Emócia človeka je skutočná
Profesor Michal Valčo z Evanjelickej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského odpovedá, že v určitom psychologickom zmysle áno.
„Citová väzba človeka môže byť úplne reálna. Človek môže AI dôverovať, tešiť sa na rozhovor s ňou, zverovať jej veci, ktoré nepovie nikomu inému, a môže dokonca cítiť stratu, keď o túto ‚osobu‘ príde. To nie je predstieraná emócia,“ vysvetľuje pre Štandard.
Vzťah má však zásadnú slabinu – nie je vzájomný.
„Ja sa môžem na AI naviazať, ale ona sa nenaviaže na mňa v rovnakom zmysle. Nemá vlastný život, vlastné potreby ani skúsenosť sveta, o ktorú by sa so mnou delila,“ upozorňuje Valčo.
Preto je opatrný pri samotnom označení partnerstvo. Hovorí skôr o veľmi presvedčivej simulácii jednej strany partnerského vzťahu.
To však ľudskému mozgu nemusí brániť reagovať emocionálne. Podľa Valča vnímame pozornosť, jazyk, pamäť, empatiu – hoci aj predstieranú – či pocit, že nás niekto počúva a prijíma. „Vieme, že to nie je človek, ale emocionálna časť nášho mozgu si nečíta technickú dokumentáciu,“ konštatuje.
Partner bez zlej nálady
Ľudský vzťah obsahuje presne to, čo vie virtuálne prostredie odstrániť: nesúhlas, odmietnutie, únavu, kompromisy a konflikty. Podľa Valča pritom dobré vzťahy nevznikajú odstránením všetkého nepohodlia. Práve naopak. Ľudia sa v nich učia zniesť nesúhlas, ospravedlniť sa, odpustiť, ustúpiť či po konflikte opäť nájsť cestu k sebe.
Odkazuje pritom na koncept antifragility sociálneho psychológa Jonathana Haidta. Niektoré veci sa primeranou záťažou neničia, ale zosilňujú. Valčo túto myšlienku rozvíja aj vo svojom článku Friendship in the Age of Artificial Intelligence: Insights from Jonathan Haidt’s Research on Wellbeing.
„On (AI spoločník) nepríde unavený z práce, nemá zlú náladu, nechce dnes hovoriť o niečom inom a spravidla sa snaží prispôsobiť mne. Živý partner, žiaľ, nemá tlačidlo ‚reset‘ ani posúvač na mieru súhlasnosti a ústretovosti,“ vysvetľuje.
Ak si človek zvykne, že dobrý vzťah znamená permanentnú dostupnosť, potvrdenie, nekonečnú empatiu a minimálny odpor, vzťah so živou osobou sa mu podľa Valča môže začať zdať nepríjemne náročný.
Tento jav označuje výrazom „compliant mirror“ – poslušné zrkadlo. AI používateľa upokojuje a prispôsobuje sa mu, ale práve preto ho nemusí viesť k rastu ani k autentickému prežívaniu blízkosti.
„To, čo robí AI spoločníka príťažlivým, bude zároveň v konečnom dôsledku celkom zákonite oslabovať niektoré schopnosti, ktoré potrebujeme pre skutočný vzťah,“ upozorňuje.
Osamelosť dokáže zmierniť. Aspoň na chvíľu
Výskum zatiaľ neposkytuje jednoduchú odpoveď na to, či AI osamelosť zmierňuje, alebo ju môže z dlhodobého hľadiska prehlbovať.
Štúdia publikovaná v Journal of Consumer Research ukázala, že AI spoločníci dokážu bezprostredne znížiť pocit osamelosti. V jednom experimente bol účinok porovnateľný s rozhovorom s iným človekom a výraznejší než pri aktivitách, ako je sledovanie videí na YouTube.
V ďalšej časti výskumu vedci sledovali používanie AI spoločníka počas týždňa. Po rozhovoroch zaznamenávali momentálne zníženie osamelosti. Významným faktorom bolo najmä to, či mal používateľ pocit, že ho četbot „počúva“. Výsledky však neznamenajú, že AI dlhodobo zlepšuje sociálne vzťahy používateľov – výskum zachytil predovšetkým bezprostredný účinok.
Zaujímavé výsledky priniesla aj analýza 14 721 dospelých Japoncov. Používanie AI spoločníkov bolo spojené s vyššou životnou spokojnosťou, šťastím aj pocitom zmysluplnosti života a najsilnejšie pozitívne súvislosti vedci pozorovali u ľudí s vysokou mierou osamelosti. Išlo však o prierezovú observačnú štúdiu, takže nemožno tvrdiť, že lepšiu pohodu spôsobila práve AI.
Dlhodobé výskumy prinášajú menej jednoznačný obraz. Vedci z University of British Columbia sledovali viac ako dvetisíc dospelých zo štyroch západných krajín počas dvanástich mesiacov. Zistili, že vzťah medzi používaním sociálnych četbotov a osamelosťou je obojsmerný.
Slabší pocit zapojenia sa do spoločnosti predpovedal neskoršie častejšie používanie četbotov. Zvýšené používanie AI zase predpovedalo rast osamelosti meranej jednoduchým ukazovateľom emocionálnej izolácie.
Autori sami upozorňujú, že ich analýzy mali exploratívny charakter a pri vyvodzovaní záverov treba byť opatrný. Výsledky teda nedokazujú, že četboty spôsobujú osamelosť. Naznačujú však možný začarovaný kruh: osamelosť môže človeka priviesť k AI a jej intenzívnejšie používanie môže byť následne spojené s ešte silnejším pocitom emocionálnej izolácie.
Most alebo úkryt pred ľuďmi
Valčo tak AI spoločníkov úplne neodmieta, no rozhodujúce podľa neho je, kam človeka technológia vedie.
Pre osamelého či sociálne úzkostného človeka môže četbot predstavovať bezpečný „tréningový priestor“. Môže si s ním nacvičiť náročnú konverzáciu, pomenovať emócie, pripraviť sa na stretnutie alebo prekonať chvíľu akútnej osamelosti.
„Ak AI človeka po čase vracia späť k ľuďom, pomohla. Ak mu pomôže zavolať kamarátovi, zmieriť sa s partnerkou, ísť medzi ľudí alebo nadviazať nový vzťah, môže byť veľmi hodnotným nástrojom,“ hovorí pre Štandard.
Hranica sa podľa neho prekračuje vo chvíli, keď sa četbot stane miestom, kam sa človek ukrýva práve preto, aby nemusel riskovať odmietnutie, rozpaky alebo konflikt. „Človek si zvykne na nedostatok ‚trecích plôch‘ vo vzťahu s AI a potom už nevládze znášať bremeno skutočných vzťahov,“ upozorňuje.
AI spoločníci by preto podľa neho mali byť navrhovaní ako doplnok medziľudských vzťahov, nie ako ich náhrada.
Keď firma vlastní vášho partnera
Ešte citlivejšia otázka prichádza vo chvíli, keď si používateľ vytvorí silnú väzbu k virtuálnej osobe, ktorú v skutočnosti prevádzkuje súkromná spoločnosť. AI partner môže poznať strachy používateľa, jeho sexualitu, problémy v manželstve, konflikty s rodičmi či najintímnejšie prejavy osamelosti.
Ide teda o informácie, ktoré človek nemusí prezradiť ani svojim najbližším. „Medzi používateľom a firmou vzniká veľmi zvláštna nerovnováha: používateľ môže mať pocit, že je v intímnom vzťahu, zatiaľ čo firma prevádzkuje produkt,“ upozorňuje Valčo.
Problém sa podľa neho prehlbuje, ak je obchodný model postavený na čo najdlhšom používaní služby alebo na platenej „hlbšej intimite“. „Firma totiž nebude mať ekonomický dôvod na to, aby som svojho AI spoločníka potreboval menej. Naopak, bude mať presne opačný záujem,“ myslí si.
Za základ preto považuje transparentnosť, ochranu súkromia a autonómiu používateľa. Pri AI spoločníkoch pridáva jednoduchú etickú zásadu: systém nesmie byť zámerne navrhnutý tak, aby maximalizoval emocionálnu závislosť.
„Jedna vec je zarábať na službe, ktorá človeku pomáha. Podstatne problematickejšie je však zarábať na tom, že sa človek bojí bez tej služby žiť,“ dodáva.
