Víťazstvo PQ neznamená, že by vláda v Ottawe mala nízku obľúbenosť – televízia France 24 poznamenala, že predseda vlády Mark Carney je v Quebecu populárny, zatiaľ čo k spojenectvu s Trumpom sa hlási čoraz menej Kanaďanov.
France 24 zhodnotila víťazstvo PQ ako reakciu voličov na pokles životnej úrovne a snahu o ochranu francúzštiny, pričom skutočnú nezávislosť si podľa prieskumov želá asi len 30 percent Frankokanaďanov.
Na Trumpa sa chystá celá Kanada
Dva týždne po voľbách v Quebecu sa očakáva referendum v provincii Alberta, známej svojim separatizmom a zásobami fosílnych surovín. Trumpova administratíva tam už tajne spustila kampaň zameranú na ovplyvňovanie verejnej mienky, ktorá sa obratom stretla s kritikou Ottawy.
Oproti quebeckým sociálnodemokratickým separatistom sa Alberta Prosperity Project definuje ako pravicový. Používa však podobné argumenty, pričom ide najmä o heslá o „doplácaní“ na ľudnatejšie regióny východnej Kanady.
Alberťania nebudú hlasovať priamo o nezávislosti, provinčná premiérka Danielle Smithová v máji avizovala referendum o referende, ktoré bude 19. októbra, a bude sa týkať otázok od možnosti zrušenia Senátu až po samotné zvolanie ľudového hlasovania.
Aj Carney sa k moci dostal vďaka dištancovaniu sa od Trumpa. Od roku 2024 mali našliapnuté k víťazstvu konzervatívci na čele s Pierrom Poilievrom. Po Trumpových vyhláseniach o Kanade ako o „51. štáte USA“ sa však karta obrátila a väčšina voličov sa vrátila k Liberálnej strane.
Hoci sú tieto hnutia v živom kontakte, Quebečania sú svojbytní aj v odpore voči kanadskej hlave štátu – britskému kráľovi Karolovi III. Toho v druhej najväčšej krajine sveta zastupuje generálny guvernér, na úrovni provincií sú to viceguvernéri.
Plamondon avizoval, že jeho nový kabinet by mohol zrušiť financovanie úradu viceguvernéra Quebecu, ktorý označil za „maškarádu plytvajúcu peniazmi“. Tieto vyhlásenia sa tešia neúmerne väčšej popularite než separatizmus – vo vlaňajšom prieskume agentúry Légér až 87 percent respondentov odpovedalo, že necítia žiadnu väzbu na monarchiu.
Plamondon deň po voľbách ohlásil, že hodlá zablokovať účasť viceguvernérky Manon Jeannotteovej na skladaní premiérskej prísahy. Federálna vláda v Ottawe napriek týmto snahám navonok stále vystupuje jednotne a treba priznať, že aj proti Spojeným štátom.
Ako člen NATO a krajina pod ochranou spoločného velenia vzdušných síl NORAD sa Kanada od začiatku americkej eskalácie začala pripravovať na „kedysi nepredstaviteľný scenár“: americkú inváziu. Kráľovské kanadské ozbrojené sily sa podľa respondentov stanice BBC pripravujú na všetky scenáre vrátane tých menej pravdepodobných.
USA aj Kanada sú okrem NATO aj členmi formátu Pätoro očí, v ktorom si vymieňajú spravodajské informácie. Podľa výskumníka Kanadského vojnového múzea Tima Forana však samotná kanadská identita stojí na akomsi protiamerickom odpore.
V britsko-americkej vojne (1812 až 1815) republikánske vojská obsadili historické provincie Horná a Dolná Kanada, monarchisti im to v roku 1814 oplatili vypálením Bieleho domu. Aj po prvej svetovej vojne plánovala Ottawa scenáre špehovania pohraničia.
Riziko, s ktorým kanadská armáda v scenári bojových hier (war games) pracovala, je nízke a pravdepodobnosť jeho naplnenia veľmi malá, ubezpečil Carney. V rozhovore pre denník New York Times však poznamenal, že má povinnosť brať do úvahy všetky možnosti. „Je to len manažment rizík,“ podotkol.
Ako slabne americké impérium
Fakt, že sa Kanaďania pripravujú na potenciálnu inváziu USA, svedčí o tom, ako drasticky sa zmenil globálny poriadok, vysvetlil pre BBC Matthew Schmidt, docent v odbore národnej bezpečnosti na Univerzite v New Havene v Connecticute. Dôkazom pre túto zmenu sú plány, ktoré v januári zverejnil denník Globe and Mail – tie priznávajú, že kanadskí vojaci by sa po rýchlej porážke museli uchýliť k partizánskej vojne.
Kanaďania podľa Schmidta budú čeliť „ťažkým otázkam“ o intenzite ďalšej spolupráce. „To naozaj poškodzuje vzťahy so Spojenými štátmi a existuje tu určitá miera oprávneného strachu,“ povedal s tým, že Američania možno neberú vážne Trumpove výroky o 51. štáte, Kanaďania ich však vážne berú – a sú pripravení sa v prípade potreby brániť.
„Impérium znamená, že využívame svoj vplyv, keď potrebujeme, aby iná krajina niekam nasadila vojsko,“ vysvetlil korešpondent portálu Blaze Auron MacIntyre vo vlaňajšom podcaste Tuckera Carlsona.
Keďže Carney namiesto podriadenia sa väčšiemu hráčovi argumentoval tesnejšou spoluprácou „stredných mocností“, je zjavné, že americké imperiálne vyžarovanie slabne.
Podobným dôkazom je aj odmietnutie európskych spojencov zapojiť sa do vojny proti Iránu, ktorú USA s Izraelom začali 28. februára. Aj NATO ako najjasnejší rámec amerických imperiálnych inštinktov z veľkej časti odmietlo „poslúchnuť“ najväčšieho hráča, čo ďalej odhalilo slabnúci vplyv Washingtonu.
Aliancia je podľa zakladateľských dokumentov obranným spolkom a Spojené štáty ako útočník by tak či tak nemohli očakávať podporu vo vojenských akciách proti Teheránu. Trump však nebol schopný donútiť Európanov ani k poskytnutiu nevojenskej podpory.
Pod odťažitosť Európanov sa podpísala aj Trumpova snaha o „získanie“ Grónska. Svetové médiá pravidelne písali o tom, že prezident „nevylúčil“ použitie vojenskej sily – čo by znamenalo napadnutie Dánskeho kráľovstva, ktoré je členom NATO.
Krízu, ktorá rozdeľovala brehy Atlantiku, zažehnávali muži známi ako „Trumpovi zaklínači“: generálny tajomník Aliancie Mark Rutte, fínsky prezident Alexander Stubb a poľský Karol Nawrocki. Americký líder zrejme pod vplyvom ich „zaklínania“ súhlasil s aktualizáciou bezpečnostnej dohody z roku 1951 a s rozšírením o klauzulu o prípadnej grónskej nezávislosti.
NORAD aj predtým držal ochrannú ruku nad vzdušným priestorom Grónska, prítomnosť amerických základní a obchodných záujmov zmluva umožňovala už predtým. Tentoraz však záujmy USA dostali prednosť pred potenciálnymi čínskymi a ruskými záujmami, čo Trump oslávil ako veľké víťazstvo.
Popri rozširovaní prítomnosti v Grónsku, zvyšovaní tlaku na Kubu, zbližovaní sa s pravicovými lídrami Južnej Ameriky a sťahovaní sa z Európy sa USA otáčajú najmä na indopacifický región – keďže práve Čínu vnímajú ako vyzývateľa tohto storočia. Zároveň s tým sa sťahujú na „svoju“ hemisféru a starý kontinent sa snažia nechať napospas vlastným vyzývateľom.
Ani tento hemisférický prístup však Trumpovi a jeho ľuďom vo vzťahu s Kanadou nevychádza. Bojové hry Ottawy sú ďalším zo série krokov v procese, ktorý možno nazvať úpadkom amerického impéria. Netýka sa to však len Spojených štátov, tomuto procesu je vystavený aj druhý z hráčov studenej vojny.
Čo všetko sa končí po 80 rokoch
Odkedy britský premiér Winston Churchill a sovietsky vodca Josif Stalin uzavreli Percentuálnu dohodu o rozdelení sfér vplyvu (1944), považovala Moskva územie od rieky Labe na východ za „svoje“. Aby si tieto územia a tunajšie národy ekonomicky pripútala, spustila v roku 1964 ropovod Družba.
Okrem východoeurópskej siete Rusi stavali potrubia aj na juh, v čom pokračovali aj po rozpade ZSSR – príkladom je potrubná sústava Sila Sibíri vedúca do Číny. Aj od Moskvy sa však donedávna „podriadené“ štáty postupne odvracajú.
Delegácie Arménska a Azerbajdžanu vlani vycestovali práve do Bieleho domu, aby po viac ako 40 rokoch uzavreli mierovú dohodu. Jerevan sa dokonca postupne odťahuje aj od Organizácie Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (OZKB) a nezúčastnil sa na niekoľkých spoločných cvičeniach.
Na území stredoázijských štátov sa od roku 2009 rozvíja čínska potrubná sústava v gescii štátneho podniku CNPC. Začína sa v Turkmenistane a prechádza prakticky všetkými krajinami s príponou -stan.
Túto formu diverzifikácie začali neskôr využívať aj lídri ako kazašský Kasym-Žomart Tokajev, ktorý sa nedávno zviditeľnil výzvou na zmrazenie vojny na Ukrajine – priamo po boku prezidenta Vladimira Putina. Ešte v roku 2022 povolal spojenecké armády na potlačenie protestov v metropole Astana, v súčasnosti sa však zdá, že sa prikláňa práve k Číne.
Susedné Kirgizsko po uvalení ďalšieho kola protiruských sankcií tiež otočilo, a hoci od začiatku vojny fungovalo ako prekladisko pre ruský sankcie obchádzajúci tovar, v máji 2026 samo zatvorilo približne 50 firiem s konexiami na Moskvu.
K týmto pohybom sa pridal aj Tadžikistan, ktorý po prvých výpadkoch ruských dodávok ropy obrátil svoju pozornosť na suroviny z Iránu. Dušanbe 2. októbra oznámilo, že už od augusta dováža ropu a produkty z nej od Iránu, hoci hovorca vlády odmietol spresniť objem dovozu či obchodné podmienky.
V prvej polovici roka Rusko dodávalo viac ako 91 percent tadžického dovozu, ukrajinské útoky dronov na ruské rafinérie však obmedzili vývoz a spôsobili nedostatok paliva v celej strednej Ázii, poznamenalo Rádio Sloboda.
Teherán sa počas vojny ponúkol, že sa napojí na stredoázijskú sústavu, čo opäť nahráva Pekingu na úkor Moskvy. Aj ruská vládnuca elita postupne stráca dych a stále slabšie vplýva na okolité regióny.
Jednou z mála oblastí, kam Rusko dokáže „vyžarovať“ svoju imperiálnu moc, je paradoxne severná Afrika, kam nasadzuje vojenských poradcov s cieľom udržať pri moci krehké vlády generálov zoči-voči bojovníkom s teroristickým pozadím.
Do východnej Európy, strednej Ázie či Latinskej Ameriky však moskovské impérium už nedočiahne. Antický výraz z latinského imperare (vnucovať) pôvodne znamenal vykonávanie nadvlády nad ovládnutými národmi, a v kontexte imperializmu 20. storočia sa dá chápať rovnako.
V poslednej európskej vojne, ktorá trvá dlhšie než prvá svetová vojna, sa Rusko ukázalo ako nedostatočný ochranca svojich menších spojencov – práve pomalý postup síl Moskvy utvrdil arménskeho premiéra Nikola Pašinjana v sklamaní z ruskej ochrannej ruky, čo nakoniec viedlo k odklonu na Západ.
Koniec doterajšieho svetového poriadku?
To možno vyústi do konca svetového poriadku, ktorý platil po roku 1945 – za jeden zo symptómov tohto konca môžeme pokojne označiť aj otvorenie otázky Benešových dekrétov v predvolebnom súboji na Slovensku.
Podobne sa dá úpadok sledovať aj na domácom poli. Sociálnymi sieťami koluje mém o páde Rímskej ríše v približnom znení: „Práve som si uvedomil, že bežní Rimania vnímali kolaps ríše ako ‚raz padol most a neprišiel nikto, kto by ho opravil‘.“
Táto fráza sa zvykne používať na kritiku veľmocí – či už Ruska za zdanlivo nezastaviteľný pokles životnej úrovne a demografický prepad, alebo Spojených štátov za prestarnutú infraštruktúru, ktorá je v Európe samozrejmosťou.
Svet sa pred našimi očami nenávratne mení. Prechod k multipolárnemu svetu však neznamená, že pri stole veľmocí ostanú tí istí hráči. Ekonomickí analytici stále považujú USA, hoci oslabené, a rastúcu Čínu a Indiu za veľmoci budúceho storočia – Wall Street zároveň očakáva posun geopolitického ťažiska do Ázie.
Na úrovni mocností druhého rádu budú pravdepodobne tí istí súťažiaci: Brazília, Izrael, Irán, Saudská Arábia, Emiráty, Pakistan, Turecko, Indonézia, Kanada či Austrália. Sem sa zrejme zaradia aj EÚ a Rusko, keďže analytici ich nepostavili na úroveň superveľmocí.
Spomedzi menovaných bol ako jediný Izrael, ktorý otvorene pracoval so svojím postavením na medzinárodnej scéne. „Hrozby prichádzajú a odchádzajú – ale keď sa staneme regionálnou mocnosťou a v niektorých aspektoch aj globálnou mocnosťou, budeme mať silu odraziť hrozby a zabezpečiť si budúcnosť,“ poznamenal v marci Benjamin Netanjahu.
CIA však podľa zdrojov portálu Drop Site News pracuje so scenárom, podľa ktorého izraelskú spoločnosť dovedú politické, ekonomické a spoločenské trenia až k stavu rozvratu a občianskej vojny.
Hodnotenie sa údajne nazýva Fracture From Within, je dielom takzvaného červeného tímu (ktorý má za úlohu vypracovať alternatívne scenáre), a pojednáva o faktoroch ako vojna v Gaze, Libanone a Iráne, zhoršujúci sa obraz Izraela vo svete, medzinárodná izolácia, spomaľujúce sa investície a politická polarizácia, ktoré vytvárajú živnú pôdu pre celospoločenský kolaps.
Ani mocnosti druhého rádu – medzi ktoré Izrael bezpochyby patrí – tak nie sú v bezpečí pred úpadkom. Únii či Rusku však v podobnom prípade nehrozí občianska vojna až do takej miery ako Izraelu, keďže v jeho prípade sa z frontu vracajú vojaci, často psychicky poznačení, čo je bližšie ukrajinskému scenáru než napríklad francúzskemu.
„Známym príkladom sú nemecké dobrovoľnícke oddiely Freikorps, to boli veteráni zasiahnutí posttraumatickým stresom, so zbraňami a značnou krvilačnosťou,“ povedal jeden zo zdrojov Drop Site News. „Nehovorím, že Izrael po Gaze je ako Nemecko po prvej svetovej vojne, ale bezpochyby sú tam aspekty, ktoré mi prídu podobné,“ dodal.
Po Veľkej vojne sa radikálne zmenila celosvetová bezpečnostná architektúra, pričom tri európske impériá rovno zanikli (Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Rusko). Po ôsmich dekádach od druhej svetovej vojny sa nedá vylúčiť, že dôjde k podobne hlbokým fundamentálnym zmenám.
