Kniha Duna je legendou v rámci vedeckej fantastiky. Nielen príbehom či postavami, ale i dovtedy pre západnú sci-fi literatúru nezvyklou inšpiráciou arabskou a moslimskou kultúrou. Snahy o sfilmovanie prvej zo série šiestich kníh v minulosti vyvolali vskutku rôznorodé reakcie. Najnovší počin má zatiaľ všeobecnú podporu, kritike sa však nevyhol.
Nedávno do kín prišla najnovšia filmová adaptácia legendárnej vedecko-fantastickej klasiky Duna. Snímka od režiséra Denisa Villeneuvea je venovaná polovici prvej knihy. Druhý diel už tvorcovia nakrúcajú a očakávať ho môžeme o dva roky.
Prvý film sa zdá byť finančne aj z hľadiska filmovej kritiky úspešný. Do 2. novembra 2021 zarobil po svete okolo 258 miliónov eur, pričom rozpočet snímky bol zhruba 142 miliónov eur. Na mysli však treba mať aj nezapočítané náklady, napríklad reklamu.
Samotné Villeneuveovo spracovanie predlohy je hodnotené všeobecne pozitívne s výnimkou menších chýb či umeleckých rozhodnutí. Istá časť kritikov sa však sústredila na jednu špecifickú časť – islam.
Pre ľudí znalých sveta Franka Herberta je známe, že jeho veľkou inšpiráciou bol arabský, respektíve islamský svet. To je badať napríklad vo zvykoch či názvosloví. V knihe sa hojne používajú slová ako džihád, kindžal, bašár, Mahdi, hádž či Lisán al-Gaib.
Film maže islam
Aj keď sú moslimské či arabské vplyvy najsilnejšie, nie sú ani zďaleka jediné. Známemu vesmíru vládne Padišach imperátor, pričom tento titul pochádza z Perzie. Zatiaľ čo Kwisatz Haderach je výraz z hebrejčiny, lovecký jazyk šakobsa je z Kaukazu. Celkovo knihy obsahujú prvky rôznych kultúr – slovanskej, stredoamerickej, gréckej či malajskej.
Islam však hrá prvé husle, hlavne pokiaľ ide o kultúru Fremenov (obyvateľov púštnej planéty Arrakis), ktorí predstavujú stredobod prvej knihy. K nim sa s matkou uchýli aj hlavná postava Paul Atreides, ktorý sa stane ich spasiteľom, a v jeho mene vzplanie galaktický džihád.
Kde je teda problém? Ako to v komentári pre denník Washington Post popisuje autor Haris A. Durrani, nový film údajne vymazáva značnú časť islamskej inšpirácie. Údajne zo strachu, že by vyzneli „necitlivo“ v dnešnom modernom svete.
Odvoláva sa napríklad na vyjadrenia scenáristu Jona Spaihtsa, ktorý podotýka, že dnes je islam „súčasťou nášho [amerického, pozn. red.] sveta“. V dobách Franka Herberta však bol islam niečím exotickým, zvláštnym, vzdialeným.
Snímka sa tak napríklad vyhýba slovu džihád, ktoré Herbert vo svojich knihách hojne používa (vzácne aj križiacka výprava). Namiesto toho je z džihádu len „svätá vojna“, čo je síce priamy preklad, avšak stráca to pôvodnú konotáciu.
Durrani tiež napríklad kritizuje absenciu arabčiny, odhliadnuc od niektorých zaužívaných termínov, ako napríklad Šaj-Hulúd (púštny červ, takzvaný tvorca). Prekážajú mu aj prízvuky hercov, ktoré sú skrz-naskrz americké a moderné.
Kreatívna kolonizácia?
Opačný problém zasa opisuje americká televízia NBC News, ktorá upozornila na sťažnosti Sereny Rasoulovej, zakladateľky Amerického moslimského kastingu. Tej prekáža, že aj keď má film (skrz knihu) výraznú inšpiráciu v islame a Blízkom východe, medzi hlavným hercami nie sú ľudia z tejto oblasti sveta.
„Je to vymazávanie,“ skonštatovala Rasoulová, podľa ktorej film zarába na moslimskej kultúre, avšak nezapája dotknutých ľudí. Inak povedané, snímka je málo „inkluzívna“, a keďže sa týka istej časti sveta, mali by z nej byť aj herci.
„Je to, akoby sme boli uväznení v kreatívnom kolonializme. Naše domovy, jedlá, piesne a jazyky sú v poriadku pre západné príbehy, ale ľudia už nie,“ sťažuje sa ďalej Rasoulová. Podľa nej je v tom zosobnená aj islamofóbia Hollywoodu.
Film si teda vypočul kritiku z oboch strán. Zároveň znižuje vplyv islamu na Dunu, ale má ho aj príliš veľa, pričom neobsahuje hercov z Blízkeho východu a severnej Afriky. Zrejme to však dokonale vystihuje úslovie – nikdy nevyhoviete všetkým.