Slovensko má problém, ktorý na výplatnej páske na prvý pohľad nevidno. Medzi tým, koľko pracovné miesto stojí zamestnávateľa, a tým, čo napokon dostane zamestnanec na účet, zostáva mimoriadne veľký rozdiel.
Najnovší analytický prehľad Kompas500, ktorý pripravila analytička Klubu 500 Diana Motúzová, pritom ukazuje, že Slovensko sa pri odvodoch platených zamestnávateľmi pohybuje opačným smerom než Európska únia.
V roku 2011 tvorili odvody zamestnávateľov 22,5 percenta slovenských daňových príjmov vrátane povinných odvodov. Na úrovni EÚ to bolo 19,1 percenta.
Do roku 2024 slovenský podiel vzrástol na 26,1 percenta, zatiaľ čo hodnota za EÚ klesla na 18 percent. Rozdiel medzi Slovenskom a Úniou sa tak zväčšil z 3,4 na 8,1 percentuálneho bodu.
Neznamená to, že odvodové sadzby vzrástli o 16 percent. O približne 16 percent vzrástla relatívna váha zamestnávateľských odvodov v celkových daňových príjmoch. Podstatné je teda predovšetkým, kam to smeruje.
Susedia vo V4 sa pohli inam
Slovenský vývoj nemožno vysvetliť ani spoločným trendom regiónu. Podľa dát Európskej komisie v Česku predstavoval podiel zamestnávateľských odvodov v roku 2011 aj 2024 zhodne 27,4 percenta. V Poľsku klesol zo 14,2 na 13,3 percenta. Najvýraznejšie sa zmenilo Maďarsko, kde z 21,1 išli na 11,8 percenta.
Slovensko je tak jedinou krajinou V4, kde bol tento podiel na konci sledovaného obdobia vyšší ako na jeho začiatku.
Nejde iba o štruktúru daňových príjmov. V roku 2024 dosahovali povinné odvody platené zamestnávateľmi na Slovensku 9,3 percenta HDP, oproti 7,1 percenta na úrovni EÚ. Slovensko malo podľa údajov Európskej komisie piaty najvyšší pomer v Únii.
Podobný obraz poskytuje daňovo-odvodový klin.
Podľa Tax Foundation Europe predstavoval v roku 2025 pri slobodnom pracovníkovi bez detí s priemernou mzdou na Slovensku 44,64 percenta celkových nákladov práce. Vyšší bol iba v Belgicku, Nemecku a Slovinsku.
Mimoriadne vysoká je práve časť pripadajúca na zamestnávateľa. V porovnaní Tax Foundation predstavovala na Slovensku 26,58 percenta celkových nákladov práce, najviac zo sledovaných krajín.
Tri rozdielne ukazovatele tak skladajú podobný obraz. Slovensko sa tak pri financovaní verejných systémov výrazne opiera o zdanenie práce a zamestnávania.
Koľko stojí priemerný zamestnanec
Najlepšie je to vidieť na konkrétnom pracovnom mieste.
Priemerná mesačná hrubá mzda na Slovensku bola v roku 2025 na úrovni 1 620 eur. Zamestnanec teda na pracovnej zmluve vidí túto sumu. Firma však na jeho pracovné miesto vynaloží podstatne viac.
Pri sadzbách platných v roku 2026 sa celková cena práce pri takejto mzde dostáva približne na 2 206 eur mesačne. Modelový slobodný bezdetný zamestnanec si pritom po zaplatení sociálnych a zdravotných odvodov a dane odnesie približne 1 218 eur čistého zárobku.
Reálny rozdiel medzi nákladmi na pracovné miesto a tým, čo človek dostane na účet, sa tak blíži k sume 1 000 eur. Táto suma nie je iba daň. Zahŕňa sociálne a zdravotné odvody zamestnanca aj zamestnávateľa a daň z príjmu, pričom odvody financujú sociálny a zdravotný systém.
Z pohľadu firmy je však rozhodujúca celková cena práce. Ak rastie povinný náklad na pracovné miesto, zostáva menej priestoru na rast miezd, investície alebo prijímanie ďalších ľudí. Podstatný tak zostáva pomer medzi tým, čo firma musí vynaložiť, a tým, čo pracovník reálne dostane.
Aj preto rastúce odvody zamestnávateľa nie sú iba jednoduchým problémom. Dobre to vidieť na obyčajnom príklade. Ak by sa náklad zamestnávateľa zvýšil o jeden percentuálny bod z hrubej mzdy, pri plate 1 620 eur ide o približne 16 eur mesačne.
Pri jednom človeku suma nepôsobí dramaticky. Pri 100 zamestnancoch na podobnej mzdovej úrovni ide približne o 19-tisíc eur ročne. Pri tisícke ľudí už približne o 194-tisíc eur.
A tu sa analýza odvodov stretáva s aktuálnou hospodárskou politikou.
Republiková únia zamestnávateľov (RÚZ) v septembri vyzvala vládu na rokovanie o konkrétnych prorastových opatreniach. Ak majú priniesť výsledky už v roku 2027, podľa zamestnávateľov sa priestor na ich prípravu rýchlo zužuje.
Prvým testom bude transakčná daň.
Vláda pripúšťa jej zrušenie od januára 2027. RÚZ, ako aj predstavitelia podnikateľských asociácií tento krok vítajú, ale zároveň upozorňujú, že výpadok príjmov by nemali nahradiť nové dane alebo odvody. „Zrušenie škodlivého opatrenia však nemožno zamieňať za prorastovú politiku,“ upozornili.
A v tom je podstatná pointa.
Zrušenie transakčnej dane nie je veľkou reformou podnikateľského prostredia. Je predovšetkým odstránením dodatočného nákladu, ktorý štát predtým vytvoril zavedením tejto dane.
Navyše prichádza až po dlhšej kritike podnikateľského prostredia. To zatiaľ vytvára dojem, že pri prvom konkrétnom rozhodnutí, ktoré by mohlo vyslať výraznejší signál v prospech konkurencieschopnosti, vláda postupuje opatrnejšie, než naznačuje jej prorastová rétorika.
Skutočný test príde v momente, keď zlepšenie konkurencieschopnosti nebude znamenať iba zrušenie jednej dane, ale aj potrebu šetriť na strane štátu, zjednodušiť reguláciu či vytvoriť priestor na nižšie zaťaženie práce.
Vízia nestačí, rozhodne stratégia
Do tohto kontextu vstupuje aj prijatá Vízia Slovensko 2040.
RÚZ ocenila, že sa do nej dostala potreba znižovať reguláciu a byrokraciu, reformovať verejnú správu a vytvoriť „konkurencieschopné odvodové zaťaženie práce“. Zároveň však upozornila, že vízia sama osebe Slovensko nezmení.
A to je podstatné, pretože na víziu má nadviazať Stratégia Slovensko 2040. Podľa Fica by sa mala dokončiť do 31. januára 2027. Tá už nemá byť iba teoretickým dokumentom, ale má obsahovať konkrétne kroky vrátane investičného plánu a predstavy o efektívnejšom fungovaní štátu.
Práve tu sa ukáže rozdiel medzi deklaráciou a hospodárskou politikou.
Je relatívne jednoduché napísať, že Slovensko potrebuje konkurencieschopnejšiu ekonomiku, efektívnejší štát a lepšie podmienky na podnikanie.
Ťažšie je rozhodnúť, ktoré dane nezvýšiť, kde znížiť výdavky, čo zreformovať a kde je vláda ochotná zniesť krátkodobé politické náklady za dlhodobejší výsledok.
Analýza Diany Motúzovej preto prichádza v správnom čase.
Slovensko potrebuje konsolidovať verejné financie. Údaje však zároveň ukazujú, že ďalšie hľadanie príjmov cez prácu má svoju ekonomickú cenu.
Zamestnávateľské odvody majú v slovenských daňových príjmoch vyššiu váhu než pred 13 rokmi, hoci EÚ sa pohla opačným smerom. Ich podiel na HDP patrí medzi najvyššie v Únii a daňovo-odvodový klin je štvrtý najvyšší.
Rok 2027 preto môže byť prvým praktickým testom novej hospodárskej rétoriky vlády.
Zrušenie transakčnej dane bude iba začiatok. Podstatné bude, čím vláda nahradí výpadok týchto príjmov, aké prorastové opatrenia predstaví a či Stratégia Slovensko 2040 dostane konkrétne termíny, financovanie a politickú podporu.
Pretože medzi ambíciou zvýšiť konkurencieschopnosť Slovenska a ochotou urobiť pre ňu ráznejšie rozhodnutia zatiaľ zostáva odstup.
Vízia môže pomenovať cieľ. Stratégia musí ukázať cestu. A rozpočet na rok 2027 ukáže, či sa vláda po nej skutočne rozhodla ísť.
