Laissez-faire katolicizmus

V niečom má pravdu, katolíci by mohli byť najlepšie zorganizovanou časťou spoločnosti, majú predsa krédo, ktoré si odovzdávajú v rodinách, katolíckych školách aj kostoloch, napokon odolnosť ukázali počas komunizmu aj po jeho páde, prečo to už neplatí?

Mám na to svoju teóriu, volám ju laissez-faire katolicizmus.

Laissez-faire znamená nechať tak, nechať voľne plynúť, je to základný princíp liberalizmu, krédo, že trh všetko vyrieši. Veci skrátka treba nechať tak, nič neriadiť.

V tomto prípade o trh nejde, aj keď mentálne zostaneme pri tom istom – k spoločnosti pristupujeme ako k fyzike, akoby o nej rozhodovali zákony prírody, ktoré sú dané, a nevieme a ani nechceme ich ovplyvniť. Nechávame všetko plynúť, len tak. Samé od seba. Veď sa s tým aj tak nedá nič robiť.

Pripomenulo nám to aj sčítanie obyvateľstva.

V roku 2001 žilo na Slovensku niečo málo vyše 3 700 000 rímskych katolíkov, v roku 2011 už tesne pod 3 350 000 a v roku 2021 niečo málo cez 3 milióny. Každých 10 rokov je katolíkov o zhruba 350-tisíc menej, ak chcete každý rok o 35-tisíc menej, z mapy katolíckeho Slovenska sa teda stratí jeden Bardejov ročne.

Počuli ste, že by s tým chcel niekto niečo robiť? Nejako tomu čeliť? Veď stále je to lepšie ako na Západe, utešia nás optimisti. A o rok bude o ďalší Bardejov menej.

Laissez-faire katolicizmus je tu už dlhšie, opantal našu cirkev a charakterizuje ju ako máločo iné.

Začalo to tým, že cirkev rozdelená nacionalizmom po roku 1993 hľadala spoločnú reč. Našla ju v metóde, že o všetkom sa rozhoduje kolektívne. Spoločný hlas tlmí rozdiely, zanikli rozdiely. Lenže to, čo malo pôvodne slúžiť, začalo panovať. A dnes je to nástroj alibizmu. Biskupi sa takmer vôbec neprejavujú individuálne, všetko robia spoločne. Pomaly a spoločne.

Videli sme to aj pri kauze Bezák, keď bol arcibiskup odvolaný a cirkev rozdelená, nebolo toho, kto by vystúpil z radu a pokúsil sa o zmierenie. Akoby najmúdrejšie bolo mlčať a čakať.

Dnes sa už Róbert Bezák nespráva ako biskup, sám na svoje poslanie rezignoval, keď sme ho videli koncelebrovať s pápežom, čosi nesedelo, ale opäť to prechádzame mlčaním. A čakaním.

Keď nedávno vulgárny karikaturista Ondřejíček najvulgárnejším slovenským slovom napadol biskupa Haľka, v prostredí elity (aj tej cirkevnej) opäť zostalo ticho. Vznikli síce dve petície, podpísali sa tí istí čo vždy, ale ani katolícky premiér, ani ministerka kultúry, ale ani žiadny iný biskup neprišiel s nejakou iniciatívou a nepovedal ani slovo. Desiatky a možno aj stovky kňazov a farských úradov pritom stále odoberajú alebo kupujú denník, ktorý začal katolíkov systematicky ponižovať a urážať. Ale cirkev a verejne činní kresťania mlčia.

Vladimír Palko pripomenul, že podobným útokom kedysi čelili čelní kresťanskí politici, ale aj vtedy bolo ticho. Nemal sa ich kto zastať. Teraz sa tak, na odplatu, chovajú nominálne kresťanskí politici k biskupom. Potichu. Jedna výnimka potvrdzuje pravidlo.

A každý rok je o jeden Bardejov na mape menej.

Nezdá sa vám to mlčanie a čakanie neznesiteľné? Veď katolíkov je v našej krajine ešte stále dosť, ešte stále môžu mať váhu aj vážnosť, majú školy, kultúru a najmä tu ligotavú tradíciu.

Prečo sa potom bojíme postaviť trendom? Prečo nezačneme od učiteľov a žiakov našich škôl vyžadovať viac? Prečo nezvýšime latku, nepridáme k cudzím rečiam latinčinu, do kurikula aktívnu charitu aj iný výber literatúry, prečo nezačneme pestovať kult Krčméryho a Jukla, Turčányho a Strmeňa? Prečo nezačneme v cirkevných inštitúciách platiť vyššie platy, prečo nezačneme žiadať viac od seminaristov, viac od kňazov a viac od biskupov?

Jezuiti nemajú sedem rokov jediné povolanie. Myslíte si, že sú na správnej ceste? A kto asi nesie zodpovednosť za to, aby došlo k zmene?

Prečo nie sme schopní normálnej otvorenej diskusie o pápežovi, prečo sa nedokážeme stretať a rozprávať s Poliakmi, najsilnejšou cirkvou v Európe, prečo sa biskup nerozpráva s premiérom hrdo a priamo? Prečo sa dokážeme zmieriť s režimom OP v kostoloch, aj keď ho považujeme za nespravodlivý?

Nie všetko je nevyužité, pár pozitívnych príkladov svieti na cestu. Napokon, keby sa nebol ozval biskup Haľko, neboli by sme sa dozvedeli, že čiara je posunutá.

Ale treba si konečne vybrať tú ťažšiu, nie ľahšiu cestu. Nehovorím o politizácii cirkvi, vôbec nie, celý čas myslím na cirkev sebavedomú a vzdelanú. Ktorá si váži vlastnú tradíciu, ktorá priložila na oheň, aby nehľadela na uhlíky a pahrebu. Inak si túto epochu nebudeme mať ako pamätať.

Pretože cirkev mlčala.