Vojne na Ukrajine treba zabrániť. Slovensko by mohlo ponúknuť aspoň gesto

Tento text ponúkne niekoľko znepokojujúcich súvislostí k téme vojny medzi Ruskom a Ukrajinou. Najskôr dve východiská.

Ak by vznikla vojna medzi Ruskom a Ukrajinou, za ktorou by stála Amerika, Británia a krajiny východnej Európy plus niektoré výnimky z Európy západnej, kto by bol najviac porazeným? Netreba asi veľmi špekulovať, každému je to jasné.

To je prvý pohľad, ktorým sa treba na tento konflikt pozerať.

Ešte dôležitejší je pre nás pohľad, ako sa to dotkne slovenských záujmov.

Všetci tí nadšenci mapiek a anglosaských analýz by mali zmeniť nastavenie zoomu. Naše záujmy sú inde a najmä sú iné. Vojna v chudobnej a neustále sa zadlžujúcej Ukrajine, zdrojom nestability ktorej je najmä domáci vývoj a domáca oligarchia (najnovšie obvinenie Porošenka), ktorá síce funguje v pomeroch demokratizovanej oligarchie, ale nedokáže efektívne spravovať svoju krajinu (viď príjem na hlavu, ekonomická migrácia do Poľska a Európy), krajina, kde je solídne vyzbrojené obyvateľstvo a fungujú rôzne mafie, predstavuje v prípade vojny a najmä stavu po vojne, značné riziko nielen pre seba, ale najmä pre svoje okolie. Pozrite si všetky štáty, kde boli zahraničné intervencie a vojny za posledných 25 rokov, a viete, o čom je reč.

Ale stop. Toto nie je smer, ktorým treba v tomto momente uvažovať. Ide len o základné nastavenie. Najskôr sa treba zastaviť a analyzovať, čo sa vlastne deje.

Ešte pred Vianocami bolo najväčšie napätie na planéte v Ázii – medzi Čínou a Taiwanom, kde sa dokonca odohrávalo vojenské cvičenie a obrana ostrova pred čínskou inváziou. Otázka znela, kedy a ako si Čína podmaní Taiwan a či a ako na to bude reagovať Amerika. Onedlho 99-ročný Henry Kissinger do debaty prispel výstižnou anekdotou: „Mao mi povedal, že Taiwan bude čínsky, nevie, či o rok, alebo o sto rokov, ale čínsky bude.“ Čas tiká.

Hrozba bola jasná, v regióne vznikol pakt Aukus s Austráliou a Britániou, ktorý Biden nazval, že je pre Ameriku najdôležitejšou bezpečnostnou zmluvou, teda dôležitejšou ako NATO.

Stačilo jedno z viacerých ruských cvičení na ruskom území, aby sa pozornosť preniesla niekam inam. Treba to mať na pamäti.

Tri poznámky k samotnej situácii na ukrajinsko-ruskej hranici a napätiu.

V prvom rade ide o vojnu, ktorú nikto nechce.

Nechcú ju Rusi, hoci sa na Západe podsúva opak, vojenským cvičením chceli vyslať iný signál. Ukrajine by vládnuť nedokázali, vojna s historicky najbližším národom by v dlhšom meradle demoralizovala aj samotných Rusov. Protirečí to Putinovej úvahe o Ukrajine a Ukrajincoch aj bezpečnostnému uvažovaniu Moskvy. Vojna s Ukrajinou by znamenala, že by sa prudko zvýšila pravdepodobnosť, že by Američania mohli mať na (západnej) Ukrajine nejaký typ vojenskej základne. Ukrajinské obyvateľstvo by sa ešte viac zradikalizovalo, nič z toho nie je v ruskom záujme.

Vojnu nechcú ani dôležité štáty Európy. Nechcú ju najmä Nemci, ktorí by potom zrejme nezapli Nord Stream 2 (Scholz to mal prisľúbiť Američanom a Britom), vedia, že ekonomické náklady by niesla najmä Európa. Nechcú ju ani Francúzi, Macron by sa pred voľbami dostal pod tlak, nechcú ju ani Taliani a ďalšie menšie štáty západnej Európy. Nevidíme tu jednotný Západ ani jednotné NATO.

To, čo vidíme, je tak trochu obnovenie koalície z čias vojny v Iraku. Na strane zvyšovania napätia zo západu sú Američania, Briti a niektoré menšie štáty najmä z východnej Európy plus čiastočne Španielsko. Prehľad ponúka analýza Juraja Hajka.

Nevidíme ani žiadnu Jaltu 2, ako sa obávajú Poliaci, a už vôbec nie Mníchov 2. Ukrajina po celý čas podporuje rokovania Ameriky a Ruska v Ženeve.

Napätie napriek tomu rastie. Rusi počas rokovaní zvýšili požiadavky, Američania robia rôzne gestá, Biden už hovorí o „malom vpadnutí Ruska“, za čo čelí obrovskej domácej kritike, potom vyšle opačný signál, adresátom ale nie je len Rusko a Ukrajina, ale po celý čas aj domáce publikum, kde mu rekordne klesajú preferencie. Už len 28 percent Američanov si želá, aby kandidoval v roku 2024.

K vojne v takejto vyhajpovanej situácii skrátka môže dôjsť, stačí drobná aj nezámerná či nešťastná lokálna provokácia.

Ako sa dá teda zmierniť napätie?

Možností je viac. Rusi by mali ustúpiť z prehnaných požiadaviek (návrat do roku 1997) a stiahnutia amerických vojsk z východných štátov NATO, Američania by mali ustúpiť z prehnaných požiadaviek, aby Rusi nemohli mať cvičenie na svojom území. A všetci, ktorí sa zaklínajú Ukrajinou, by mali myslieť na osud tejto nešťastnej a ťažko skúšanej krajiny.

NATO by ju nemalo vo svojich dokumentoch spomínať ako možného budúceho člena, ako to radi niektorí predstavitelia robia, keďže Aliancia nedokáže Ukrajine ponúknuť ani Aktívny plán členstva (Membership Action Plan), o ktorý Ukrajina požiadala v roku 2008. Členovia NATO skrátka Ukrajinu reálne nechcú za člena NATO. Nemali by preto hrať hry, najmä kvôli samotným Ukrajincom. Stačí si spomenúť, ako dopadla podobná hra s Tureckom a jeho členstvom v EÚ, koho a čo to celé poškodilo najviac.

Po druhé, východné štáty NATO vrátane Slovenska by mali byť opatrné pri zvyšovaní napätia, a tým sú bilaterálne zmluvy s USA, akú práve schvaľujeme na Slovensku. Viaceré z týchto štátov ju už majú, ale aj tam sú možné regulácie.

Slovensko by v záujme zmiernenia mohlo vyslať signál, že takúto zmluvu odloží. Ona totiž aktuálne neznižuje, ale zvyšuje napätie v regióne. Nie je to zmluva, ktorá posilňuje NATO, ale posilňuje bilaterálne vzťahy jednotlivých štátov s USA, čo je predsa len iná vec. Americká zahraničná politika v regióne (Balkán, Rusko) nemá väčšinovú podporu obyvateľstva na Slovensku; keď sme poskytli Američanom vzdušný priestor na prelet lietadiel bombardujúcich Srbsko, podpora členstva v NATO bola na historicky najnižšom čísle. Bezhraničná proamerickosť oslabuje slovenský atlantizmus. Preto je to aj v našom záujme.

Keby sme mali schopnosť na vlastnú zahraničnú politiku, mohli by sme ponúknuť aspoň malé gesto. Rešpektovali by sme pri tom vôľu aj záujmy väčšiny slovenského obyvateľstva a vyslali jediné správne gesto voči napätiu na ukrajinskej hranici.

Keby…