Ešte raz, článok 5 neznamená automatické vyslanie vojakov, ale záväzok prijať opatrenia na pomoc napadnutému spojencovi. A rovnaké by to bolo aj v prípade, ak by Rusko napadlo niektorú európsku členskú krajinu Aliancie.
Karpatská iniciatíva bez Fica
Premiér Fico si vyslúžil za svoju neúčasť na samite Karpatskej iniciatívy ironické poznámky. Iba deň pred plánovaným odchodom pred študentmi v Prešove hovoril o vážnosti situácie, ktorá nás podľa neho v Európe ženie do vojny.
Na druhý deň ochorel a na Ukrajinu napokon neodcestoval.
Samit v ukrajinskom Bukoveli nebol dejinnou udalosťou. Fico sa však sám predstavuje ako politik, ktorý sa stavia do pozície veľkého mierového dejateľa. Ak je situácia naozaj taká vážna, ako referoval deň pred plánovaným odchodom, ako si máme vysvetliť, že sa cesty napokon vzdal?
Ak mu v tom zabránili vážne zdravotné ťažkosti (nemožno vylúčiť ani trvalé následky po atentáte, ktoré sa navonok na ňom nemusia prejavovať), verejnosť by mala byť v takom prípade lepšie informovaná, aby to pôsobilo vierohodne. Inak sa vystavuje podozreniu, že sa jednoducho vyhýba nepríjemným stretnutiam s vplyvnými oponentmi na európskej scéne. Napríklad s ukrajinským prezidentom či premiérom.
Na domácom fronte – v zápase s opozíciou – však Fico ani viac nepotrebuje. Jeho politickí súperi totiž ako psíčkovia skočia na každú kostičku, ktorú im predhodí.
Premiér vyjadril obavy z vývoja konfliktu na Ukrajine: „Situácia nikdy nebola taká vážna a vypätá, pokiaľ ide o možnosť celoeurópskeho vojenského konfliktu, ako je teraz,“ vyhlásil.
S ohľadom na základné záujmy krajiny, ktorej je premiérom, následne predseda Smeru uviedol vlastne úplne samozrejmú vec: neželá si, aby Slovensko bolo súčasťou vojnového konfliktu. Vyslovil to v kontexte článku 5 NATO, podľa ktorého by sme sa v prípade európskej vojny a útoku na európsku krajinu mali zapojiť. Premiér v takejto situácii vyzval na zdržanlivosť.
Opozícia a jej médiá sa okamžite nafúkli a pustili sa do premiéra. Označili ho za vlastizradcu. Išlo o značne prehnanú kritiku. Fico predsa jasne deklaroval, že sme plnohodnotnou súčasťou NATO a plníme si svoje záväzky: „Ale ako predseda vlády budem robiť všetko pre to, aby Slovensko nikdy nebolo zatiahnuté do vojnového konfliktu,“ dodal.
Táto veta je pritom základným princípom príčetnej slovenskej politiky v súvislosti s vojnou na Ukrajine. Za každých okolností musíme zostať mimo priameho zapojenia do vojny s Ruskom.
Lenže reakcia opozície a našich hlavných médií zatienila čosi podstatnejšie.
Európske šialenstvo
Robert Fico svojimi výrokmi nielenže nespochybnil naše záväzky, ale najmä nimi potvrdil svoje záväzky voči krajine, ktorej je premiérom.
Aktuálne európske vojnové šialenstvo predsa spočíva v presvedčení, že vojna na Ukrajine môže rovnako intenzívne pokračovať bez toho, aby ohrozila aj okolité národy. Pričom devastácia Ukrajiny je pre nich prijateľné bremeno.
Lenže pokračovanie vojny skôr či neskôr prinesie otázku jej možnej nekontrolovateľnej eskalácie. Vyplýva to predsa z jej existenčnej povahy a nevyhnutnej „strategickej porážky“ Ruska, ktorú tak radi zdôrazňujú európski „lídri“.
Ficove výroky o hrozbe vojny, do ktorej nás vovádzajú zaslepení šialenci rozhodným krokom kráčajúci k priepasti, sú nielen pravdivé, ale aj dôležité. Systematické pestovanie obrazu nepriateľa, ktorý údajne musí byť v mene ďalšej európskej existencie zničený, má svoje patologické dôsledky.
Jedným z nich je, že hrozbu veľkej vojny u nás nesmieme ani len vysloviť, inak sme označkovaní ako nepriatelia spoločnosti, podporovatelia ruskej agresie či Putinovi trollovia.
Pokrytectvo opozície
Dezorientovanosť domácej opozície premiérovi stačí na to, aby pohodlne hral svoju hru. A nemusí sa pritom ani veľmi zapotiť, dokonca ani vycestovať do Bukoveľa.
Podobne ako ktosi v mene oslabovania Ruska dopustil zničenie Ukrajiny, nemusíme pochybovať, že západné elity by v prípade potreby radi použili aj nás. Ak by sa vojna s Ruskom rozšírila do Európy, jej centrálna časť, po novom možno zrozumiteľnejšie východné krídlo NATO, by sa zrejme stalo jej centrálnym bojiskom.
Veľkú časť slovenskej spoločnosti to desí. Premiér Fico má veľmi jednoduchú pozíciu. Naša opozícia v prípade vojnového konfliktu nikdy nepreukázala samostatné myslenie a jej ideové ukotvenie spočíva výlučne v „papagájovaní“ naratívov západných mocností a jej vojnových „ideológov“ z mimovládok.
Opoziční politici sa tak správajú ako služobníci západných vojnových záujmov, ktoré vôbec nemusia byť identické s našimi, čím dávajú najavo pripravenosť obetovať Slovensko podobne, ako bola obetovaná Ukrajina.
Navyše máme v čerstvej pamäti spomienku na politikov typu Jaroslav Naď, Ivan Korčok či Eduard Heger, ktorí v prípade požiadavky od svojich západných pánov vždy konali veľmi ochotne a obetavo.
V situácii, keď je verejnosť vydesená a vôbec nemusí byť politicky ukotvená v tábore voličov súčasnej koalície, tak premiérovi stačí iba opakovať slová o mieri a tváriť sa pritom ustarostene.
Na domácu spoločenskú väčšinu pôsobia už tieto premiérové výroky ako balzam pre ustrašenú dušu, ktorá sa – oprávnene – obáva nekontrolovateľnej eskalácie.
Útok na spojencov či sebaobrana?
Podľa kritikov by malo Slovensko vlastne podporovať eskaláciu smerom k vojne s Ruskom, aby sme tak „nezradili spojencov“, keďže práve na nich sme odkázaní. Progresívci sú dezorientovaní až nebezpečným spôsobom. Ak sa takýto prístup stane oficiálnou súčasťou štátnej politiky, Slovensko môže čeliť ohrozeniu, aké si nevieme predstaviť.
Áno, sme na zozname ruských nepriateľov a nie sme schopní sa sami ubrániť (vďaka Naďovi a Hegerovi sme dlho nemali ani len protiraketovú obranu). Lenže niečo úplne iné je aktívne sa hrnúť do vojny, ktorá by pre nás a pre strednú Európu mala tie najvážnejšie dôsledky. Nie je jedno, či sme súčasťou tej najhlúpejšej eskalácie, alebo sa v tejto vojne, ktorá nie je naša, snažíme držať v úzadí.
Odmietanie posielania vlastných vojakov na Ukrajinu bolo doteraz základnou pozíciou Slovenska bez ohľadu na politickú farbu jednotlivých politických aktérov. Bez preháňania sa dá povedať, že išlo o jediný vážnejší aspekt vojny, na ktorom panoval celospoločenský a celopolitický konsenzus.
Bolo to počas prezidentskej kampane, keď Peter Pellegrini a Robert Fico obvinili prezidentského kandidáta Ivana Korčoka z toho, že by poslal vojakov na Ukrajinu. Korčok to jednoznačne a opakovane vylúčil: „Som proti tomu, aby sa vôbec uvažovalo o nasadení slovenských vojakov na Ukrajinu.“
Kritika Fica za jeho banálne, no pravdivé výroky o článku 5 NATO však nastražila opozícii pascu. V mene svojich prostých reflexov jej lídri vyštartovali do hysterickej kritiky, z ktorej vlastne vyplýva, že Slovensko by sa v prípade rozšírenia vojnového konfliktu do Európy malo postaviť do prvej línie boja proti Rusku.
Aspoň tak hovorí logika. Nie je zrejmé, či si opozícia tento aspekt uvedomila. Beáta Jurík z Progresívneho Slovenska cez víkend nedokázala odpovedať na otázku, či je postojom opozície poslať do vojny slovenských vojakov, a vyhýbala sa odpovedi.
Opozícia sa tak dostala do rovnakej pasce ako počas prezidentskej kampane. Stala sa obeťou vlastných predsudkov a hysterických záchvatov, pri ktorých pre politika, akým je Fico, ani nie je ťažké naplánovať si, ako ich využiť a nahnať svojho súpera presne do toho košiara, kde ho chce mať a ľahko ho tam následne uvariť vo vlastnej šťave.
Opozícia sa nechala vtiahnuť do jeho hry, keď musela priznať aj to, s čím vlastne sama nesúhlasí: že v prípade potreby je správne poslať do vojny našich vojakov a stať sa priamou súčasťou vojnového konfliktu.
Fico deklaroval, že kým vládne on, slovenskí vojaci na Ukrajinu nepôjdu. Opakuje to dookola. Pre opozíciu, ktorá je v tejto téme mentálne uviaznutá a nedokáže vysloviť žiaden výrok či postoj, ktorým by vybočila z rámca západnej „stratégie“, čo slovenských voličov desí, ide o zbraň, voči ktorej vlastnou vinou nedokáže reagovať.
Opozičné médiá zároveň kampaň vyostrujú výrokmi o tom, že premiér je údajne „zbabelec, klamár a zradca“. Podľa nich ide zo strany premiéra o útok na princípy Severoatlantickej aliancie.
Robert Fico údajne kritizuje spojencov, keď upozorňuje na vojnovú eskaláciu. Je faktom, že takýchto politikov premiér označuje za bláznov. To slovo pritom nie je nijako prehnané. O vojne s Ruskom predsa hovoria britské tajné služby a zavše aj Európska komisia. Ukrajina podľa ich predstavy musí vydržať umierať a krvácať do roku 2030, keď bude údajne Európa pripravená na konvenčnú vojnu s Ruskom.
A čo výčitky, že Fico sa snaží vyhýbať zodpovednosti v tejto „našej vojne“? Presnejšie to vystihla bývalá Zelenského hovorkyňa Julia Mendelová počas prejavu v Európskom parlamente, keď vyzvala Európu na ukončenie financovania vojny, ktorá vedie k zničeniu Ukrajiny. Vyzvala „spojencov“ svojej krajiny, aby začali konečne robiť diplomaciu v mene záchrany ľudských životov a jej národa.
Mimochodom, práve Trumpa, Orbána, Fica a nemeckú AfD v prejave pochválila za to, že majú odvahu vôbec vysloviť slovo mier a zasadzovať sa za diplomaciu.
Pre našich „proukrajinských“ činiteľov by to však bola zrada. Ukrajina predsa musí krvácať až dokonca. Bez ohľadu na to, či jej zostane nejaká perspektíva do budúcnosti.
