K tomu sa pridávajú hlboké rany spôsobené sexuálnym a duchovným zneužívaním, zlyhaniami inštitúcií a polarizáciou vnútri Cirkvi. Mnohí ľudia z Cirkvi neodišli ani v hneve. Jednoducho sa im stala cudzou.
Túto premenu ukazujú aj sociologické údaje. Medzi rokmi 2010 a 2020 klesol počet kresťanov v Európe približne z 554 na 505 miliónov, zatiaľ čo počet ľudí bez náboženskej príslušnosti výrazne vzrástol. Európa teda neprežíva iba organizačnú krízu Cirkvi. Prežíva duchovné obnaženie.
A práve v tom sa František stáva prekvapivo aktuálnym. Nie preto, že by nám zanechal pastoračný program pre 21. storočie alebo že by jeho príklad robil potrebné štrukturálne reformy zbytočnými. Jeho otázka siaha hlbšie: čo zostane z Cirkvi, keď jej vezmú mnohé z vecí, o ktoré sa celé desaťročia či stáročia opierala – spoločenskú samozrejmosť, majetok, vplyv, ľudí a inštitucionálnu moc?
František neodpovedá v prvom rade stratégiou. Vracia nás do stredu – ku Kristovi.
Možno preto zmenšovanie Cirkvi nemusí znamenať iba jej úpadok. Mohlo by sa stať aj odhaľovaním – bolestným, ale uzdravujúcim odhalením toho, z čoho Cirkev skutočne žije.
Rozhodujúca otázka potom neznie, ako zachrániť čo najviac zo starej podoby Cirkvi, ale čím by sa mohla stať zmenšujúca sa Cirkev, keby sa práve vo svojej chudobe stala rozhodnejšie evanjeliovou.
Iné oči: objaviť Krista na okraji
František sa nenarodil ako svätec. Ako syn bohatého obchodníka s látkami Pietra di Bernardonea mal aj on spočiatku sny prosperujúcej mestskej spoločnosti: pekné oblečenie, zábavu, uznanie, dobrodružstvo a rytiersku slávu.
Vojna, zajatie, choroba a sklamané nádeje tento životný plán otriasli. Za rozhodujúci začiatok svojho obrátenia však sám František označuje stretnutie s malomocnými. Vo svojom Testamente píše: „Sám Pán ma priviedol medzi nich.“
Nehovorí: rozhodol som sa, že budem lepším človekom. Hovorí: Pán ma priviedol.
A priviedol ho práve tam, kam by sám sotva išiel. Malomocný pre Františka predstavoval chorobu, znetvorenie a vylúčenie – všetko, pred čím dovtedy cúval. Raná tradícia túto skúsenosť zachytáva v známom bozku malomocného. To, čo mu predtým pripadalo horké, sa podľa jeho vlastných slov premenilo „na sladkosť duše i tela“.
Deje sa tu viac než morálne polepšenie. Svet sa spočiatku vôbec nemení. Menia sa Františkove oči. Človek, ktorému sa chcel vyhnúť, sa stáva jeho bratom. A na okraji sveta, ktorý dovtedy poznal, objavuje Krista.
V tom sa skrýva prvá odpoveď na krízu európskych cirkví. Oprávnene diskutujeme o úradoch a spôsoboch vedenia, financiách a nehnuteľnostiach, pastoračných celkoch, synodalite, cirkevnom práve a reformách. Žiadna štrukturálna reforma však nenahradí vnútornú premenu, bez ktorej zostane aj tá najlepšia štruktúra duchovne prázdna.
Rozhodujúca otázka preto neznie iba: ako zorganizujeme zmenšujúcu sa Cirkev? Ale aj: ako sa staneme ľuďmi, na ktorých bude vidieť, že Kristus zmenil ich pohľad?
Platí to zvlášť tam, kde sa samotná Cirkev previnila. Pri zaobchádzaní s obeťami sexuálneho a duchovného zneužívania nesmie byť obrana inštitúcie nikdy silnejšia než ochota pozrieť sa pravde do očí, počúvať, priznať vinu a usilovať sa o spravodlivosť voči zraneným.
Cirkev, ktorá hovorí o milosrdnom Kristovi, musí byť posudzovaná aj podľa toho, ako sa správa k ľuďom, ktorých zranili jej vlastní predstavitelia.
František pripomína nepríjemnú pravdu: Kristus niekedy čaká práve tam, kam sa Cirkev radšej nechce pozerať.
Možno preto musí ísť tam, kde sa končia jej dôverne známe istoty – k osamelým a hľadajúcim, k mladým ľuďom, ktorí už nepoznajú náboženský jazyk, k ľuďom s iným názorom, chorým a utečencom, chudobným a sklamaným. Aj k tým, ktorí hovoria: „S Cirkvou nechcem mať nič spoločné.“
A tam nebude mať Cirkev iba čo dávať. Sama tam môže získať nový pohľad na človeka – a na Krista.
„Oprav môj dom.“ Reforma sa začína človekom
Cesta potom vedie do San Damiana. František sa modlí v malom rozpadajúcom sa kostolíku pred krížom. Františkánska tradícia s týmto miestom spája Kristovu výzvu: „František, choď a oprav môj dom.“
Spočiatku ju pochopí doslova. Zbiera kamene a opravuje schátrané kostoly. Až ďalšia cesta jeho života odhalí hlbší rozmer týchto slov. Práve v tom spočíva jeho aktuálnosť.
Tvárou v tvár cirkevným krízam máme sklon vytvárať veľké programy, pastoračné plány, štrukturálne procesy, koncepcie využitia nehnuteľností a stratégie budúcnosti. Mnohé z toho je potrebné.
František nám však pripomína, že obnova sa môže začať jedným človekom, ktorý počúva – a zdvihne prvý kameň.
Predovšetkým začína František sám pri sebe. Nezakladá proticirkev, nevyhlasuje druhých za problém a nerobí zo seba mierku evanjelia.
Nechá evanjelium, aby posúdilo jeho. V tom spočíva vierohodnosť jeho reformy. František nenapísal program o chudobnejšej Cirkvi – stal sa chudobným. Nevytvoril teóriu evanjelizácie – začal žiť evanjelium.
Keď počas svätej omše počuje Ježišovu reč o vyslaní učeníkov, spoznáva v nej podobu svojho vlastného života. Pred každú inštitucionálnu reformu preto kladie osobnejšiu otázku:
Čo by musel Kristus zmeniť na mne?
To nezbavuje Cirkev zodpovednosti za štruktúry. Tam, kde sa zneužíva moc, treba štruktúry meniť, vinu spracovať a vyvodiť dôsledky. Cirkev potrebuje právo a správu, zodpovedné vedenie, transparentnosť, teologické vzdelanie aj profesionálnu kompetentnosť.
Duchovná reforma však ide ďalej než otázka fungovania. Pýta sa: aká podoba nášho života umožní, aby bol Kristus viditeľnejší?
„Oprav môj dom“ preto neznamená čo najvernejšie obnoviť všetko, čo tu kedysi bolo.
František nereštauroval minulú epochu. Vzal evanjelium vážne vo svojej vlastnej dobe – a práve tým vzniklo niečo nové.
Ani európske cirkvi nemusia obnoviť niekdajšie spoločenské pomery. Zároveň nemusia odhodiť všetko zdedené iba preto, že je to staré.
Rozhodujúca otázka znie: čo slúži evanjeliu – a čo ho zakrýva?
Kristus v strede
Aj samotného Františka musíme chrániť pred zjednodušením. Existuje totiž František, ktorý sa výborne hodí do postmodernej Európy: miluje prírodu, je mierumilovný, žije jednoducho, je otvorený ľuďom iných náboženstiev a kritický voči majetku.
Takýto František je sympatický. Ale je neúplný.
V strede jeho života totiž nie je romantický vzťah k prírode ani všeobecné bratstvo, abstraktná svetová etika či náboženská sebarealizácia.
V strede stojí Ježiš Kristus. Ukrižovaný zo San Damiana, dieťa z Betlehema, chudobný putujúci kazateľ, Kristus v evanjeliu a Eucharistii, trpiaci a vzkriesený Pán. Bez tohto stredu sa František ľahko stáva projekčnou plochou našich moderných predstáv.
Jeho chudoba nevychádza z presvedčenia, že majetok je sám osebe zlý. Je odpoveďou na Krista, ktorý sa stal chudobným. František hľadá pokoj, pretože Kristus je jeho pokojom. Miluje stvorenie nie preto, že by príroda bola božská, ale preto, že je Božím stvorením.
Mimoriadne silno sa to prejavuje v jeho eucharistickej zbožnosti. František žasne nad tým, že Boží Syn sa vydáva do ľudských rúk. Vtelenie a Eucharistia sú preňho súčasťou toho istého pohybu Božej pokory: Najvyšší sa znižuje, Nepochopiteľný sa stáva dotknuteľným, Boh sa daruje.
Tu leží koreň františkánskej chudoby. František sa nezrieka vecí pre samotné zriekanie. Odpovedá na Boha, ktorý daroval sám seba.
A tým kladie európskym cirkvám jednoduchú, no nepríjemnú otázku: odvážime sa ešte hovoriť o Kristovi?
Nielen o ľudskosti a solidarite, udržateľnosti, pokoji, spravodlivosti a spiritualite. To všetko patrí ku kresťanskému svedectvu. Cirkev však stráca svoj stred, ak sa obmedzí na náboženské potvrdzovanie hodnôt, ktoré už spoločnosť všeobecne uznáva.
Aj neveriaci ľudia sa môžu presvedčivo zasadzovať za ľudskú dôstojnosť, spravodlivosť, mier či ochranu stvorenia.
To najvlastnejšie, čo Cirkev má, leží hlbšie. Jej pokladom nie je osobitné morálne poznanie. Jej pokladom je osoba – Ježiš Kristus.
Z neho dostáva chudobný svoju neodňateľnú dôstojnosť, stvorenie sa stáva darom, zmierenie vyrastá z prijatého odpustenia a zoči-voči smrti sa nádej obracia k Vzkriesenému. Kristocentrizmus Františka neuzatvára. Naopak, robí ho slobodným pre svet.
Vlastníctvo, bezdomovectvo a sloboda
A odtiaľ môžeme pochopiť aj jeho chudobu. Nie je kultom nedostatku. Hlad nie je romantický, bezdomovectvo nie je duchovný ideál a bieda nie je svätá.
Františkánska chudoba znamená slobodu: nič nemá stáť medzi Kristom a človekom.
Aj to je pre dnešnú Cirkev prekvapivo aktuálne. Majetok poskytuje istotu. Ale to, čo vlastníme, môže postupne začať vlastniť nás.
Chránime to, čo máme, až kým jeho zachovanie nezačne spotrebúvať viac síl než cieľ, ktorému to pôvodne malo slúžiť.
Platí to aj pre Cirkev. Potrebuje budovy, financie, správu, vzdelávacie inštitúcie a profesionálne štruktúry. Nesie zodpovednosť za ľudí, kultúrne dedičstvo a inštitúcie, ktoré vznikali celé generácie.
Prostriedky sa však môžu zmeniť na cieľ. Budovy udržiavame, pretože ich máme. Štruktúry zachovávame, pretože vznikli. A jedného dňa sa môže stratiť otázka: načo to všetko slúži?
František obracia perspektívu. Cirkev neexistuje preto, aby zachovala samu seba. Existuje preto, aby svedčila o Kristovi a slúžila ľuďom.
Stratu cirkevných inštitúcií nemožno romantizovať. Keď zanikajú spoločenstvá a zatvárajú sa kláštory, stráca sa duchovný domov, kultúrna pamäť i medziľudské vzťahy.
Strata nás však môže prinútiť urobiť si jasno. Otázka neznie: ako málo smieme vlastniť? Ale: ako veľmi sme slobodní pre evanjelium?
Čo umožňuje modlitbu, ohlasovanie, službu a spoločenstvo? Čo viaže sily, ktoré sú naliehavejšie potrebné inde? A čo je, naopak, také vzácne, že jeho zachovanie samo slúži viere a kultúrnej pamäti?
František nám nedáva plán správy nehnuteľností. Dáva nám však kritérium: všetko, čo vlastníme, musí slúžiť tomu, čo sme dostali.
Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.
