Jozef Onačilla

Navrhovatelia pritom otvorene hovoria o tom, že zákon je „ušitý“ proti advokátovi Marekovi Parovi, no spomínajú aj ďalšieho poradcu premiéra, advokáta Davida Lindtnera.

Novela okrem iných zmien zavádza pravidlo, podľa ktorého „v trestnom konaní o korupcii, trestnom čine zneužívania právomoci verejného činiteľa a trestnom čine legalizácie výnosu z trestnej činnosti nemôže byť obhajcom advokát, ktorý sa zároveň podieľa na výkone verejnej moci osobne alebo ako člen poradného orgánu vlády Slovenskej republiky“, prípadne sa na výkone verejnej moci podieľa iným spôsobom.

Števulová hovorí pri zákone o tom, že „zdravý a funkčný štát predsa musí mať záujem korupciu trestať. Ak jeho predstaviteľ obhajuje obžalovaných, dostáva sa do konfliktu záujmov a jeho lojalita je otázna. Nemôžeme akceptovať stav, keď poradca premiéra pripravuje novely Trestného zákona, a na ďalší deň tieto zmeny využíva v prospech klienta“.

Samotná predstava Števulovej už prezentuje absolútny nedostatok povedomia o práci advokáta. Podľa právničky môže advokát vystupovať iba v prospech jedného klienta, a keď ich má viac, vyberá si nejakým spôsobom iba jeden nosný záujem, ktorý presadzuje.

Rovnako nesprávny je aj jej predpoklad, že ak niekto obhajuje korupčníka, ako poradca premiéra sa bude aktívne podieľať na príprave legislatívy zjemňujúcej postihy za korupciu, pretože si to želá obvinená osoba.

Právnička nerozumie tomu, že advokát je povinný vykonávať činnosť v prospech klienta, a to platí aj pri osobe, ktorá advokátovi zadá požiadavku na právne stanoviská a analýzy k legislatívnym návrhom.

Táto požiadavka pritom nemá nič spoločné s obvinením iného klienta advokáta a už vôbec to neznamená, že advokát bude nejako ovplyvnený pri svojej práci.

Prečo je konflikt záujmov prezumovaný selektívne?

Ak by platil ničím nepodložený predpoklad poslancov PS, potom je skutočne otázne, prečo by mal byť advokát obmedzený iba pri navrhovaných trestných činoch. Nie je azda problémom aj iná závažná trestná činnosť, ako organizovaný zločin, vraždy či znásilnenia?

Prečo môže byť advokát poradcom premiéra a zároveň obhajcom obvinených z množstva závažnejších trestných činov, a iba pri malej vybranej skupine nie? A prečo by sa táto „zaujatosť“ mala vzťahovať iba na trestné procesy, a nie aj na inú legislatívnu činnosť, pri ktorej môžu mať iní klienti advokátov záujem na jej schválení?

Zákon z dielne PS to nijako nevysvetľuje.

Rovnako sa treba pýtať, prečo zákon prišiel práve v súčasnosti, keď novely, na ktorých sa vraj advokáti podieľali, boli dávno prijaté. Pred prijatím ani po prijatí rozsiahlych zmien v trestnej politike štátu PS údajný konflikt záujmov nijako neprekážal. Ozvali sa až po rokoch od ich prijatia.

Návrh zákona, špecificky smerovaný voči advokátovi Parovi, pritom vychádza z predpokladu, že sa či už on, alebo advokát Lindtner priamo podieľali na príprave trestných noviel.

Kedy, v akom rozsahu a konkrétne ktorý advokát vystupujúci ako poradca premiéra sa podieľal na trestných novelách, už progresívni poslanci nepovedali. Nikto totiž túto nepodloženú informáciu hodnoverne nepotvrdil.

Števulová pri tomto probléme dokázala prísť iba s tvrdením, že advokát Para prišiel obhajovať novely ministerstva spravodlivosti na poslanecký výbor. Ako z neho táto skutočnosť robí autora, to už neprezradila.

Ani Mesterová nerozumie práci advokáta

Podobne vágne a neurčité tvrdenia pri tejto otázke prezentovala aj ďalšia právnička z PS Mesterová. Podľa nej „vidíme tri roky, ako jeden človek ovplyvňuje legislatívu v štáte“, no žiadne konkrétne príklady neuviedla.

Ani Mesterová, zdá sa, nerozumie tomu, že advokát môže konať v prospech viacerých klientov naraz, a to podľa konkrétnych okolností prípadu. Podľa Mesterovej si však advokát vždy vyberá, záujem ktorého klienta musí uprednostniť – či záujem štátu, alebo záujem obvineného.

Právnička z PS tvrdí, že obhajca korupčníka „nemôže poradiť prísnejšiu protikorupčnú politiku štátu, v tom je absolútny rozpor“, pretože to by priťažilo jeho klientovi. Mesterová tak predpokladá, že ak štát zadá požiadavku na vypracovanie analýzy na prísnejšiu trestnú politiku, tak advokát, ktorý zastupuje obvinených, vypracuje presný opak, pretože to od neho obvinení očakávajú.

Daný naratív opäť podčiarkuje zásadné nepochopenie práce advokáta, ktoré sa objavuje spravidla pri osobách pôsobiacich hlavne v politickej či ideologickej rovine. Mesterová bude zrejme prekvapená pri zistení, že jeden advokát môže naraz zastupovať obvineného z nejakej trestnej činnosti a zároveň pôsobiť na odbornej úrovni, ktorá túto trestnú činnosť upravuje, či už v akademickej, inštitucionálnej alebo inej sfére.

Obe právne vzdelané poslankyne z PS nedokázali predložiť jediný právne relevantný argument, judikát či aspoň konkrétny príklad, ktorý by podporil ich tvrdenia. Doposiaľ nedokázali ani vierohodne potvrdiť, že sa Para skutočne podieľal na tvorbe zákonov, tak ako to uvádzajú.

Susko aj Para odmietli tvrdenia o príprave trestných noviel

Minister spravodlivosti Boris Susko, z ktorého dielne novely prichádzali, odmietol informácie, že by Para a Lindtner spolupracovali na príprave trestných kódexov, s tým, že „to nie je pravda“. Zároveň však dodal, že ide o trestných právnikov a že ministerstvo s nimi komunikuje o právnych otázkach týkajúcich sa nastavenia trestného systému.

Advokát Para rovnako v minulosti odmietol, že by „písal novely“, s vysvetlením, že pri zmene trestných sadzieb radil premiérovi Robertovi Ficovi. Para teda popiera autorstvo paragrafového znenia, ale zároveň sám potvrdzuje, že premiérovi poskytoval odborné rady práve k otázkam, ktoré novela riešila – napríklad k systému trestných sadzieb.

Para aj na súčasné otázky v tomto smere odpovedal rovnakým spôsobom a jednoznačne vylúčil svoj podiel na príprave legislatívy pre spolupracujúcich obvinených (aktuálny vládny návrh zákona). Pripomenul, že jeho práca advokáta ušetrila štátu obrovské prostriedky rádovo v miliónoch eur výmenou za relatívne nízku odmenu advokáta.

Zároveň dodal, že napriek jeho nelegálnemu sledovaniu v súkromí (chata v Čifároch) či pri výkone advokácie (porady s Marianom Kočnerom) nebol nikdy zaznamenaný pri žiadnom nelegálnom či amorálnom správaní.

Progresívny zákon odsúdila advokátska komora aj Via Iuris

Progresívny návrh ostro odsúdila Slovenská advokátska komora (SAK) nielen vo svojom stanovisku, ale aj ústami predsedu Tomáša Kamenca. Ten označil zákon za protiústavný a závažným spôsobom porušujúci právo obvinených na obhajobu.

Kamenec odmieta automatický „konflikt záujmov“ iba z dôvodu obhajoby obvineného pre vybraný trestný čin a hovorí o neprípustnom zásahu do práva na spravodlivý proces. Predseda SAK sa vyjadril aj k nezrozumiteľnej formulácii zákona, pretože „konanie o korupcii“, ako to uvádza návrh PS, zákon nepozná. Nie je teda zrejmé, o akom konaní právni experti z PS vlastne hovoria.

Ku kritike zákona sa pridala aj mimovládna organizácia Via Iuris, podľa ktorej „zákony nemajú byť písané proti konkrétnym ľuďom. Navyše sa otvára aj otázka proporcionality zásahu do práva na obhajobu“.

V tomto smere má mimovládka skutočne pravdu, pretože Ústavný súd SR vo svojej judikatúre dlhodobo považuje princíp generality (všeobecnosti právnych noriem) za súčasť princípu právneho štátu. Uvedené znamená, že zákony nesmú byť „šité na mieru“ konkrétnym osobám.

Progresívne Slovensko tento princíp zjavne ignoruje už len tým, že návrh pracovne označilo ako „lex Para“ a hovorí o potrebe obmedzenia advokáta Paru, a to na základe domnienok o jeho minulej práci na trestných novelách.

Odstránenie obhajoby povedie k ľahšiemu odsúdeniu

Skutočný motív pri obmedzení známeho obhajcu však možno vyvodiť práve z jeho práce v súdnom konaní. To je nakoniec najvážnejší problém, ktorý vníma PS. Advokát Para jednoducho dokáže efektívne hájiť práva svojich klientov, ktorí sú politickými oponentmi opozičnej strany.

Typický príklad je podpredseda NR SR Tibor Gašpar, ku ktorému sa značne verejne vyjadruje poslankyňa Mesterová. Parova obhajoba obžalovaného Gašpara a vývoj kauzy v Očistci skôr napovedá, že sa proces rozpadne pod mnohými procesnými nedostatkami, na ktoré upozorňuje advokát.

Ak by bol Gašpar oslobodený čo i len prvostupňovo, opozičná strana by stratila silné rétorické tromfy pri svojej politickej kampani. Podobne ako pri Dušanovi Kováčikovi by kritici následne pôsobili ako akísi frustrovaní laici, ktorí potrebovali dosiahnuť odsúdenie politicky nepohodlnej osoby za každú cenu, hoci bol proces poznačený nezákonnosťou.

Jednoduchšie je odstrániť efektívnu obhajobu ako priznať prekračovanie zákonnosti pri svojich oponentoch.

Protiústavnosť návrhu zákona možno badať aj v zásahu do ústavného práva obvineného zvoliť si obhajcu. Európsky súd pre ľudské práva toto právo pravidelne radí medzi významné súčasti spravodlivého procesu.

Progresívne Slovensko však navrhuje, že na základe ničím nepodloženého a nepreukázaného konfliktu záujmov si obvinený nemôže zvoliť obhajcu, s ktorým napríklad dlhodobo spolupracuje a ktorému dôveruje. To pritom platí bez ohľadu na to, či advokát ako poradca skutočne niečo ovplyvňuje alebo sa vôbec nejakým spôsobom podieľa na trestnej politike štátu.

PS totiž v návrhu nepíše o vylúčení poradcov zaoberajúcich sa trestnou politikou štátu. Z trestných konaní má byť vylúčený advokát, ak je poradcom, hoci by radil napríklad v oblastiach životného prostredia či dopravy. Ako sa pri tejto kombinácii vytvára konflikt záujmov, navrhovatelia z PS už nevysvetlili.

Poslanci z PS razia svoju tradičnú politiku založenú na pocitoch, ktoré chcú na úkor práv iných vnútiť verejnosti. To, že to ide proti Ústave SR a základným právam, nie je veľmi podstatné, keď sa vedie svätý boj proti „temným silám“.

Tie predsa nemajú právo na obhajobu či na zvoleného advokáta. A keď sa to má urobiť formou neurčitého, vágneho a protiústavného zákona, tak nech.

Na záver sa patrí pripomenúť to najdôležitejšie. Akúkoľvek legislatívu, nech by ju pripravoval ktokoľvek, schvaľujú poslanci NR SR.

Je teda mimo akejkoľvek objektívnej reality útočiť na advokátov, ak samotné zákony do praxe presadzujú politici. Smutné je, že navrhovatelia z PS – právnici – na tento element úplne zabudli.