Skutočná výzva znie: dokáže si Európa zachovať svoje hodnotové základy, ak čoraz menej rozumie ich hlbšiemu náboženskému a metafyzickému rozmeru?

Aj v tejto súvislosti zostáva aktuálny známy postreh nemeckého profesora práca Ernsta-Wolfganga Böckenfördeho: „Slobodný, sekularizovaný štát žije z predpokladov, ktoré sám nedokáže zabezpečiť.“

Právny štát môže prijímať a presadzovať zákony, ale samotnými zákonmi nedokáže vytvoriť postoje, bez ktorých demokratické spolužitie nemôže fungovať: dôveru, pravdivosť, ochotu prevziať zodpovednosť, schopnosť sebaobmedzenia, solidaritu a uznanie druhého človeka. Takéto postoje sa rodia v rodinách, kultúrnych tradíciách, náboženstvách, školách, spolkoch a ďalších podobách živej občianskej spoločnosti.

Otázka kresťanstva v Európe preto nie je nostalgickou otázkou o niekdajších pomeroch, keď kresťania tvorili väčšinu. Je otázkou duchovných prameňov slobodnej spoločnosti.

Viera a osvietenstvo: kritickí partneri

Zavádzajúca je aj predstava, že si musíme vybrať medzi kresťanstvom a modernou. Výstižným príkladom je rozhovor niekdajšieho kardinála Josepha Ratzingera a nemeckého filozofa Jürgena Habermasa z januára 2004. Obaja vychádzali z odlišných myšlienkových tradícií, no zhodovali sa v tom, že ani náboženská viera, ani sekulárny rozum nie sú imúnne voči vlastným deformáciám.

Náboženstvo potrebuje rozum, pretože môže skĺznuť do fanatizmu, posväcovať moc, ospravedlňovať násilie a utláčať ľudí. Aj samotné dejiny kresťanstva ponúkajú dosť takýchto príkladov.

Sebakritiku však potrebuje aj rozum. Čisto funkčná racionalita dokáže čoraz presnejšie určiť, čo je možné, ale sama nedokáže odpovedať na otázku, čo je dovolené. Vzhľadom na umelú inteligenciu, genetiku, reprodukčnú medicínu, prenatálnu diagnostiku, asistovanú samovraždu a biotechnologické zdokonaľovanie človeka nadobúda táto otázka novú naliehavosť.

Čo je človek? Je jeho telo iba materiálom, s ktorým možno ľubovoľne nakladať? Existujú hranice ľudského sebaurčenia? Má sa uskutočniť všetko, čo je technicky možné a čo si jednotlivec želá? Pri hľadaní odpovedí na tieto otázky môžeme vychádzať z poznatkov prírodných vied, no prírodné vedy samy ich zodpovedať nedokážu.

Práve tu má kresťanstvo svoje verejné poslanie – za predpokladu, že svoju antropológiu nebude predkladať iba autoritatívne, ale aj presvedčivo zdôvodňovať. Budúcnosť Európy preto nespočíva v kresťanstve stojacom proti osvietenstvu, ale v sebavedomom kresťanstve uprostred sebakritickej moderny.

Ľudská dôstojnosť je neodňateľná

Práve na otázke ľudskej dôstojnosti sa ukazuje, či má rozprávanie o „kresťanskom obraze človeka“ skutočný obsah alebo zostáva iba politickou rétorikou.

Kresťanská antropológia je univerzálna: dôstojnosť nenarodeného dieťaťa nemožno oddeliť od dôstojnosti utečenca, dôstojnosť starého človeka trpiaceho demenciou od dôstojnosti človeka so zdravotným postihnutím, dôstojnosť žida, moslima, kresťana a ateistu ani dôstojnosť spoločensky úspešného človeka od dôstojnosti toho, kto už nedokáže podávať nijaký výkon.

Dôvod siaha hlbšie než akákoľvek politická dohoda. Podľa kresťanského presvedčenia človek nemá dôstojnosť preto, že je výkonný, rozumný, autonómny alebo spoločensky užitočný. Jeho dôstojnosť predchádza akémukoľvek výkonu: človek je stvorením a Božím obrazom. Preto nemožno kresťanskú antropológiu uplatňovať selektívne. Kresťanský obraz človeka nie je zbraňou namierenou proti určitým skupinám, ale hranicou, ktorá bráni akejkoľvek inštrumentalizácii človeka.

Aj politické zneužívanie kresťanstva ako identitného náboženstva Západu by preto bolo z teologického hľadiska problematické. Kríž nie je kmeňovým znakom Európy a Kristus nie je náboženskou zárukou nadradenosti Západu. Arabský kresťan patrí do jednej Cirkvi rovnako ako nemecký kresťan. Aj moslim zostáva človekom s neodňateľnou dôstojnosťou – a to aj vtedy, keď sú jeho náboženské presvedčenia predmetom kritiky.

Rozhodujúca hranica nevedie medzi kresťanmi a nekresťanmi, ale medzi poriadkom, ktorý uznáva rovnakú dôstojnosť každého človeka, a ideológiami, ktoré ju relativizujú.

Keď kresťanské pojmy strácajú svoj prameň

Sekulárna spoločnosť nemusí byť nemorálna. Ľudia môžu obhajovať ľudskú dôstojnosť, solidaritu a slobodu na základe filozofických, humanistických či iných náboženských presvedčení. Napriek tomu nie je ľahostajné, ak sa vytrácajú hlboké náboženské vrstvy, v ktorých boli po stáročia zakorenené ústredné európske pojmy.

Spoločnosť môže hovoriť o ľudskej dôstojnosti, a zároveň si byť čoraz menej istá, prečo si aj odkázaný, ťažko chorý alebo údajne „neproduktívny“ život bezpodmienečne zaslúži ochranu. Môže brániť slobodu, no zamieňať si ju s neobmedzeným právom rozhodovať o sebe. Môže požadovať toleranciu, ale stratiť schopnosť viesť rozumný spor o pravdu. Môže žiadať solidaritu bez toho, aby dokázala presvedčivo vysvetliť, prečo by mi malo záležať na cudzom človeku. A nádej si môže zameniť s očakávaním, že blahobyt a bezpečie budú pokračovať donekonečna.

To nedokazuje, že sekulárna spoločnosť musí nevyhnutne zlyhať. Nastavuje jej to však otázku, či dokáže svoje morálne predpoklady znova a znova presvedčivo zdôvodňovať. Práve v tom môže kresťanstvo aj naďalej prinášať svoj príspevok: nie ako nárok na vládnutie, ale ako pripomienku, že človekom nemožno disponovať svojvoľne.

V tomto kontexte si preto Cirkev nemá klásť otázku: „Ako si zachováme spoločenský význam?“ Otázka znie ináč: „Čo môže povedať Cirkev, a čo zároveň nemôže povedať nikto iný?“

Za sociálnu spravodlivosť sa môžu zasadzovať politické strany, odbory a rôzne združenia. K demokratickému vzdelávaniu prispievajú školy a politické nadácie, ochrane klímy sa venujú environmentálne organizácie a integrácii obce a spolky. Cirkev má na tom všetkom spolupracovať, ale ani jedna z týchto oblastí nie je dôvodom jej existencie.

To, čo je jej vlastné, siaha hlbšie. Cirkev žije z presvedčenia, že človek nie je výsledkom svojho výkonu ani vlastníctvom seba samého, že jeho dôstojnosť nezávisí od zdravia, pôvodu, politickej príslušnosti ani spoločenskej užitočnosti, že vina môže byť odpustená, že láska môže byť silnejšia než násilie, že smrť nemá posledné slovo a že v Ježišovi Kristovi Boh otvára človeku budúcnosť, ktorú si sám nedokáže dať.

Ak toto jadro vybledne, Cirkev môže ako inštitúcia fungovať ešte dlho. Materské školy, školy, nemocnice, hospice, poradenské centrá a charita sa môžu aj naďalej tešiť veľkému spoločenskému uznaniu.

V tom sa skrýva príležitosť, ale aj nebezpečenstvo: spoločenská užitočnosť Cirkvi môže pretrvať dlhšie než viera, z ktorej táto užitočnosť vyrástla. Z Cirkvi potom zostane uznávaná sprostredkovateľka hodnôt, pričom bude čoraz menej zrejmé, prečo ju spoločnosť potrebuje práve ako Cirkev.

Misijná Cirkev – bez prozelytizmu a kultúrneho boja

Cirkev sa preto musí opäť stať misijnou. Misia neznamená prozelytizmus [aktívne získavanie ľudí pre určitú vieru alebo náboženské presvedčenie, pozn. red.], náboženskú agresivitu ani opätovné získanie stratenej väčšiny v spoločnosti. Znamená predovšetkým vedieť zrozumiteľne povedať, čomu kresťania veria a prečo by táto viera mohla osloviť život človeka.

Často to znamená nanovo vysvetľovať, čo znamená stvorenie, kto je Ježiš Kristus, prečo sa kresťania modlia a slávia Eucharistiu, čo rozumejú pod odpustením a zmŕtvychvstaním, prečo má každý človek neodňateľnú dôstojnosť – a prečo by to mal moderný človek považovať za pravdivé.

Misia sa pritom často nezačína odpoveďami, ale otázkami, ktoré zostávajú živé aj v sekulárnej spoločnosti. Čo dáva môjmu životu oporu? Kto som, keď už nedokážem podávať nijaký výkon? Môže byť vina odpustená? Čo je láska? Ako žiť s vedomím smrti? V čo smiem dúfať?

Misijná Cirkev by mala ľuďom pomáhať, aby si tieto otázky opäť dovolili klásť – a mala by mať odvahu povedať, že kresťanská odpoveď nie je iba morálnym učením, ale má konkrétne meno: Ježiš Kristus.

Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.