Aby si nás vážil svet, vážme sa prv sami. Jonáša Záborského označovali aj za prvého slovenského disidenta

Pred 146 rokmi skonal vo východoslovenskej obci Župčany významný slovenský spisovateľ, kňaz, básnik, dramatik i historik Jonáš Záborský. Bol známy aj svojimi rozpormi s generáciou romantikov, pre svoj skepticizmus voči spisovnej slovenčine a národným žiadostiam sa dostal do sporu s Ľudovítom Štúrom. Pre svoje postoje si vyslúžil označenia ako „župčiansky samotár“, „prvý slovenský disident“ či „národný hriešnik“. Počas svojho života však k štúrovskej slovenčine nakoniec pristúpil, rovnako sa zapojil do slovenského národného života.

Narodil sa v roku 1812 v obci Záborie pri Martine, v rodine zemana Jozefa Záborského a Anny Záborskej rodenej Tomčániovej. Základnú školu vychodil v Záborí, Hornom Jasene a Záturčí, neskôr v Necpaloch nastúpil na nižšie gymnázium.

Pokračoval v učení na gymnáziu v Gemeri a evanjelickom lýceu v Kežmarku, odkiaľ pokračoval na evanjelické kolégium v Prešove. Stal sa evanjelickým kňazom a chvíľu pôsobil v Pozdišovciach pri Michalovciach. V rokoch 1839 až 1840 odišiel študovať na univerzitu do nemeckého mesta Helle.

Aby si nás vážil svet, vážme sa prv sami

Po návrate späť na Slovensko chvíľu slúžil ako kaplán u Michala Miloslava Hodžu v Liptovskom Mikuláši, neskôr sa presunul do Rankoviec. V krušnom období, keď tamojší kostol a fara podľahli požiaru, prestúpil ku katolíkom. V roku 1843 bol vysvätený za katolíckeho kňaza.

Istú dobu pôsobil v Košiciach na tamojšej nemeckej fare i Kráľovskej akadémii, kde získal miesto profesora gréčtiny. V roku 1848 ho však uhorské úrady stíhali a väznili za prechovávanie Žiadostí slovenského národa. Následne sa dostal do Viedne, kde v rokoch 1850 až 1853 pôsobil ako redaktor vládnych Slovenských novín.

Po nástupe Bachovho absolutizmu sa pre cenzúru utiahol na faru v Župčanoch neďaleko Prešova, kde zotrval v chudobe až do svojej smrti 23. januára roku 1876. Záborského život počas celej svojej dĺžky nenarazil na ten povestný obrat k lepšiemu, pričom jeho žitie bolo charakterizované biedou, rozpormi, nepochopeniami i útlakom zo strany vlády. Posledné roky žil zatrpknutý ako kritik romantických ilúzií o živote.

Napriek všetkému nám zanechal bohatú literárnu tvorbu i myšlienky, ktoré sú dôležité a aktuálne dodnes. Napríklad: „Ak chceme, aby si nás vážil svet, musíme si najprv vážiť samých seba, náš pôvod, našich predkov, našu reč i náš národ.“

Historická i lyrická práca

Písať začal už počas školy, hojnejšie sa však rozpísal až v Župčanoch. Jeho prvými dielami boli české básne, predovšetkým rôzne ódy a bájky, neskôr písal aj satiru, traktáty či cykly divadelných hier. Medzi najznámejšie dielo zrejme patrí jeho mohutná historická (ale aj svojská a rázovitá) práca Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových, ktorá ostala len v rukopise.

„Národnie meno Slovákov muselo zneť prvotne Sloveni, bo jazyk svoj nazývajú slovenským, nie slováckym. Nemci ich volali Slavmi a Sclavmi. Pridávajú však ku tomu vždy Marahenses, zriedka Moravenses. Pod týmto zemepisným, od rieky Moravy vzatým, menom zpovestneli. Prvotne sa nazývali Moravanmi len tí Sloveni, ktorí skutočne na riece Morave sedeli; potom ale ono vniklo prirodzeným behom všade, kam sa rozšírila država moravská. Moravanmi boli nazváni i Povážanci, i zadunajskí Slováci v dávnej Pannónii. Oproti tomu meno Slovenov, teraz Slovákov, náležalo i vlastne tak rečeným Moravanom. Všetci boli i Moravani i Sloveni spolu,“ znie výňatok z diela k menu a sídlam Slovákov v 9. storočí.

Z básní patria k najznámejším zrejme Žehry či Vstúpenie Krista do Rája, zo satiry spomenieme Chruňo a Mandragora, Frndolína či O siedmich vojvodoch maďarských. Napísal aj historické poviedky Buld a Svätoplukova zrada alebo autobiografické dielo Panslavistický farár.

Obrat

Z drám môžeme spomenúť Posledné dni Veľkej Moravy, Odboj zadunajských Slovákov, Striga alebo Arpádovci. Jonáš Záborský počas svojho života využíval aj množstvo pseudonymov, napríklad Rečislaw Záborský, Vojan Josifovič, Filip z Konôp či Parabola.

Vo svojich historických prácach sa venoval predovšetkým starším slovenským i celouhorským dejinám. Okrem spomenutých dejín Uhorského kráľovstva písal o počiatkoch kresťanstva medzi Maďarmi či o zlúčení Slovenska s Uhorskom.

Vo svojich názoroch národného charakteru bol spočiatku proti zavedeniu spisovnej slovenčiny, avšak neskôr si k nej cestu našiel. V roku 1861 sa zúčastnil memorandového zhromaždenia v Turčianskom Svätom Martine, patril aj k zakladajúcim členom Matice Slovenskej.

Jonáš Záborský zomrel 23. januára 1876 v Župčanoch vo veku 64 rokov. Na jeho pamiatku bola v obci Záborie zriadená pamätná izba a miesto, kde kedysi stál jeho rodný dom, pripomína pamätník. V roku 1954 bolo Krajové slovenské divadlo v Prešove premenované na Divadlo Jonáša Záborského.