Robert Fico koncom augusta požiadal ministra financií Ladislava Kamenického, aby pripravil zrušenie transakčnej dane od 1. januára 2027. Premiér dokonca ironicky poznamenal, že vzhľadom na rozsah kritiky dane očakáva po jej zrušení „nebývalý hospodársky rast“.

Hlas prišiel o dobrú tému, SNS už časť zmeny presadila

Pre Hlas je Ficovo rozhodnutie nepríjemné najmä preto, že možností na odlíšenie sa od Smeru bez otvorených koaličných treníc nemá veľa. Transakčná daň bola takmer ideálna. Je nepopulárna medzi podnikateľmi, jej kritika si nevyžaduje spochybňovanie sociálneho štátu a Hlas sa pri nej mohol prezentovať ako ekonomicky pragmatickejšia časť koalície.

Navyše mohol tvrdiť, že vláda má byť schopná opraviť vlastné opatrenie, ak jeho negatívne dôsledky začnú prevyšovať fiškálny prínos.

Hlas však nebol jediným vnútrokoaličným odporcom dane. SNS proti nej vystupovala ešte ostrejšie a napriek podstatne menšej politickej váhe dokázala presadiť aspoň jej čiastočné okresanie. Od januára 2026 sa transakčná daň prestala vzťahovať na živnostníkov. Národniari tak dosiahli konkrétny ústupok ešte predtým, ako Fico oznámil zámer daň úplne zrušiť.

Rozdiel medzi Hlasom a SNS je však politicky zaujímavý. SNS používala transakčnú daň skôr ako konfliktnú tému voči ministrovi financií a Smeru, Hlas sa z nej pokúšal vytvoriť súčasť širšieho príbehu o prorastovej hospodárskej politike. Sakovej balík prorastových opatrení a Druckerove výzvy na odstránenie tejto dane mali Hlas profilovať ako stranu, ktorá po konsolidácii obracia pozornosť k podnikateľskému prostrediu a rastu.

Obaja menší koaliční partneri sa tak v rôznej intenzite obuli do hospodárskej politiky Smeru. SNS dosiahla čiastkovú zmenu, Hlas chcel ísť ďalej a zrušenie dane politicky zastrešiť. Fico teraz urobil obom partnerom škrt cez rozpočet. Prevzal ich požiadavku a z pozície najsilnejšej vládnej strany ju môže prezentovať ako vlastné rozhodnutie.

Pre Hlas je to veľká strata. SNS môže poukazovať aspoň na to, že konkrétne zmiernenie dane presadila už skôr. Hlas však prichádza o tému, na ktorej si chcel budovať ekonomickú identitu. Keďže transakčnú daň napokon uchopil Smer, eštokovci budú musieť hľadať inú odpoveď na otázku, čím sa vlastne ich hospodárska politika odlišuje od tej Ficovej .

Z pohľadu ekonomiky je tento koaličný súboj druhoradý.

Dôležitejšie je, prečo je vláda ochotná vzdať sa dane, ktorú ešte nedávno potrebovala na ozdravovanie verejných financií.

Fico očakáva rast

Premiér k oznámeniu pridal provokujúcu poznámku. Keďže sa transakčná daň vykresľovala ako vážna prekážka podnikania, po jej odstránení očakáva výrazný hospodársky rast.

Na prvý pohľad má argument logiku. Ak podnikatelia tvrdili, že daň ekonomike škodí, po jej odstránení by sa jej malo dariť lepšie.

Lenže presne to zamestnávatelia netvrdia ani náhodou.

Republiková únia zamestnávateľov zrušenie dane privítala, zároveň však upozornila, že „zrušenie škodlivého opatrenia nemožno zamieňať za prorastovú politiku“. Podľa RÚZ ide o odstránenie opatrenia, ktoré zvyšovalo náklady a administratívnu záťaž podnikateľov.

Rozdiel je podstatný. Ak bežcovi zložíte z chrbta závažie, ktoré ste mu tam predtým sami upevnili, vytvoríte mu lepšie podmienky. Neznamená to však, že začne bežať rýchlejšie než jeho konkurenti.

Transakčná daň je jednou brzdou. Jej odstránenie ešte nie je motorom hospodárskeho rastu.

Štátu bude chýbať 400 miliónov

Zrušením dane navyše vzniká fiškálny problém. Štát podľa aktuálnych odhadov príde približne o 400 miliónov eur ročne. Kamenický preto v minulosti upozorňoval, že daň preňho nie je „posvätnou kravou“, no pri jej zrušení musí vláda nájsť náhradu.

A práve spôsob, akým to urobí, bude dôležitejší než samotný koniec dane.

Ak 400 miliónov eur nahradí novou daňou, vyššími odvodmi alebo iným zaťažením ekonomiky, pre podnikateľské prostredie sa zmení menej, než naznačuje politická komunikácia. Ak ich nájde v úsporách na fungovaní štátu, časť konsolidácie sa presunie z príjmovej na výdavkovú stranu.

RÚZ preto varuje, že by výpadok nemala vláda kompenzovať novými alebo vyššími daňami a odvodmi. Inak by jednu záťaž odstránila a druhú vzápätí vytvorila.

Jedna daň nie je celý problém

Podobne argumentuje Klub 500. Zrušenie dane považuje za správny signál, no slovenský priemysel podľa neho naďalej zápasí s vysokými cenami energií, daňovo-odvodovým zaťažením, nákladmi práce, reguláciami a administratívou.

Predseda Klubu 500 Vladimír Soták to zhrnul jednoducho: „Zdravé verejné financie sa dlhodobo nedajú postaviť bez zdravej a rastúcej ekonomiky.“

Práve tu Ficova poznámka o očakávanom raste míňa časť podnikateľskej kritiky. Firmy netvrdia, že jedinou príčinou slabšieho rastu je transakčná daň. Tvrdia, že je jednou z viacerých záťaží, ktoré zhoršujú konkurencieschopnosť.

Konsolidácia naráža na rast

Ich obavy podporujú aj čísla Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Tá na rok 2026 očakáva rast slovenskej ekonomiky iba o 0,8 percenta a v roku 2027 o 1,4 percenta, pričom Slovensko má tento rok v raste zaostávať za ostatnými krajinami V4.

Rada medzi dôvodmi slabého výkonu uvádza pokračujúcu konsolidáciu, problémy automobilového sektora a zhoršovanie konkurencieschopnosti slovenského priemyslu. Zároveň upozorňuje, že konsolidácia založená vo veľkej miere na vyššom zaťažení ekonomickej aktivity sama tlmí hospodársky výkon.

Pre vládu je to nepríjemná rovnica. Vyššie dane môžu pomôcť rozpočtu dnes, slabší rast však môže komplikovať konsolidáciu zajtra. Debata sa preto posúva od otázky, koľko ešte dokáže štát vybrať na daniach, k otázke, z akej ekonomiky bude dane v budúcnosti vyberať.

Zrušiť brzdu ešte neznamená pridať plyn

To je aj hlavný rozdiel medzi Ficovou komunikáciou a argumentáciou zamestnávateľov.

Premiér môže po zrušení transakčnej dane očakávať „nebývalý hospodársky rast“. Podnikatelia mu v podstate odpovedajú, že najskôr treba prestať ekonomiku brzdiť a až potom možno hovoriť o tom, ako ju zrýchliť.

Ak chce vláda hovoriť o prorastovej politike, bude musieť riešiť ceny energií, náklady práce, daňovo-odvodové zaťaženie, investičné prostredie či regulácie. A najmä ukázať, kde nájde chýbajúcich 400 miliónov eur.

Práve rozpočet na rok 2027 ukáže, či zrušenie transakčnej dane predstavuje posun v hospodárskom uvažovaní vlády alebo iba politicky atraktívnu výmenu jednej formy konsolidácie za inú. Problém je aj v tom, že veľká časť opatrení, ktoré vláda označuje za prorastové, zatiaľ existuje skôr ako zoznam možností než ako záväzný plán.

V máji bola transakčná daň symbolom toho, ako koalícia hľadá hospodársky rast a Hlas vlastnú identitu. O niekoľko mesiacov neskôr sa situácia obrátila. Fico zobral Hlasu jeho ekonomickú tému. Teraz musí ukázať, či spolu s daňou dokáže zmeniť aj logiku, podľa ktorej vláda konsoliduje.

Pretože odstrániť jednu brzdu je pomerne jednoduché. Ťažšie bude nájsť motor rastu.