Palatín, turkobijec, vzdelanec i zástanca Slovákov. Pred 405 rokmi skonal Juraj Turzo

Na Štedrý deň roku 1616 skonala v Bytči významná osobnosť Uhorska, renesancie, protestantizmu a slovenského národa. Nie je reč o nikom inom ako o Jurajovi VII. Turzovi, hlavnom županovi Oravy a neskoršom palatínovi (taverníkovi) Uhorska.

Juraj Turzo sa narodil 2. septembra roku 1567 na Lietavskom hrade, no rod Turzovcov bol pôvodom zo Spiša (užívali prídomok z Betlanoviec) a mal slovensko-nemecké korene. Jeho otec bol František Turzo, matka zasa dcéra chýrneho chorvátskeho turkobijcu Katarína Zrínska.

Ako dieťa bol vychovaný v protestantskej viere, ktorej sa držal celý život. Napriek tomu však stál vytrvalo na strane Viedne a bojoval nielen proti Turkom, ale i povstalcom Štefana Bočkaja. Mohla za to zrejme i jeho výchova na kráľovskom dvore pod vojvodom Ernestom Habsburgom.

Turkobijec a palatín

Zúčastnil sa viacerých významných protitureckých ťažení, napríklad bitky pri Ostrihome (1590) či bojov o Stoličný Belehrad (1593, 1601), Hajnáčku (1594), Modrý Kameň (1594) i Nové Zámky (1597). Za jeho služby ho viackrát ocenili rôznymi vysokými titulmi. Dedične bol hlavný župan Oravskej stolice, v roku 1598 ho cisár Rudolf II. povýšil na kráľovského radcu.

O rok neskôr sa Juraj Turzo stal kráľovským pohárnikom, od roku 1602 zastával aj pozíciu kapitána preddunajského vojska a veliteľa posádky pevnosti Nové Zámky. Najvyššiu úctu však dosiahol v roku 1609, keď ho vymenovali za uhorského taverníka.

Išlo o druhú najvyššiu pozíciu v krajine hneď po kráľovi, pričom Turzo mal rozsiahle vojenské, politické i súdne právomoci. Najznámejší súdny prípad bol proces s Alžbetou Bátoryovou, ktorá otriasla jeho autoritou. Grófka sa nikdy pred súd sama nedostala. Umrela vo väzení na Čachtickom hrade v roku 1614.

Svet vzdelanosti

Turzo bol známy aj pre svoj rozhľad v umení a učení. Do Bytče pozýval umelcov a humanistov, spravil z mesta dobové stredisko vzdelanosti. Sám ovládal niekoľko jazykov – okrem slovenčiny, nemčiny, maďarčiny a latinčiny i gréčtinu, v ktorej dokonca písal básne. Vlastnil taktiež obdivuhodnú knižnicu.

Pre nás je tento veľmož významný aj svojím vzťahom k slovenskému národu. Okrem toho, že sám vedel po slovensky, náš jazyk ovládala i celá jeho rodina. Mnoho jeho radcov a spolupracovníkov pochádzalo zo slovenských šľachtických či zemianskych rodov.

Nie je preto prekvapujúce, že správa na Turzovom panstve v Bytči i inde sa viedla aj v slovenčine. Často sa zastával Slovákov v rôznych národnostných sporoch, napríklad v Krupine či Banskej Bystrici. Stál i za zákonom, podľa ktorého mali mať v mestských samosprávach prioritné zastúpenie Maďari, Nemci i Slováci.

Náš slovenský národ

Vo svojich listoch okrem slovenčiny používal výraz „náš slovenský národ“ (naša slovenská nácia, z latinčiny nostra natio Slavica), pričom tento štátoprávny pojem sa zrejme aj pod jeho vplyvom po roku 1606 objavuje vo viacerých uzneseniach snemu.

Počas jeho pôsobenia prekvitalo i slovenské luteránstvo (v 17. storočí bola väčšina Slovenska protestantského vyznania). V roku 1610 stál Turzo za oddelením luteránskej (evanjelickej) cirkvi od všeobecnej (katolíckej). Bol tiež ústrednou postavou Žilinskej synody, ktorá položila pravidlá a členenie prvej samostatnej evanjelickej organizácie.

Juraj Turzo je však známy aj svojím rodinným životom. Prvou ženou mu bola Žofia Forgáčová, druhou Alžbeta Coborová. Zo zachovaných listov vieme, že Turzo mal ku svojej rodine vrúcny vzťah. S manželkami splodil mnoho detí, z ktorých sa dospelosti dožilo sedem dcér (Zuzana, Judita, Barbora, Mária, Helena, Katarína, Anna) a syn Imrich.

Pre svoje dcéry dal vybudovať známy Sobášny palác v Bytči, zaslúžil sa aj o stavbu gymnázia v Bytči či prestavby Oravského hradu. Palatín Juraj Turzo zomrel 24. decembra roku 1616 a pochovaný bol na Oravskom hrade (iné pramene uvádzajú aj bytčiansky kostol).