Nemecká priemyselná a obchodná komora si vedie štatistiky, koľko peňazí vložili tamojšie firmy do všetkých štátov sveta. Posledné údaje sú za rok 2019. Do tohto času investovali Nemci na Slovensku takmer 11 miliárd eur. To je na malé Slovensko skutočne veľa.

Keď sa porovnáme s inými štátmi, pochopíme, že nám Nemci venujú väčšiu pozornosť. Zo susedov Nemecka pritiekli najväčšie priame zahraničné investície do Holandska (13-násobne viac ako k nám), potom do Francúzska (6-násobne), Rakúska (5-násobne), Poľska (4-násobne) či Česka (3-násobne). Po zohľadnení ekonomickej sily jednotlivých štátov je Slovensko pre Nemcov zaujímavejšie ako niektorí priami susedia.

Komu je to málo, nech si porovná vývoz nemeckého kapitálu s inými časťami sveta. Čína, druhá najväčšia ekonomika planéty, kam začali húfne investovať všetci ostatní svetoví hráči, lebo tam je obrovský trh, dostala doteraz od Nemecka necelých 97 miliárd eur, teda ledva desaťkrát viac ako malé Slovensko. Do celej južnej Ameriky smeroval iba trojnásobok toho čo k nám a všetky africké štáty získali dohromady zhruba toľko či my.

Nemecké firmy na Slovensku rady investujú. To môže vyvolávať spokojnosť, ale zároveň obavy z prílišnej spätosti so štvrtou najväčšou ekonomikou sveta. Ak si kýchne niekto v Berlíne, Bratislava to pocíti.

Nemecké firmy napĺňajú štátnu kasu

Ešte pred pár rokmi bola najväčším problémom Slovenska vysoká nezamestnanosť. I teraz nie sme v zamestnanosti medzi premiantmi Európy, ale starosť o prácu máme v dôsledku zvýšenej produkcie pracovných miest oveľa menšiu. A nemecké firmy sa na tom podieľajú výraznou mierou. Dávajú zamestnanie 120-tisícom Slovákov.

Významnú pozíciu nemeckých firiem potvrdzujú štatistiky. Z desiatky najväčších súkromných zamestnávateľov sú štyri firmy nemecké, pričom zoznamu tróni bratislavský Volkswagen a na treťom mieste je kysucký Schaeffler.

Ako uvádza časopis Trend, desať najväčších nemeckých zamestnávateľov na Slovensku prispieva ročne odvodmi do Sociálnej poisťovne a zdravotných poisťovní 460 miliónmi eur.

Rovnako dôležité sú nemecké firmy pri napĺňaní príjmov slovenského štátneho rozpočtu. Volkswagenu dokáže konkurovať vo výške daní len dlhodobo nadpriemerne ziskový prepravca zemného plynu Eustream. Trend vypočítal, že nemecké firmy napĺňajú kolónku štátneho rozpočtu s daňami z príjmu právnických osôb až jednou štvrtinou.

Popri pozícii nemeckých firiem – a pre zaujímavosť aj dvoch bánk s rakúskym majiteľom – si v predchádzajúcom grafe načim všimnúť ešte jenu vec. V čelnej zostave sú štyri pološtátne firmy sčasti vlastnené českým holdingom EPH, ktorý sa dostal k tomuto majetku za vládnutia Roberta Fica.

EPH sa okrem Slovenska a niektorých ďalších štátov silno angažuje na nemeckom trhu. Vlastní tam dve uhoľné bane, dve uhoľné elektrárne a jednu veternú farmu. Kým uhoľný biznis bude postupne opúšťať, investície do obnoviteľných zdrojov hodlá zvyšovať. Kopíruje tým politiku nemeckej vlády. Tej predchádzajúcej i najnovšej.

Príklad EPH ukazuje, že previazanosť s Nemeckom sa posilňuje aj cez aktivity iných zahraničných investorov, ktorí pôsobia u nás. A je to v oblasti, ktorá je pre novú nemeckú vládu taká dôležitá – v energetike a zelenej politike všeobecne.  

Dôraz na elektromobilitu, ale nie na Slovensku

Podľa koaličnej dohody bude nová vláda sociálneho demokrata Olafa Scholza pokračovať v politike svojich predchodkýň, ba k nim ešte pridá. Tým potvrdzuje, že práve Berlín bude aj po prepriahaní ťahúňom, čo bude postrkávať Európsku komisiu na čele s Nemkou Ursulou von der Leyenovou k stále ambicióznejším métam. Je preto celkom pravdepodobné, že uletený koncept Fit for 55 dostane od nemeckej semaforovej vlády zelenú a tlak na ostatné členské štáty, aby ho tiež podporili, bude vysoký.

Akokoľvek nelogicky to znie, svetová automobilová veľmoc tak bude napríklad podporovať odchod od spaľovacích motorov do roku 2035. Nech nás neprekvapí, že v koaličnej zmluve o tom nenájdeme zmienku. Masívny nástup elektromobility potvrdzuje iný konkrétny záväzok – do roku 2030 má v Nemecku jazdiť približne 15 miliónov čisto elektrických automobilov. Hoci to bude zhruba iba tretina nemeckého vozidlového parku, tendencia je jasná.

Potvrdzuje ju správa z Volkswagenu, ktorý krátko po nastúpení novej nemeckej vlády oznámil, že do roku 2026 zvýši výdavky na elektromobilitu približne o 50 percent na 52 miliárd eur. Má ísť o rozsiahlu strategickú transformáciu koncernu, na elektromobilily má ísť v rokoch 2022 až 2026 takmer tretina všetkých investícií.

Čo to bude znamenať pre slovenský Volkswagen a celý náš štát? Niečo naznačili už udalosti spred roka. Vtedy ohlásili predstavitelia nemeckej automobilky za účasti predsedu vlády Igora Matoviča a ministra financií Eduarda Hegera, ktorí si medzitým vymenili v kabinete postavenie, investíciu v hodnote jednej miliardy eur do bratislavského závodu. Išlo o presunutie výroby automobilov Passat a Škoda Superb z Nemecka a Česka na Slovensko.

Slovenskí vládni predstavitelia si investíciu chválili, lebo prinesie dve tisícky nových pracovných miest. Pomlčali, čo by bolo lepšie, alebo nedocenili, že ide o výrobu, ktorá v duchu vlaňajšej a teraz aj najnovšej firemnej koncepcie bude iba dobiehať. Prioritu má elektromobilita, tá sa bude rozvíjať v Nemecku, možno aj v susednom Česku. Na Slovensku nie.

Kto trochu pozná pomery v automobilkách, spočíta si riziko. Medzi výrobnými závodmi je tuhá vnútorná konkurencia, v rámci materského koncernu súperia o tie najsofistikovanejšie výroby. Úspech či neúspech v tejto súťaži predznamenáva, aký objem výroby, akú pridanú hodnotu, akú ziskovosť a napokon i dane pre štátny rozpočet v konkrétnom štáte možno očakávať. Je zjavné, že Bratislava ťahá v koncerne za kratší koniec.

Najnovšia koncepcia Volkswagenu je v súlade so smerovaním Scholzovej vlády i jeho predchodkyne. Ba dá sa uvažovať, či bolo skôr vajce alebo sliepka. Nemecké firmy, ktoré majú tradične vplyv na najvyššiu štátnu moc, nerepcú, samy presadzujú nové ciele, ktoré sa tak podobajú na nemecké vládne a dokonca úniové východiská.

Niekedy takýto prístup vyzerá ako samovražedný, príklad masívnej elektromobility to dobre ilustruje. Ak chcete vyhodiť z áut spaľovacie motory a nahradiť ich elektrickými, budete ich musieť kŕmiť. Ale čím? Bude na to dosť elektriny?

Elektromobily s drahým palivom

V roku 2010, bolo to tesne pred haváriou v japonskej Fukušime, prišla nemecká vláda s transformačným programom Energiewende. V ňom sa zaviazala, že do roku 2022 odstaví všetky jadrové elektrárne. Koniec uhoľných by mal nastať do roku 2038. Výpadky majú nahradiť obnoviteľné zdroje.

Kto sa pozrie na ambiciózny program Energiewende z pohľadu cieľov a porovná ho s tým, akým smerom sa pobrala Európska komisia za von der Leyenovej, nemôže nevidieť podobnosť. Stačí spomenúť asi ten najdôležitejší cieľ, ktorý sa preniesol aj do názvu bruselského programu Fit for 55. Komisia v júli prehodnotila navrhovaný záväzok a do roku 2030 sa zaviazala znížiť emisie oproti roku 1990 aspoň o 55 percent, čo bol o polovicu viac, ako platilo dovtedy. V Energiewende bol tento cieľ pre Nemecko už pred desaťročím. Teraz má byť pre celú Úniu. 

Konzistentný nemecký prístup sa už desaťročie nemení a chce v ňom pokračovať aj Scholzova vláda. Nemecko podľa plánu odstavuje jadrové elektrárne. Možno bude s poslednou meškať nejaký rok, ale to je drobná úprava. Pri uhlí je po novom ambicióznejšie a namiesto míľnika roka 2038 sa uvažuje už o roku 2030. V tom roku by sa malo 80 percent elektriny vyrábať z obnoviteľných zdrojov.

Problém je, že to vôbec nebude jednoduché. Ukázal to tento rok, keď v Nemecku nezvyčajne málo fúkalo a tak sa výpadky z veterných elektrární museli nahrádzať dodávkami z uhoľných. To bol jeden z dôvodov, prečo vyleteli na previazanom európskom trhu ceny energií strmo nahor.

Transformácia nemeckej energetiky pokračuje, ale nemecké firmy hlásia problémy. Nemecká priemyselná o obchodná komora minulý mesiac na základe vlastného prieskumu ohlásila, že v dôsledku vysokých cien elektriny a plynu hrozí nemeckým firmám strata konkurencieschopnosti. Za elektrinu platia najvyššie ceny v Európe takmer vo všetkých nákupných tarifách. Malé a stredné podniky stojí elektrina takmer dvakrát toľko ako ich konkurentov vo Francúzsku.

Tlak na ceny elektriny bude po odstavovaní ďalších zdrojov pokračovať. Z hľadiska elektromobility teda stojí otázka tak, či bude elektriny dosť a aká vysoká bude jej cena. V každom prípade, čím viac elektromoboiliv sa bude preháňať po cestách, tým väčší tlak bude na dopyt po elektrine.

Európska energetika sa prispôsobuje Nemecku

Aký vplyv bude mať na Slovensko? Ten cítime už dnes. Ceny energií stúpajú. Kým nad regulovanými domácnosťami a malými podnikmi rozprestrel štát aspoň do času ochranný dáždnik, štandardné firmy hlásia problémy. V ohrození je výroba hliníka v žiarskom Slovalcu, ktorý spotrebúva desatinu všetkej elektriny na Slovensku. Bez pomoci štátu s veľkou pravdepodobnosťou skrachuje.

Podobný problém má výrobca umelých hnojív, šalianske Duslo, ktoré zas odoberá desatinu zemného plynu spotrebovaného na Slovensku. Dnes pracuje v obmedzenom režime, lebo plyn je pridrahý. Predstaviteľov firmy mátajú čierne sny, pretože v európskych štátoch sa podobné závody už zatvárajú. 

Faktorov, ktoré spôsobili explóziu cien plynu, je viac – oživenie a nárast dopytu po predposlednej vlne pandémie, rastúci dopyt po plyne na výrobu elektriny po výpadku iných zdrojov v Nemecku či Veľkej Británii, stúpajúci hlad po energiách v Ázii, hlavne v Číne. No je za ním aj špecifická nemecká politika v plynárenstve.

To bude na najbližšie obdobie z pohľadu energetiky kľúčové. Výpadok jadra i uhlia by mal popri obnoviteľných zdrojoch dočasne nahradiť práve zemný plyn, teda o niečo čistejší zdroj. Hlavne preto Nemecko trvá na spustení plynovodu Severný prúd II z Ruska.

Tu sa ukáže, či bude bližšia košeľa ako kabát. Nemecko sedí na dvoch stoličkách. Plynovod je postavený, ale v zmysle úniových prepisov musí doňho majiteľ Gazprom vpustiť aj iných dodávateľov, čo sa mu pochopiteľne nepáči. Nemecko zároveň súrne potrebuje plyn. Buď presvedčí Gazprom, aby sa podvolil Bruselu, na čom by mali Nemci ako motor Európskej únie principiálne trvať, alebo sa nájde riešenie, kde bude musieť Brusel pred Berlínom cúvnuť.

U nás sa často hovorí o tom, že vybudovaním ďalšieho plynovodu po dne Baltského mora hrozia straty, lebo sa priškrtí prietok cez súčasný tranzitný plynovod pretínajúci Slovensko. To nemusí byť pravda, lebo plyn už dokáže potrubím na Slovensku tiecť oboma smermi, takže sa v ňom môže objaviť aj ten z Baltského mora. Oveľa dôležitejšie je, že európsky trh s plynom sa prispôsobuje potrebám Nemecka. Čo sa deje tam, má dosah na celý kontinent vrátane Slovenska.    

Podobne je to pri elektrine. Nemecko stojí pred veľkou úlohou dobudovania prenosovej infraštruktúry, ktorá pospája producentov elektriny z obnoviteľných zdrojov a prinesie energiu priamo na miesto spotreby. Aby elektrina z veterných vrtúľ na severe mohla skončiť na juhu a tá z južného slnka zas na severe, keď to bude treba.

Zatiaľ môžeme očakávať podobné problémy ako v rokoch 2014 a 2015. Vtedy zaznamenala slovenská prenosová sústava vážne problémy a hrozil kolaps v zásobovaní elektrinou. Dôvodom bolo, že Nemecko a Rakúsko si pre nedostatok vzájomných spojení dodávali priveľa elektriny cez susedné štáty vrátane Slovenska. Problém museli v nasledujúcich rokoch riešiť náročnými technickými úpravami, ale previazanosť ostala.

Berlín dôležitejší ako Brusel

O tom, ako je Slovensko previazané s Nemeckom, by sa dalo pokračovať. Príklady by sme našli v ďalších sférach. Spomeniem už len systém školstva, ktorý čiastočne naskočil na duálny systém vzdelávania s orientáciou na výrobné závody, ktorý je dobre známy z Nemecka. Alebo schému podpory firiem pri neočakávanom výpadku zákazok, ktorá dokonca nesie pôvodný nemecký názov kurzarbeit a ktorú chce naplno slovenská vláda presadiť od budúceho roka.

Už na príklade konania Európskej komisie v ekologickej politike vidíme výrazný vplyv Nemecka. A možno sa bude ďalej zvyšovať, lebo Scholzova vláda chce presadzovať väčšie federalizovanie Európskej únie a zvýšenie akcieschopnosti celého útvaru. Chce meniť európske zmluvy, centralizovať rozhodovanie a väčšinové hlasovanie v zahraničnej politike namiesto konsenzuálneho so silnými ministrom zahraničia Únie.

Slovensko nemá veľmi na výber, možno sa podriadi aj tu. Pri tejto vláde by to nebolo nič neočakávané, lebo zatiaľ len počúva, čo sa deje vonku, a drží krok. Ak si spomeniem na nejakú výnimku, bolo to za vlády Roberta Fica v otázke odmietania úniového prístupu k migrácii. Avšak vtedy Slovensko vystupovalo v tíme spolu s ostatným štátmi V4.

Tak ako sa Slovensko v posedných 30 rokoch podvoľovalo nemeckému vplyvu, bude pravdepodobne pokračovať. Napokon, súčasnú prosperitu sem priniesli skôr nemecké aktivity ako bruselské eurofondy. Ale prosperita nie je všetko, treba si zachovať aj vlastnú tvár, lebo dôstojnosť patrí k spokojnému životu rovnako ako plný žalúdok.

Nech to bude akokoľvek, každý pragmaticky uvažujúci slovenský politik musí sledovať, čo sa deje v Nemecku. Žijeme v reálnom svete, kde sa presadzujú záujmy mocnejších. Berlín je pre Slovensko primárne dôležitejší ako Brusel.