základe verejnej výzvy predsedu vlády na podniknutie právnych krokov denník Štandard oslovil s otázkami k tejto téme Úrad vlády SR aj ministerstvo hospodárstva. Otázky smerovali k tomu, či dané subjekty, alebo iné osoby podajú voči Chmelárovi žalobu, na ktorú ich vyzval Fico, a ak áno, na akom právnom základe.

Pýtali sme sa aj na to, akú satisfakciu budú od Chmelára požadovať, ktorý jeho výrok považujú za problematický a prečo a či zvažujú aj podanie trestného oznámenia.

Úrad vlády ani rezort hospodárstva do uzávierky článku na položené otázky neodpovedali.

Absencii vyjadrení sa nemožno čudovať, keďže z právneho pohľadu by išlo v prípade žaloby voči Chmelárovi o vopred prehratý boj. Prípadné odpovede by mohli buď potvrdiť avizovanú žalobu, ktorá by pred súdom takmer s istotou neobstála, alebo odmietnuť právne kroky, čo by zase podkopalo verejné pohoršenie predsedu vlády.

Silné verejné vyjadrenia sú totiž jedna vec, no následné preukazovanie ujmy na právach pred súdom, kde je potrebné doložiť tvrdenia dôkazmi a preukázať ich vzájomnú súvislosť, je vec druhá.

Kto sa cíti ako korupčník?

Žaloba proti Chmelárovi by bola takmer beznádejná, hoci právne riziková je najmä narážka, že „niekto chce urvať 90 miliónov“, spojená s úvahou o úplatku a odchode do Dubaja. Tá sa už môže chápať ako naznačenie korupčného alebo iného protiprávneho konania.

Najväčším problémom potenciálnych žalobcov by však bolo, že Chmelár nepovedal, kto konkrétne je ten „niekto“. Z pohľadu žaloby by tak dotknutá strana musela tvrdiť, že pri zmienke o korupcii či zlodejine myslel Chmelár práve ju, a toto tvrdenie by musela pred súdom preukázať.

Dokazovať pred súdom na základe relevantných dôkazov, že práve žalobca mal byť osočený z korupcie či iného protiprávneho konania iba preto, aby sa domohol odškodnenia, je nielen nelogické z pohľadu reputácie, ale aj z pohľadu dokazovania.

Strana by totiž musela vierohodne preukázať, že Chmelár označil práve ju, a podporiť to dôkazmi. Následne by musela preukázať ujmu, ktorá jej vznikla v súvislosti s poškodzovaním jej dobrého mena.

Bolo by skutočne zaujímavé sledovať, kto by sa cítil dotknutý verejným výrokom o úplatku bez ďalších konkrétností. Ak by išlo o fyzickú osobu, tá by mohla podať žalobu na ochranu osobnosti. Ak by išlo o právnickú osobu, tá by sa mohla domáhať ochrany dobrej povesti právnickej osoby.

Dobrá povesť je chránená aj pred neprípustnými hodnotiacimi úsudkami, tie by však museli byť adresované konkrétnemu subjektu.

Obvinenie z úplatku je mimoriadne závažné a malo by mať primeraný skutkový základ. Európsky súd pre ľudské práva pripúšťa ostrú a provokatívnu kritiku, ale pri tvrdeniach o korupcii skúma, či rečník disponoval aspoň dostatočnými konkrétnymi podkladmi, a to, samozrejme, vo vzťahu ku konkrétnej osobe.

Chmelár sám tvrdí: „Nijakú konkrétnu osobu ani inštitúciu som neobvinil z korupčného konania. Naopak, vyzdvihol som postoj ministerky Sakovej, ktorý vnímam ako snahu chrániť verejný záujem.“

Neúspech žaloby by bol takmer istý

Súd by musel skúmať, či bolo z kontextu možné jednoznačne určiť, kto má „urvať“ 90 miliónov, prípadne či táto skutočnosť vyplynula z dôkazov predložených žalobcom. Tento scenár je však vzhľadom na uvedené vyjadrenie viac ako nepravdepodobný.

Chmelár navyše hovoril o mimoriadne závažnej verejnej transakcii a existujú objektívne podklady pre spor o výšku ceny. Hovoria o ňom ministerstvo hospodárstva aj Útvar hodnoty za peniaze. Chmelárove tvrdenia tak majú skutkový základ práve v rozdielnom oceňovaní podielu, ktorý chce štát kúpiť.

Súd by tak musel žalobu posudzovať súčasne s Chmelárovým právom na slobodu prejavu, ktoré uplatnil v politickej diskusii o nakladaní s verejnými peniazmi. Súdna prax pripúšťa provokatívnu kritiku, ale pri tvrdeniach o korupcii skúma, či rečník disponoval aspoň dostatočnými konkrétnymi podkladmi.

Dostatočný skutkový základ by mohol vyplývať zo značného rozdielu medzi jednotlivými oceneniami podielu spoločnosti.

Žaloba proti Chmelárovi by tak bola právne slabá a pre žalobcu by znamenala dokazovať, že práve on mal byť tým, kto sa podľa Chmelára dopúšťal protiprávneho konania.

Verejné vyjadrenia o právnych krokoch tak majú skôr zastrašiť kritikov, než viesť k reálnemu výsledku pred súdom. Vedia to všetci, ktorí majú aspoň trochu právneho povedomia.

Práve preto v skutočnosti nikto Chmelára žalovať nebude. A ak áno, celkom zjavne neuspeje.