Mendelejev predpovedal, ako bude vyzerať Rusko v roku 2000

Vo svojich výpočtoch sa značne pomýlil. Mohli by sme sa spýtať, kam sa stratila polovica Rusov?

Dmitrij Ivanovič Mendelejev prežil pozoruhodný život. Narodil sa v roku 1834, zažil prudký rozvoj zaostalého Ruska v druhej polovici 19. storočia a zomrel v čase, keď ešte Rusko nemalo potuchy o hrôzach 20. storočia, v roku 1907.

Za hranicami sa preslávil ako mimoriadne nadaný chemik a autor prvej verzie periodickej tabuľky prvkov. Dokázal predpovedať vlastnosti a hmotnosť vtedy ešte neznámych chemických prvkov, mnohé z nich objavili až jeho nasledovníci. (Ak vás to zaujíma, pustite si reláciu, kde o tom hovorí slovenský chemik Jozef Švorec.) Menej známymi sú u nás iné aktivity ruského vedca, napríklad tá, ktorá sa týka demografie. Mendelejev sa dobovými vedeckými metódami pokúsil odhadnúť, koľko obyvateľov budú mať svetové veľmoci v roku 2000.

Z chemikových výpočtov, zverejnených v diele Vzácne úvahy, sa v roku 1905 vynoril obraz Ruského impéria, v ktorom bude – za predpokladu, že si zachová rovnaké hranice, – žiť neuveriteľných 594,3 milióna ľudí.

Predpovedanie budúcnosti je neistá vec, ako potvrdzuje aj náš príklad, ale vďaka nemu lepšie porozumieme Mendelejevovi a Rusku pred vyše sto rokmi. Dnes vieme, že ríša, v ktorej Mendelejev prežil prakticky celý svoj život, sa zrútila už o 15 rokov neskôr. Hoci na jej ruinách vyrástlo nové a ideologicky ambicióznejšie impérium s rozsiahlymi územiami, ani tomu nebolo súdené dožiť sa roku 2000, nehovoriac o počte obyvateľstva. Do nového tisícročia tak nevstupovala ani Ruská ríša, ani Sovietsky zväz, ale Ruská federácia s približne 146 miliónmi obyvateľov – a v porovnaní s dvomi ríšami, aj stiahnutými hranicami.

Hoci známy chemik nemohol vo svojich výpočtoch rátať s dnešnými hranicami Ruska a odhadnúť tak počet obyvateľov Ruskej federácie v roku 2000, na základe jeho výpočtov to urobil tím ruských vedcov. Mendelejev vychádzal z predpokladu, že obyvateľstvo krajiny by malo v nasledujúcom storočí rásť o približne 1,5 milióna ročne. Ruská federácia by v takom prípade mala do nového tisícročia vstúpiť až s 305 miliónmi občanov, čo je dvakrát toľko ako bol ich skutočný počet.

Prirodzená otázka znie, kde sa stala chyba? Alebo naopak, kam sa podela polovica Mendelejevových Rusov? Boli len iluzórnym výsledkom zlých výpočtov a predpokladov, alebo nenaplneným potenciálom, ktorý zmaril mimoriadne tragický osud Rusov v 20. storočí?

Storočie agrárnej idyly

Treba si uvedomiť, že Mendelejev žil v ére, ktorá bola svedkom dovtedy nebývalej populačnej explózie v Ruskej ríši. Obyvateľstvo vzrástlo, bez zarátania Fínska a Poľska, medzi rokmi 1810-1914 až štvornásobne zo 40,7 milióna na približne 160 miliónov. Vedec považoval za základný predpoklad rastu populácie dobré materiálne podmienky a dostatok pôdy pre obživu. Veril, že túžba mať čo najviac detí je univerzálna a pri dostatočných materiálnych podmienkach ich ľudia skutočne budú mať. Hlavnou úlohou štátu bolo podľa Mendelejeva práve „vytvárať podmienky, pri ktorých budú ľudia mať umožnené splodiť a postarať sa o čo najviac detí“.

Nedokážeme dnes povedať, ako presne si Mendelejev predstavoval Ruskú ríšu na prahu nového tisícročia. Jeho dielo, ako aj niektoré životné projekty, však naznačujú, že by to mohla byť harmonická idyla, kde sa technologicky vyspelý štát s niekoľkými mestskými a priemyselnými centrami stará o blaho neustále sa rozrastajúcej roľníckej vrstvy, expandujúcej so svojím potomstvom a statkami stále hlbšie do nezmerných diaľav rozľahlého impéria.

Treba si uvedomiť, že Rusko na konci 19. a začiatku 20. storočia zažívalo pomerne prudký priemyselný rozvoj. Mestská populácia vzrástla z 4,3 milióna v roku 1880 na 12,3 milióna v roku 1913, čo síce proporčne stále znamenalo menej ako vo vyspelých štátoch Európy, ale v absolútnych počtoch už viac ako v krajinách ako Japonsko, Taliansko či Francúzsko, resp. takmer rovnako ako v Nemecku. Ako to zachytáva kniha Paula Kennedyho Vzostup a pád veľmocí, rástla produkcia železa či spotreba energie, aj celkový priemyselný potenciál štátu. V porovnaní s Amerikou, Britániou aj Nemeckom, to boli stále nižšie (v prípade USA rádovo nížšie) čísla, ale ako píše Kennedy, „príslušnosť cárskeho impéria k vybranej spoločnosti svetových mocností spochybňoval na začiatku 20. storočia len málokto“. A to si ešte treba uvedomiť, že k tomuto rozvoju dochádza na pomerne malom území ruského štátu, najmä na západe, kde takýto rozvoj umožňuje vzdelanie či železnice.

Iste, sú trendy, o ktorých Mendelejev nemohol ani tušiť. Mnohí kritici vidia za nezrovnalosťou medzi jeho výpočtom a realitou napríklad to, že vedec podcenil faktor urbanizácie, ktorá vo všeobecnosti vedie k znižovaniu natality. Túto tézu podporuje okrem iného aj skutočnosť, že Mendelejev značne nadhodnotil nárast obyvateľstva aj v prípade iných rozvinutých štátov, najmä pri odhade vývoja po roku 1950 – dovtedy nebol jeho odhad až tak ďaleko od skutočnosti. Ak sa však podrobnejšie pozrieme na jeho výpočty, zistíme, že urbanizácia a zmena priorít u ľudí vysvetľujú daný rozdiel v prípade Ruska len čiastočne.  

Storočie technologických úspechov, ale aj vojen teroru a hladu

Mendelejev sa v skutočnosti k výpočtu možného nárastu ruskej populácie staval triezvejšie a menej naivne, než by sa mohlo zdať. Odhadoval, že na 1000 obyvateľov pribudne každý rok 15 nových. V roku 1960, keď už bol Sovietsky zväz značne urbanizovaný, bol prírastok na 1000 obyvateľov dokonca ešte vyšší – 17,8 človeka. Zmena postojov ľudí k zakladaniu mnohopočetných rodín a urbanizácia tak nedokážu tento fenomén vysvetliť sami o sebe dostatočne.

Ako v tejto súvislosti vypočítal Denis Maľcev zo štátneho Ruského inštitútu strategických štúdií, za prvých 23 rokov sovietskej vlády došlo až počas deviatich rokov (1918- 22, 1931-1934) k dovtedy nevídaným neprirodzeným poklesom populácie sprevádzaným nízkou natalitou. Do toho treba započítať aj obete prvej svetovej vojny (približne 3 milióny) a najmä ruskej občianskej vojny (7 až 12 miliónov obyvateľov).

Nehovoriac o ďalších sociálnych experimentoch, dodajme my, medzi ktoré patrili pokusy so zložením rodiny, potratmi a podobne. V duchu Trockého poučky, že „rodinu nemožno zrušiť, treba ju nahradiť“. Dôsledky najrôznejších experimentov a rozkladu spoločnosti, ako ju Rusi poznali pred rokom 1917, zachytil vo svojej propagandistickej reportáži aj André Gide. Všimol si, že sovietsky štát „se stará o všechno, takže se má za to, že pomáhat není zapotřebí. Odtud pramení určitá tvrdost ve vztazích, kamarádství-nekamarádství.“ Svoju reportáž preto skončil s obavou, že „(…) z tohoto hrdinského a obdivuhodného lidu, který si tak založil naši lásku, záhy nezůstane nic než kati, prospěcháři  a oběti.“

Vráťme sa však k Mendelejevovi a štúdii, ktorú napísal Denis Maľcev. Ako ďalej zdôraznil, v rokoch 1939-1940 sa sovietom podarilo okrem Poľska a Fínska fakticky obnoviť hranice Ruskej ríše. Podľa Mendelejeva, malo na tomto území v tom čase žiť 220,5 milióna obyvateľov. V roku 1941 ich tam však žilo len 194,1 milióna, teda o 30 miliónov menej. Ešte v tom roku sa začala druhá svetová vojna, v dôsledku ktorej zahynulo ďalších približne 27 miliónov obyvateľov ZSSR.

Mendelejevov odhad tak pravdepodobne nebol nepresný len preto, že známy vedec nedokázal odhadnúť vážne štrukturálne a ideologické zmeny moderných spoločností v 20. storočí. Dôležitú úlohu zohralo aj to, že si nedokázal predstaviť aké rany ruskému a v nemenšej miere aj bieloruskému a ukrajinskému národu pripravilo storočie, do ktorého vkladal toľko nádejí.

Nielen teoretik, ale aj praktik, ktorý chcel ísť príkladom

Mendelejev je v zahraničí známy pre svoje objavy v oblasti prírodných vied. Okrem toho však bol aj občiansky uvedomelým občanom, ktorý sa nevenoval iba vede, ale jej poznatky sa snažil prakticky využiť na prospech života spoločnosti.

Dobre rozumel ruskej duši, preto sa snažil ísť príkladom. V niekdajšom Klinskom ujezde pri Moskve napríklad kúpil rozsiahle pozemky pokryté prevažne lesmi a lúkami. Už za sedem rokov dokázal, že aj v tomto pomerne nehostinnom kraji, možno pri dobrom hospodárení nielen vyprodukovať dosť potravín pre miestne obyvateľstvo, ale dá sa vytvoriť aj nadprodukcia na predaj.

Okrem toho sa angažoval aj vo vývoji ruského ropného priemyslu, industrializácie Uralu aj v zavedení jednotného tarifného sadzobníku. Kúrenie ropnými produktami prirovnal k tomu, ako keby Rusi kúrili priamo bankovkami. Bojoval proti alkoholizmu, zvlášť proti kvalite alkoholu, ktorý mal hrozné následky. Cestoval po Rusku aj po svete, sledoval svet okolo seba, radil a hádal sa s úradníkmi, v dôsledku čoho bol považovaný za „nepohodlného“ vedca.  

Mendelejev bol v mnohom optimistom. Odmietol tézu Thomasa Roberta Malthusa o tom, že s rastom populácie bude narastať aj bieda. Veril totiž v silu technológií a pokroku, na čom mal sám podiel.

Ku koncu života v roku 1903-1906 v sebe objavil záujem o ekonómiu a sociológiu, čo vidieť na posledných dvoch dielach, ktoré napísal: Vzácne úvahy a K pochopeniu Ruska. Predstava, čo by pre svet znamenalo, keby jeho demografická predpoveď vyšla a Rusko malo v roku 2000 takmer 600 miliónov obyvateľov, môže povzbudzovať rôzne predstavy paralelných dejinách. Možno niečo podobné, ako keď rozvedieme Bismarckov výrok, keď raz údajne poznamenal, že rozhodujúcim faktorom modernej doby je, že Američania hovoria anglicky. Čo by asi znamenalo, keby hovorili nemecky? Podľa legendy, ktorá patrí k americkej mytológii, prešla angličtina iba o jediný hlas.