Matej Gašparovič

Rola slovenského premiéra je v tejto vojne svojím spôsobom jedným veľkým kľučkovaním. Na jednej strane rozumie tomu, že v praktickej politike sme len vazalom cudzích mocností, a preto sa v rozpore s rozšíreným mediálnym naratívom – na obidvoch stranách – správa poslušne: prikyvuje a prispôsobuje sa všetkému, čo od neho očakávajú NATO, Brusel a Berlín.

Popritom musí myslieť aj na vlastného voliča, ktorý je imúnny voči západnej propagande a na rozdiel od európskych lídrov, kompletne odtrhnutých od reality, viac-menej rozumie, kam sa uberá vojna na Ukrajine. Totiž že sa neuberá k žiadnemu veľkému víťazstvu Európy a strategickej porážke Ruska. Mierne povedané.

Premiér preto občas vypustí malý balónik pre svojho domáceho voliča, ktorým vytvára ilúziu, že na Slovensku ešte čosi dokážeme ovplyvniť, napríklad mať vlastný názor na vývoj v EÚ, alebo dokážeme povedať niečo príčetné o vojne na Ukrajine.

Je to síce výrazný posun – vo zvyšku Európy nemajú ani len na to, aspoň nie vo funkcii premiéra –, no na vytvorenie vlastnej manévrovacej pozície, ktorá by nás aspoň čiastočne uvoľnila z okov samovražedného európskeho superštátia, to nestačí.