Keď nám tretíkrát zavreli kostoly, oslovil ma ako signatára Juraj Šúst s petíciou, v ktorej chcel podporiť biskupov a dosiahnuť zrušenie zákazu verejných bohoslužieb. A tak vznikla v poradí tretia petícia na portáli podpisem.sk. Okrem verejných signatárov, množstva známych tvárí, skvelých ľudí z pro-life a prorodinného sektora, ktorých mená si môžete prečítať na linku pod petíciou, ju za pár dní podpísalo viac ako 20-tisíc ľudí. Viete, ako citlivo počúva a vníma Hegerov úrad tieto hlasy?
Keď túto úspešnú petíciu Juraj Šúst odovzdával, hovoril, že ju stále považujeme za aktuálnu, pretože segregácia veriacich stále trvá. A trvá dodnes. Darmo biskupi správne hovoria o tom, že bohoslužby patria k esenciálnym, teda podstatným potrebám človeka, a nemožno ich klásť na úroveň zábavy. Tomáš Kováčik nám v aute ironicky, ale trefne navrhol heslo na plagáty: „Ako bruchá, tak aj ducha!“ Ono, skutočne je trápne, ak na čele vlády stojí kresťan a biskupi nemôžu dosiahnuť ani to, aby sa potreby ducha človeka dostali aspoň na úroveň potrieb jeho brucha. Samozrejme, mali by stáť ešte vyššie, lebo človek nie je zvieratko.
Keď mi Juraj Šúst poslal odpoveď Hegerovho úradu, ostal som nemo stáť. Petícia viac ako 20-tisíc občanov sa odkladá bez vybavenia, pretože vraj nie je označená slovom „petícia“. Takže petícia, ktorá začína slovami: „Vážený pán premiér, členovia vlády Slovenskej republiky, touto petíciou…“ nie je označená slovom petícia, a preto nemohla byť vybavená a je založená ad acta. To je fakt zbytočná facka kresťanom. Hovorí zákon o tom, kde a na ktorom mieste petície má byť petícia označená slovom petícia alebo o tom, že vyskloňované slovo „petícia“ už nie je slovo petícia? Nebláznime! Petičné právo je ústavné právo. Neznamená, že petícii sa musí vždy vyhovieť, ale že občania majú právo orgánom verejnej moci predkladať žiadosti a tie sa k nim nebudú správať ako ignoranti a budú sa ňou aspoň zaoberať.
Zákon o petičnom práve napríklad hovorí, že v petícii alebo v podpisovom hárku je osoba podporujúca petíciu povinná uviesť čitateľne svoje meno, priezvisko, adresu pobytu. Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky aj túto zákonnú povinnosť naplnilo skutočným významom tak, aby nepoprelo ústavné právo občanov v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 4/95 z 27. januára 1995, v zmysle ktorého „ak zo všetkých údajov o osobe uvedenej na petičnom hárku je nesporné, že ide o existujúcu, inak identifikovateľnú osobu (aj bez uvedenia čísla domu), treba jej podpis na tomto hárku považovať za platný“.
Hegerov úrad cituje paragraf, podľa ktorého musí byť k petícii pripojený elektronický podpis, ale zabúda citovať § 4, ods. 3, písm. b) zákona o petičnom práve, podľa ktorého petíciu možno podporiť aj v elektronickej podobe, pričom osoba podporujúca petíciu namiesto podpisu na účely potvrdenia podpory elektronickej petície uvedie svoju adresu elektronickej schránky.
Druhým dôvodom na odloženie petície má byť to, že Úrad vlády SR vraj nie je kompetentný. Kompetentné má byť ministerstvo zdravotníctva, ktoré materiál predložilo na vládu a Úrad verejného zdravotníctva. Rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu, ktoré zakázalo veriacim zúčastňovať sa na verejnom slávení bohoslužieb, predsa prijala vláda SR, nie ministerstvo zdravotníctva. Vláda je orgánom verejnej moci a aj segregačné rozhodnutie, ktoré dodnes zakazuje neočkovaným zúčastňovať sa bohoslužieb, prijala vláda.
Segregácia polovice slovenskej populácie po novej vyhláške hlavného hygienika úspešne končí pri mnohých prevádzkach, ale nie pri bohoslužbách. Kresťanom v našej vláde sa nielenže nepodarilo zaradiť bohoslužby medzi esenciálne potreby (ako to majú napríklad v „bezbožnom“ Anglicku), ale ani dostať ich na úroveň predajní s krmivom pre zvieratká a závodnej jedálne. Naši zmrzlíci či zákostolníci, ako tých neočkovancov priateľsky voláme, budú ďalej mrznúť a zákostolníčiť. Segregácia a rozdeľovanie cirkvi pri bohoslužbách, ktorá by mala všetkých spájať s Kristom, bude pokračovať.
A aby táto groteskná fackovačka kresťanov bola dokonalá. Kto vlastne podpísal odpoveď Šústovi? Vedúcim Úradu vlády je kresťan Július Jakab, ale tento ad acta list podpísal v zastúpení niekto, ku komu meno vedúceho Úradu vlády ešte asi úplne nedošlo, pretože ho opísal ako Juraja Jakaba. A tak neviem. Mám ako správny „zákonník“ Jurajovi Šústovi poradiť, aby napísal Úradu vlády list, že ich odpoveď „odkladá ad acta“, nakoľko nespĺňa náležitosti zákona a nie je označená správnym menom vedúceho Úradu vlády?