S tým súvisela aj Františkova chudoba. Kto nepotrebuje svet vlastniť a všetko okolo seba ovládať, môže sa z neho slobodnejšie tešiť. Chudoba a vďačnosť sa tak v jeho spiritualite stretávajú.
Naozaj kázal vtákom?
Známy príbeh o Františkovej kázni vtákom nie je iba výtvorom oveľa neskoršej ľudovej legendy. Nachádzame ho už u Tomáša z Celana, jedného z prvých Františkových životopiscov.
Aj jeho rozprávanie je hagiografiou, nie modernou reportážou. Napriek tomu ukazuje, že nezvyčajný Františkov vzťah k zvieratám patril k obrazu svätca už veľmi skoro.
František v príbehu pozýva vtáky, aby chválili Stvoriteľa. Nie sú iba kulisou jeho kázne. Stávajú sa súčasťou chvály, ktorá presahuje človeka a zahŕňa celé stvorenstvo.
V starých životopisoch nachádzame aj jeho pozornosť voči jahniatkam, včelám či dokonca červom. Aj život, ktorý by si niekto sotva všimol, bol pre Františka dôvodom na úctu k Stvoriteľovi.
Brat vlk nebol až taký romantický
Ešte známejší je príbeh o vlkovi z Gubbia. Ten však pochádza z neskoršej vrstvy františkánskej tradície, z Actus a Fioretti. Nemožno ho preto stavať na rovnakú historickú úroveň ako najstaršie správy o Františkovom živote.
Jeho posolstvo je však pozoruhodné. Podľa rozprávania sužoval okolie Gubbia vlk, ktorý napádal ľudí aj zvieratá. František sa k nemu vybral a oslovil ho nezvyčajne: „Brat vlk.“
Tým však nepredstieral, že sa nič nestalo. Vlkovi pripomenul škody, ktoré spôsobil, a príbeh smeruje k dohode. Vlk prestane útočiť a obyvatelia mesta sa zaviažu zabezpečovať mu potravu.
Pokoj tu teda neznamená iba to, že jedna strana prestane útočiť. Potrebuje bezpečie, zodpovednosť a podmienky, v ktorých sa násilie nemusí opakovať. František nazýva nebezpečné zviera bratom, no nepopiera, že je nebezpečné.
Levy, ktoré vykopali hrob
František nebol jediným svätcom, pri ktorom tradícia zachovala nezvyčajné príbehy so zvieratami.
Svätý Hieronym vo Vita Pauli rozpráva o svätom Antonovi a pustovníkovi Pavlovi z Téb. Keď Anton našiel Pavla mŕtveho, nemal nástroj, ktorým by mu vykopal hrob.
Vtedy sa podľa rozprávania objavili dva levy. Ľahli si k telu, akoby smútili, a potom labami vyhrabali hrob. Anton vzdával chválu Kristovi, zvieratá požehnal a nechal ich odísť.
Podobný motív poznáme zo životopisu svätej Márie Egyptskej. Keď zomrela v púšti, lev údajne pomohol Zosimovi vykopať jej hrob.
Sila, ktorá by mohla zabíjať, tu slúži človeku.
Vlčica ukradla chlieb. Mních jej potom dal dva
Zvlášť pôsobivý je príbeh o vlčici, ktorá pravidelne prichádzala k cele jedného pustovníka a dostávala tam chlieb.
Raz počas jeho neprítomnosti vzala celý bochník. Potom sa niekoľko dní neukázala. Keď sa napokon vrátila, držala sa obďaleč so sklonenou hlavou. Mních si jej správanie vysvetlil ako hanbu.
Zavolal ju k sebe, pohladil ju a dal jej dva chleby.
Nemôžeme z toho vyvodzovať, že vlčica prežívala morálnu vinu a pokánie rovnako ako človek. Staré rozprávanie používa jej správanie skôr ako obraz ľudskej skúsenosti odpustenia.
Jeden ukradnutý chlieb nevedie k definitívnemu odmietnutiu. Po návrate dostáva dva.
Pripomína to evanjelium: márnotratný syn sa vracia domov a nedostáva iba odpustenie, ale aj šaty, prsteň a hostinu. Peter po zapretí Krista nedostáva definitívne odmietnutie, ale novú úlohu.
Keď zviera pomáha svätcovi
V príbehoch svätcov však človek nie je vždy tým, kto zviera zachraňuje, kŕmi ho alebo mu pomáha. Niekedy sa úlohy obrátia.
Takýto motív poznáme už z Biblie. Havrany prinášajú jedlo prorokovi Eliášovi a veľká ryba sa pre Jonáša stáva nečakaným prostriedkom záchrany. Božia pomoc prichádza spôsobom, ktorý si človek sám nenaplánoval.
Jeden z pustovníkov sa podľa starého rozprávania dostal do nebezpečenstva po zjedení jedovatých rastlín. Od divého zvieraťa, ktoré latinský text označuje slovom ibex, teda pravdepodobne kozorožca, sa potom naučil rozoznávať vhodnú potravu.
Duchovný učiteľ sa zrazu stáva žiakom stvorenstva. Ani blízkosť k Bohu neznamená, že človek vie všetko.
O svätom Cuthbertovi sa zase rozpráva, že po nočnej modlitbe v studenej vode k nemu prišli dve vydry, ktoré mu zohriali a osušili nohy.
Svätý Gallus vraj stretol medveďa, ktorý mu priniesol drevo a za odmenu dostal potravu. Vo východnej kresťanskej tradícii je známy aj svätý Serafim Sarovský, ku ktorého pustovni prichádzal medveď a podľa tradície jedol z ruky starca.
Azda najkrajšie sa obrátenie úloh ukazuje v legende o svätom Rochovi. Ten pomáhal chorým, no napokon sám ochorel a zostal odkázaný na pomoc. Podľa tradície mu vtedy pes prinášal chlieb.
Človek, ktorý dovtedy slúžil, sa musí nechať obslúžiť. Aj to patrí k pokore. Nie vždy sme tými, ktorí zachraňujú, dávajú a starajú sa. Niekedy musíme pripustiť vlastnú slabosť a prijať pomoc z miesta, odkiaľ by sme ju vôbec nečakali.
Budú teda zvieratá v nebi?
Pri všetkých týchto príbehoch sa natíska otázka, ktorú si položil nejeden človek, ktorý mal rád svojho psa, mačku či iné zviera. Budú zvieratá aj v nebi? Stretneme ich ešte niekedy?
Jednoznačnú odpoveď v Biblii nenájdeme.
Písmo však ponúka širší obraz. Apoštol Pavol v Liste Rimanom nehovorí iba o budúcnosti človeka. Píše o celom stvorení, ktoré vzdychá a očakáva vyslobodenie z otroctva porušiteľnosti (porov. Rim 8, 19 – 22).
Prorok Izaiáš opisuje budúci pokoj obrazom vlka žijúceho s baránkom, leoparda s kozľaťom či leva s dobytkom. List Kolosanom zase hovorí o Kristovi, skrze ktorého bolo všetko stvorené a skrze ktorého má byť všetko zmierené.
Kresťanská nádej teda nehovorí o spáse človeka, po ktorej by zvyšok Božieho stvorenia jednoducho prestal byť dôležitý. Biblický obraz je širší a zahŕňa obnovenie stvorenia.
Z toho však ešte nemôžeme vyvodiť, že každý pes, mačka či iné konkrétne zviera bude vzkriesené a že sa s ním určite opäť stretneme. To nám Písmo nehovorí.
O konečnej podobe stvorenia a osude jednotlivých zvierat vieme menej, než by sme možno chceli.
Nie sme však úplne bez odpovede. Celé stvorenstvo môžeme zveriť Bohu, ktorý ho chcel, dal mu život a nazval ho dobrým. Kresťanská nádej sa končí prísľubom, ktorý presahuje aj naše predstavy o tom, ako bude nový svet vyzerať: „Hľa, všetko robím nové.“
Možno je to presnejšia odpoveď než jednoduché áno alebo nie.
Viac než pekné legendy
Príbehy svätcov a zvierat tak nie sú iba zbierkou milých rozprávaní. Zvieratá v nich vystupujú ako pomocníci, tvory potrebujúce pomoc, spoločníci a niekedy dokonca ako učitelia človeka.
Svätosť sa v týchto príbehoch prejavuje aj schopnosťou vidieť viac: v pracovnom zvierati nielen jeho silu, v levici nielen nebezpečenstvo a v malom tvorovi nielen niečo bezvýznamné.
U Františka z Assisi dostáva tento pohľad osobitnú podobu. Jeho vzťah k stvorenstvu vyrastá zo vzťahu ku Kristovi. Človek, ktorý všetko prijíma ako dar, nemusí všetko vlastniť. Môže používať veci s mierou, deliť sa a nechať priestor aj inému životu.
A možno aj preto Františkove vtáky, brat vlk a ďalšie zvieratá zo starých príbehov stále priťahujú pozornosť. Nehovoria nám s istotou, či raz v nebi stretneme svojho psa alebo mačku. Pripomínajú však, že v Božom pláne nie je stvorenstvo iba bezvýznamnou kulisou ľudského príbehu.
Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.
