Francúzsky prezident Emmanuel Macron napriek tomu v júli 2025 v Londýne oznámil, že Francúzsko tapisériu zapožičia Britskému múzeu. Oznámenie zaznelo počas francúzsko-britského samitu a malo symbolizovať zblíženie Paríža a Londýna po brexite. Francúzsko malo za to dočasne dostať niekoľko britských pokladov, predovšetkým anglosaský poklad zo Sutton Hoo.

Kultúrne dedičstvo obetované v mene Srdečnej dohody

Internetový magazín La Tribune de l’Art podrobne zdokumentoval riziká spojené s touto výpožičkou a petícia, ktorej cieľom bolo zabrániť prevozu tapisérie do Anglicka, získala 78 600 podpisov.

Jeho riaditeľ Didier Rykner v roku 2025 upozornil, že viaceré štúdie postupne dospeli k záveru, že prevoz diela na veľkú vzdialenosť sa neodporúča. Štúdia uskutočniteľnosti z marca 2022 poukázala na kritickú krehkosť vlákien a uviedla, že ani optimalizovaná manipulácia potrebná na vybratie tapisérie z vitríny a jej zabalenie by sa nezaobišla „bez následkov“ na jej stav.

Politické orgány sa v tomto prípade rozhodli konať v rozpore s odporúčaniami odborníkov a požiadali ich, aby umožnili niečo, čo sa dlho považovalo za príliš nebezpečné. Samotná Štátna rada [najvyšší správny súd v krajine a zároveň právny poradca vlády a parlamentu, pozn. red.] uznala, že prezidentovo rozhodnutie vzniklo v diplomatickom kontexte a súviselo s vedením medzinárodných vzťahov Francúzska.

Prezidentské pokyny tak napokon prevážili nad zásadou predbežnej opatrnosti pri ochrane kultúrneho dedičstva.

Londýnsky zázrak

Tapiséria dorazila 10. júla do Londýna po prevoze cez Lamanšský prieliv v prísne stráženom konvoji. Dňa 17. júla ju vybrali z prepravnej debny. Ministerstvo kultúry sa poponáhľalo s vyhlásením úspechu. Tvrdilo, že dielo neutrpelo nijaké viditeľné poškodenie, a francúzska ministerka kultúry Catherine Pégardová uviedla, že dorazilo „vo veľmi dobrom stave“.

Potom však prišiel 2. september. Macron v sprievode anglického kráľa Karola III. slávnostne otvoril výstavu v Britskom múzeu. Pre verejnosť sa oficiálne otvorí 10. septembra a potrvá do 11. júla 2027. Symbolika bola dokonalá: francúzsky prezident mohol pózovať po boku britského kráľa pred dielom, ktoré zachytáva práve dobytie Anglicka Viliamom Dobyvateľom.

V ten istý deň však denník Le Monde odhalil, že reštaurátori po prevoze zaznamenali „niekoľko pretrhnutých vlákien“ [išlo o poškodenie dvoch vlákien, pozn. red.]. Riaditeľ Britského múzea Nicholas Cullinan sa usiloval verejnosť upokojiť a zároveň vysvetlil, že múzeum pri návrate diela „ešte viac posilní bezpečnostné opatrenia“.

Pretrhnuté vlákno na takmer tisícročnom textilnom diele nemusí byť zanedbateľnou maličkosťou. Moderné vlákno je pružné, a preto dokáže zniesť určitú mieru namáhania. Starobylé vlákna sú však mimoriadne krehké. Odborníci výslovne upozorňovali na riziko natrhnutia a pretrhnutia počas manipulácie. A tapisériu ešte čaká cesta späť: súčasné nebezpečenstvo sa teda neskončilo a pred dielom sú ďalšie riziká.

Keď sa kultúrne dedičstvo stáva prezidentskou rekvizitou

Nie je to prvýkrát, čo Macron uviedol do praxe svojskú predstavu o zaobchádzaní s kultúrnym dedičstvom. Tento prípad pripomína ďalšie príznačné rozhodnutie jeho prezidentstva: osadenie moderných vitráží v šiestich kaplnkách parížskej katedrály Notre-Dame po jej rekonštrukcii.

V prípade Notre-Dame sa Macron usiloval zanechať súčasnú stopu na pamiatke, ktorej samotným poslaním bolo pretrvať stáročia. Tapisériu z Bayeux zase premieňa na nástroj osobnej diplomacie a francúzsko-britského zbližovania.

Jeho návšteva Londýna 2. a 3. septembra to ukázala takmer karikatúrne názorne: Karol III., Macron a britský premiér Andy Burnham sa zišli pred tapisériou, zatiaľ čo Elyzejský palác prezentoval výpožičku ako „vrcholný moment“ vzťahov medzi obomi krajinami.

Už v minulosti sa stalo, že pamiatková hodnota Tapisérie z Bayeux ustúpila naliehavým potrebám danej chvíle. Podľa dobre zakorenenej miestnej tradície ju v roku 1792 zhabali, aby poslúžila ako plachta na voz naložený zbraňami smerujúcimi do Paríža.

O dva roky neskôr ju údajne takmer rozstrihali na pásy, ktorými chceli vyzdobiť alegorický voz počas revolučných osláv. Za záchranu na poslednú chvíľu vďačila iba zásahu niekoľkých miestnych predstaviteľov a následne komisie pre umenie, ktorá ju vzala pod ochranu národa.

V roku 1803 ju Napoleon dal previezť do Paríža, aby podporila jeho plány na inváziu do Anglicka.

O dve storočia neskôr sa povaha hrozby zmenila. Dnes už nejde o rozstrihanie diela na výzdobu verejných osláv, ale o prevoz takmer tisícročnej textílie cez Lamanšský prieliv, aby poslúžila ako symbol diplomatickej operácie.

Problém spočíva v tom, že kultúrne dedičstvo nie je iba dekoráciou. Tisícročné dielo nemá slúžiť aktuálnym politickým zámerom. Nevzniklo na skrášlenie prezidentskej návštevy a nemožno ho nahradiť, ak by náhodou povolilo niekoľko ďalších vlákien.

Skutočná skúška preto príde v roku 2027. Keď bude potrebné tapisériu zvesiť, opäť zabaliť, znova previezť cez Lamanšský prieliv a napokon nainštalovať v Bayeux, riziko sa vráti. Ak sa tentoraz niečo pokazí, nijaké komunikačné triky ani akokoľvek lichotivá fotografia pre médiá nedokážu obnoviť dielo, ktoré sa vďaka priazni času zachovalo takmer celé tisícročie. Francúzskeho prezidenta, žiaľ, podľa všetkého nič z toho netrápi.

Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.