Nacionalisti v hlavnom meste autonómnej Vojvodiny Novi Sad neformálne premenovali jednu z ulíc na Bulvár Ratka Mladića, čo sa paradoxne nestretlo s odporom tamojšej slovenskej komunity – tá sa vo všeobecnosti nezapája do etnických roztržiek.
Srbský minister spravodlivosti Nenad Vujić v televízii K1 deň po Mladićovej smrti avizoval, že ho Belehrad pochová s vojenskými poctami. Eurokomisárka pre rozširovanie Marta Kosová obratom zrušila svoju plánovanú návštevu srbskej metropoly 9. septembra.
Prezident Aleksandar Vučić 3. septembra oznámil, že rodina si prevzala generálovo telo, pričom jeho syn Darko neskôr priblíži čas a miesto konania poslednej rozlúčky. Tá sa konala práve v pondelok v pravoslávnom Kostole svätého Lukáša v Belehrade. S Mladićom sa prišli rozlúčiť tisíce ľudí – zo susednej Bosny ich vozili bezplatnými autobusmi.
Noha vo dverách
Do tohto ovzdušia čerstvo rozjatrených rán opäť vstúpil Izrael. Na ceremoniáli pri príležitosti založenia obchodnej komory sa zúčastnil aj minister pre diaspóru Amichai Chikli, ktorý pripomenul krvavé epizódy zo spoločných dejín.
„Pamätáme si našu spoločnú históriu druhej svetovej vojny a Jasenovac ako miesto najstrašnejších popráv počas holokaustu,“ poznamenal minister za stranu Likud s odkazom na ustašovský koncentračný tábor na brehu rieky Sáva, v ktorom bolo povraždených 83-tisíc menovite identifikovaných obetí.
Doplnil, že ho teší opätovná návšteva Banej Luky, ako aj v poradí tretie stretnutie s odvolaným lídrom bosnianskych Srbov Miloradom Dodikom, ktorého domáca agentúra SRNA nazýva prezidentom. „Je pre mňa veľkou cťou byť dnes s vami,“ dodal izraelský minister. Pripomeňme, že Siniša Karan je od 17. februára 2026 riadne zvoleným prezidentom Republiky srbskej.
Tomu Chikli poďakoval za udelenie Rádu vlajky Republiky srbskej so zlatým vencom (najvyššieho stupňa) a sprostredkoval aj pochvalné vyjadrenia izraelského prezidenta Jicchaka Herzoga a premiéra Benjamina Netanjahua.
Veľvyslankyňa Izraela v Sarajeve Galit Pelegová dostala rád vlajky so strieborným vencom za spoluprácu na otvorení obchodnej komory. Hoci je oficiálne diplomatkou pre celú Bosnu, na odovzdávaní sa vyjadrila, že v Banej Luke „sa zakaždým cítim ako doma“.
Štátom posvätené násilie nacistov a ich spojencov vo svojom prejave pripomenul aj Karan, Chikli však upriamil pozornosť najmä na budúcnosť. Banja Luka bola podľa neho vždy „spojencom Izraela a židovského ľudu“ a toto spojenectvo treba premeniť na konkrétne kroky.
Netanjahu na ostatnej štátnej návšteve bosnianskosrbskej delegácie 22. júna spôsobil diplomatický prešľap, keď namiesto bosnianskej vlajky nechal vyvesiť vlajku Republiky srbskej. Delegáciu vtedy viedla srbská členka trojčlenného prezidentského úradu Željka Cvijanovičová.
V tom čase sa z krvavých 90. rokov vrátili do prítomnosti úvahy o rozdelení Bosny na menšie etnické celky, čomu by paradoxne vyhovoval model Spojených arabských emirátov. A hoci ho izraelskí akademici navrhovali pre niekoľko susedných štátov vrátane Palestíny, svojou formou pripomína akési „trojštátne“ riešenie (respektíve štátu pozostávajúceho z troch konštitutívnych jednotiek), ktoré v roku 1992 predstavili britský exminister Peter Carrington a portugalský delegát Rady Európy José Cutileiro.
Približne v tom čase predstavil sériu sťažností aj líder bosnianskych Chorvátov Dragan Čović, a to na stretnutí s francúzskym veľvyslancom Françoisom Delmasom. Okrem Paríža však prehodnotenie Daytonskej mierovej zmluvy zvažovali aj vo Washingtone.
Bývalý vysoký predstaviteľ medzinárodného spoločenstva pre Bosnu a Hercegovinu Christian Schmidt, ktorého úrad OHR vznikol na základe daytonských dohôd, rezignoval 11. mája práve v dôsledku údajného nátlaku USA. Debaty o rozdelení „neživotaschopnej“ Bosny a Hercegoviny sa tak dostali už aj do Spojených štátov.
Americká veľvyslankyňa pri OSN Tammy Bruceová na pôde Bezpečnostnej rady OSN priznala, že úrad vysokého predstaviteľa „nebol nikdy zamýšľaný ako permanentná inštitúcia“. Podporili ju v tom veľvyslanci Ruska a Číny, ktorí rovno navrhli ukončenie činnosti úradu.
Názorový článok denníka Washington Examiner s názvom „Nechajte Bosnu padnúť“ z 20. augusta vyvolal diplomatickú búrku. Administratíva Donalda Trumpa však už od svojho nástupu vychádza so separatistami prinajmenšom rovnako dobre ako s oficiálnymi inštitúciami.
Nevýrazné kroky Izraela si Západ vo veľkej miere nevšimol, zato ho zaznamenali na dvore protivníka. Iránsky štátny portál Press TV o založení obchodnej komory informoval s tým, že zatiaľ „nie je jasné, aké geopolitické ciele“ Tel Aviv sleduje podporou balkánskych separatistov.
Náklonnosť židovského štátu a bosnianskych Srbov je však očividne vzájomná, na čo vo februári poukázal aj odvolaný prezident Milorad Dodik. „Hovorí sa – a my to tak rozhodne cítime tiež –, že my v Republike srbskej sme ako ‚Izrael Balkánu‘,“ vyhlásil po udelení Žabotinského medaily za slobodu.
Arabské či islamské médiá mimo Iránu považujú obchodnú „expanziu“ Izraela za rozširovanie sfér vplyvu s cieľom dosiahnutia akéhosi veľmocenského statusu. Panarabská televízia Al-Džazíra zároveň pripomenula Dodikove slová na adresu Palestíny, keď vlani v auguste povedal, že „štát, ktorý v skutočnosti neexistuje, sa nedá právne uznať“, čo bolo reakciou na vlnu uznaní zo strany Španielska, Írska či Malty.
Hoci Dodika či Vučića vnímajú západné médiá ako proruských politikov, spolu s bývalým maďarským premiérom Viktorom Orbánom sú súčasťou okruhu najviac proizraelských politikov strednej Európy. Belehrad má dokonca s Tel Avivom pomerne vysokú úroveň strategického partnerstva.
Zatiaľ nie je jasné, prečo sa Izrael sústreďuje práve na srbský národ bez ohľadu na štátnu príslušnosť, hoci na oficiálnej úrovni hovoria obe strany o spoločnom historickom utrpení. V každom prípade sa však tieto a podobné kroky javia ako pomalý, no neúnavný vstup do európskeho suda s pušným prachom.
