Ako a prečo k tomu došlo?

Intuícia Jána Čarnogurského

Ján Čarnogurský bol prvým slovenským politikom, ktorý povedal, že Slovensko vstúpi do Európskej únie samostatne. Povedal to na zakladajúcom sneme KDH 17. novembra 1990 v Nitre. Zároveň mu však bolo čoraz jasnejšie, že EÚ sa stáva nástrojom globálnej antropologickej revolúcie. A že vo veciach ochrany ľudského života a rodiny sa stane progresivistickou (vtedy sa používalo slovo liberálnou).

Čarnogurský sa rozhodol otvoriť tému na medzinárodnej scéne. Za riešenie problému považoval princíp, ktorý možno nazvať „zvrchovanosťou členských štátov EÚ v kultúrno-etických otázkach“. Spočíval v tom, že Európska únia by uznala, že kompetenciu rozhodovať o otázkach ochrany ľudského života, rodiny, inštitúcie manželstva a podobne nemajú orgány EÚ, ale výlučne členské štáty EÚ, každý na svojom území. Preto sa pokúsil získať pre podporu tohto princípu sesterské strany združené v EDU a EUCD, čo boli európske organizácie konzervatívnych a kresťanských strán, ktoré sa neskôr zlúčili do Európskej ľudovej strany EPP. V roku 1995 na zasadnutí v Nice Čarnogurský navrhol, aby si strany EPP osvojili tento princíp a aby ho presadzovali v Európskej únii spoločne. Zasadnutie viedol vtedy belgický premiér Wilfried Martens.

Čarnogurský sa dočkal sklamania. „Na návrh nebola absolútne žiadna reakcia ani z Martensovej strany, ani od nikoho iného. Títo západní kresťanskí demokrati a konzervatívci boli schopní venovať sa iba úplne technickým, pragmatickým otázkam. Vízia Európy ich nezaujímala,“ napísal o tom neskôr Čarnogurský.

O niekoľko rokov som navrhol Čarnogurskému, že keď sa nepodarilo urobiť zvrchovanosť v kultúrno-etických otázkach témou na medzinárodnom poli, môžeme z nej urobiť tému na pôde slovenského parlamentu. V novembri 2000 na sneme KDH v Trenčíne som navrhol, aby KDH vypracovalo návrh politickej deklarácie slovenského parlamentu.

Diskusia v slovenskom parlamente

V prvej polovici roku 2001 som vypracoval text deklarácie a na jeseň 2001 ho KDH navrhlo do programu Národnej rady SR.

K bodom programu schôdze parlamentu sa vyjadruje i vláda. Pred začatím schôdze som v mene predkladateľov na zasadnutí vlády odôvodňoval potrebu prijatia deklarácie. Vláda Mikuláša Dzurindu neodporučila parlamentu deklaráciu schváliť s odôvodnením, že by to skomplikovalo vstup Slovenska do EÚ. Z členov vlády podporil deklaráciu iba Ján Čarnogurský, ktorý bol vtedy ministrom spravodlivosti.

Prerokovanie deklarácie v parlamente 30. januára 2002 však bolo príjemným prekvapením. Prebehla celodenná kultivovaná diskusia. Najrozhodnejšie vystúpil proti deklarácii poslanec Strany demokratickej ľavice, premenovanej komunistickej strany KSS, Peter Weiss. Jeho vystúpenie je výstižnou ilustráciou toho, že kresťania, ktorí sa najviac zaslúžili o pád železnej opony, sa dostávali do nového sporu s poriadkami v zjednotenej Európe, zatiaľ čo bývalí komunisti sa začali cítiť v EÚ lepšie než očakávali. Peter Weiss označil návrh deklarácie za manifest izolacionizmu a xenofóbie.

Peter Weiss strávil roky v radoch KSS. Pracoval počas komunistickej éry v Ústave marxizmu-leninizmu. V tom čase zomierali na československej štátnej hranici guľkami pohraničníkov ľudia, ktorí sa pokúšali dostať za železnú oponu na Západ. V roku 1989 som štrngal kľúčmi na námestí s tisíckami ďalších kresťanov i nekresťanov za strhnutie toho ostnatého drôtu, ktorým Weissovi súdruhovia rozdelili Európu.

O dvanásť rokov nám Peter Weiss hovoril, že tí izolacionisti a xenofóbovia sme vlastne my, kresťania.

Ako Peter Weiss odhalil, že európski kresťanskí politici sú súčasťou problému

Weiss použil i jeden inteligentný ťah. V dôvodovej správe k deklarácii som uviedol ako príklad zasahovania EÚ do kultúrno-etických otázok článok 13 amsterdamského znenia zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, ktorý dával EÚ oprávnenie prijímať opatrenia proti diskriminácii na základe sexuálnej orientácie.

Peter Weiss sa v rozprave spýtal: „Je možné, aby bol tento článok európskej zmluvy prijatý bez súhlasu ministerských predsedov, ktorí sú členmi kresťansko-demokratických strán?“ A sám si aj odpovedal: „Tento článok bol prijatý konsenzom. To znamená, že slovenskí kresťanskí demokrati postupujú tak, že tvrdo kritizujú európskych kresťanských demokratov za to, že niečo aj s ich súhlasom sa dostalo do európskej dohody.“

Mal úplnú pravdu. Veď to sme už dávno vedeli, že to kresťanstvo západoeurópskych kresťanských demokratov je v ich politike viditeľné len málo.

Rozprava ukazovala, že parlament sa kloní k jej schváleniu, a tak sa i stalo. Slovenský parlament deklaráciu schválil 59 hlasmi zo 101 prítomných poslancov. Bol to úspech. Nakoniec za ňu hlasovali i liberálni kresťania z Dzurindovej SDKÚ, hoci ju pár dní predtým všetci ministri SDKÚ na vláde zmietli zo stola.

Deklarácia nebola právnym, ale iba politickým dokumentom, avšak čoskoro sa ukázala užitočnou.

Poľsko sa inšpirovalo Slovenskom

Deklarácia vzbudila záujem v susednom Poľsku v strane Právo a spravodlivosť bratov Kaczyńských a stala sa vzorom pre vypracovanie podobného vyhlásenia poľského Sejmu. 

Dokument dostal názov „Deklarácia vo veci zvrchovanosti poľského zákonodarstva v oblasti morálky a kultúry“. Na rokovanie Sejmu bol predložený na jeseň 2002. Pod návrh sa podpísalo šesťdesiatštyri poslancov Sejmu vrátane bývalého predsedu Sejmu Macieja Płażyńského, neskorších predsedov Sejmu Mareka Jureka a Ludwika Dorna a budúcich premiérov Jaroslawa Kaczyńského a Kazimierza Marcinkiewicza.

Poslanec Artur Zawisza, ktorý uvádzal návrh, sa netajil s tým, že vzorom pre návrh bola deklarácia slovenského parlamentu:

„Parlament Slovenskej republiky prijal deklaráciu o zvrchovanosti slovenského zákonodarstva v oblastiach etiky a kultúry, deklaráciu, ktorá sa stala vzorom pre poľskú deklaráciu. ... Osobou, ktorá sa vo všeobecnosti zaslúžila o slovenskú deklaráciu, bol jeden z lídrov Kresťanskodemokratického hnutia, súčasný minister vnútra Vladimír Palko, ktorému na tomto mieste treba vyjadriť vďaku za inšpiráciu.“

Zatiaľ čo poslanci poľských opozičných strán zdôrazňovali potrebu jasného potvrdenia zvrchovanosti Poľska v kultúrno-etických otázkach, predseda parlamentného klubu vládneho postkomunistického Zväzu demokratickej ľavice – SLD Robert Smoleń označil deklaráciu za nepotrebnú. Kresťanskí politici zo Solidarity, ktorí zbúrali železnú oponu a tým ukončili rozdelenie Európy, cítili, že treba ísť do EÚ, ale niektoré veci si treba predtým poistiť. Bývalí komunisti, ktorí roky rozdelenie Európy udržiavali, naopak hovorili, že s EÚ je všetko v poriadku.

Deklaráciu nebolo možné v Sejme schváliť bez hlasov vládnych poslancov z SLD. Postkomunistická väčšina si však nedovolila zmietnuť ju zo stola. Jej text i názov prešiel v Sejme úpravami, ale napokon bola schválená 11. mája 2003 drvivou väčšinou hlasov poslancov. Jej obsah ostal zachovaný.

Strana Právo a spravodlivosť mala po voľbách v roku 2005 v rukách kreslo prezidenta i premiéra. Jaroslaw Kaczyński si uvedomoval, že sa zápas za zvrchovanosť v otázkach zachovania kresťanskej poľskej kultúry v rámci EÚ nekončí schválením deklarácie v Sejme. Dňa 19. júla 2006 vystúpil Kaczyński pred poľským Sejmom s programovým vyhlásením svojej vlády. V prejave dvakrát potvrdil, že jeho vláda sa bude vo vzťahu k EÚ riadiť deklaráciou Sejmu z 11. mája 2003.

Bolo to aktuálne, lebo i Poľsko sa muselo vyjadriť, či bude akceptovať Lisabonskú zmluvu, ktorá sa z útrob Únie vynorila ako náhrada za Ústavnú zmluvu. Súčasťou Lisabonskej zmluvy bola Charta práv EÚ. Hlasovať za Lisabonskú zmluvu – čiže i za Chartu – by znamenalo poprieť princíp zvrchovanosti členskej krajiny v kultúrno-etických otázkach.

Premiér Jaroslaw a prezident Lech Kaczyńskí presadili „opt-out“, výnimku, čiže Charta práv sa v oblasti rodinného práva na Poľsko nebude vzťahovať. Preto mohli obe komory poľského parlamentu schváliť potrebnou dvojtretinovou väčšinou Lisabonskú zmluvu. Poľsko je jediná krajina, ktorá si vymohla výnimku z Charty práv z dôvodu jej nezlučiteľnosti s poľskými kresťanskými kultúrnymi tradíciami. Na začiatku tohto procesu stála deklarácia slovenského parlamentu a úvahy Jána Čarnogurského, ktorý to všetko videl už v roku 1995. 

Hovorili nám, že deklarácia je zbytočná...

Keď som na sneme v Trenčíne v roku 2000 hovoril, že potrebujeme túto deklaráciu, podpredseda KDH Ján Figeľ vo svojom vystúpení položil otáznik nad jej potrebnosťou. Argumentoval tým, že podľa neho kultúrno-etické otázky, ako som ich formuloval, patria do rodinného práva, a teda podľa existujúceho práva EÚ do kompetencie členských štátov.

Tento argument proti deklarácii sa neskôr pravidelne objavoval i v liberálnej slovenskej tlači. Deklarácia vraj je dobýjaním sa do otvorených dverí.

Uznesenia Európskeho parlamentu odporúčajúce členským štátom, aké zákony majú prijímať, však už vtedy hovorili niečo iné.

Už tretie desaťročie Európsky parlament takmer každý rok schvaľuje rezolúcie, v ktorých odporúča členským štátom, aby schválili ciele potratovej a LGBT ideológie. Rezolúcie sú spravidla zapamätané podľa mien ich predkladateľov. Tak si spomíname na správu Lunacek, správu Estrella, v roku 2021 to naposledy bola Matičova správa. 

Od začiatku bolo jasné, že podľa Európskej únie spadajú tieto otázky aj do kategórie ľudských práv a v tejto kategórii si Európska únia osobovala rozhodujúce slovo, čo bolo vidno i z letmého pohľadu do zmlúv o EÚ. A čoskoro sme pochopili, že EÚ chce o týchto otázkach rozhodovať veľmi tvrdo.

Prípad Rocco Buttiglione

Ako prvý to na vlastnej koži pocítil v roku 2004 kandidát talianskej vlády na funkciu eurokomisára pre vnútro a spravodlivosť katolík Rocco Buttiglione. Keď sa ho europoslanci vypytovali na jeho názory na homosexualitu a on odpovedal v súlade s katechizmom, liberáli, Zelení a socialisti vyhlásili, že je ako eurokomisár neprijateľný. EPP aj Berlusconiho vláda zbabelo stiahli chvost a ustúpili.

Rocco Buttiglione sa nestal komisárom preto, lebo nemal liberálne názory v otázkach, o ktorých nám liberáli tvrdili, že vôbec nepatria do kompetencie Európskej únie.

Haagsky program 2004

Aj slovenským kresťanským politikom prišla deklarácia o zvrchovanosti vhod. Vstup Slovenska do Európskej únie ma zastihol vo funkcii ministra vnútra. Ministri vlád členských krajín sa pravidelne stretávajú na Rade ministrov EÚ, kde prijímajú právne dokumenty záväzné pre celú EÚ.

V lete 2004 Rada ministrov vnútra a spravodlivosti rokovala o tzv. Haagskom programe, podľa ktorého by si členské štáty navzájom uznávali registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia. Daniel Lipšic z KDH oznámil, že Slovensko so vzájomným uznávaním partnerstiev nesúhlasí a tento návrh by sa teda v Haagskom programe nemal objaviť. Návrh bol v programe odôvodnený potrebou posilňovať občianstvo Únie a problematika občianstva patrí do pôsobnosti ministerstva vnútra, preto som i ja vo vystúpení uviedol, že návrh je neprijateľný.

V tejto veci mala každá krajina právo veta. K osobitostiam rokovania Rady ministrov patrí, že reakciou na slušne, i keď zásadne vyjadrený nesúhlas, je určité naťahovanie času, takže vec sa mala uzavrieť až o niekoľko týždňov na ďalšom rokovaní Rady. Na ďalšom zasadnutí Lipšic zopakoval odmietavé stanovisko Slovenska. O slovo sa prihlásil minister vnútra a spravodlivosti Tonio Borg, ktorý povedal, že Malta má také isté stanovisko ako Slovensko. Potom nasledovali dve krátke poznámky ministerky spravodlivosti Rakúska Karin Miklautschovej a fínskeho ministra vnútra Kari Rajamäkiho. Vyjadrili sa, že ak sú tu dve krajiny, ktoré s návrhom nesúhlasia, tak netreba vec naťahovať a vnucovať niekomu, čo si neželá. Tým sme vyhrali. Vzájomné uznávanie partnerstiev sa nekonalo. 

Nie je prehnané tvrdiť, že nebyť Slovenska, tak tam nemal kto návrh vetovať. V Británii, Nemecku, Poľsku a Španielsku vládli socialisti. V Taliansku bol premiérom Berlusconi, ale taliansky kresťanský hlas nebolo počuť. Predsedníckou krajinou Únie bolo v druhom polroku 2004 Holandsko, kde vládla vláda kresťanského demokrata Jana Petera Balkenendeho z CDA. Ministrom spravodlivosti bol kresťanský demokrat Piet Hein Donner, ale jeho hlas sa neozval.

Za vetovanie návrhu na uznávanie partnerstiev nás slovenské médiá trhali v zuboch, ale my sme sa mohli odvolať na deklaráciu slovenského parlamentu o zvrchovanosti v kultúrno-etických otázkach, ktorá hovorí, že o týchto veciach sa má rozhodovať v slovenskom parlamente, nie v Bruseli.

Potrat je v EÚ liberálna sviatosť

Európska únia zo svojho rozpočtu roky financuje potraty v krajinách tretieho sveta. V roku 2014 milión osemstotisíc občanov Európskej únie, z toho tridsaťtisíc na Slovensku, podpísalo petíciu „Jeden z nás“ adresovanú orgánom Európskej únie a požadujúcu, aby EÚ ukončila toto financovanie. Končiaca Európska komisia predsedu Barrosa v máji 2014 uviedla, že nebude vyvíjať žiadnu legislatívnu iniciatívu v prospech požiadaviek petície. Polovica členov komisie vrátane predsedu Barrosa pochádzala zo strán EPP. V médiách sme zaznamenali dve zamietavé vyjadrenia eurokomisárov. Jedným bol Lotyš Andris Piebalgs, tiež z tábora EPP (pred štvrťstoročím člen Komunistickej strany Sovietskeho zväzu), ktorý oponoval petícii a financovanie potratov obhajoval. Hovoril ako nejaký propotratový aktivista.

Udalosti začínajúceho roku 2022 ukazujú, že v Európskom parlamente neurobíte kariéru, ak sa neprispôsobíte propotratovej atmosfére. Europoslankyňa z Malty Roberta Metsolová, ktorá mala povesť pro-life političky, bola pred pár týždňami zvolená za predsedníčku Európskeho parlamentu a na prvej tlačovej besede oznámila, že počas výkonu tejto funkcie jej stanovisko k potratom bude to isté ako väčšinové stanovisko parlamentu, to znamená, že bude jednoznačne za potraty.

Francúzsky prezident Emmanuel Macron v januári 2022 v prejave v pléne Európskeho parlamentu navrhol doplnenie Charty práv (ktorá je súčasťou Lisabonskej zmluvy), aby jednoznačne uznala právo na potrat ako základné právo.

Európsky súdny dvor proti manželstvu muža a ženy

Členské štáty EÚ z východnej Európy začali už dávnejšie chápať, že EÚ je platformou, cez ktorú LGBT ideológia preniká do členských štátov, a tak vo svojich zákonoch presadili formuláciu, že manželstvo je zväzok muža a ženy, prípadne že rodičia sú muž a žena.

Presadzuje sa však trend, že Európsky súdny dvor (ECJ) aktivistickou politikou v praxi túto ochranu manželstva postupne relativizuje. V roku 2018 to ukázala kauza Coman. Rumun Coman a Američan Hamilton uzavreli „manželstvo“ v Bruseli podľa belgických zákonov a potom žiadali rumunské úrady o právo trvalého pobytu pre Hamiltona. Pre Američana nie je problém získať pobyt v spriatelenom Rumunsku aj bez takéhoto „manželstva“. Coman a Hamilton však žiadali to právo základe Smernice EÚ 2004/38 o práve občanov EÚ a ich rodinných príslušníkov cestovať a usídľovať sa v členských krajinách EÚ. Teda žiadali, aby bol Hamilton uznaný za Comanovho rodinného príslušníka na základe ich belgického manželstva. Rumunské úrady to odmietli, lebo rumunské právo manželstvo osôb rovnakého pohlavia nepozná. Kauza skončila na rumunskom ústavnom súde, a ten sa obrátil na ECJ.

Nikde v práve EÚ sa nehovorí, že manželským partnerom je aj osoba rovnakého pohlavia. Ale ECJ rozhodol, ako keby to tak bolo.

V roku 2021 ECJ rozhodol, že bulharské orgány majú vystaviť dieťaťu s dvomi „matkami“, Bulharkou a Britkou z Gibraltáru, doklady, v ktorých budú uvedené obe „matky“. Ženy totiž odmietli uviesť, ktorá z nich je skutočnou, biologickou matkou dieťaťa.

Takto súd EÚ obsahovo vyprázdňuje zákony členských štátov na ochranu manželstva.

Na rane sú Poľsko a Maďarsko

V lete 2021 rozbesnil západoeurópskych liberálov maďarský návrh zákona proti pedofílii, ktorý hovoril o ochrane detí v školách pred LGBT ideológiou. Urobili z toho tému zasadnutia summitu EÚ. Holandský premiér Rutte povedal: „Maďarsko treba dostať na kolená.“ Osemnásť členských krajín EÚ, všetky sú členmi EÚ spred roku 2004, prijalo vyhlásenie proti Maďarsku.

To, čo pre svoj konzervativizmus prežíva v EÚ Poľsko, nemá obdobu. Európsky parlament prijíma jednu protipoľskú rezolúciu za druhou. Raz preto, lebo poľský ústavný súd postavil eugenické potraty mimo zákon, raz preto, lebo sa Poľsko bráni LGBT ideológii.

Zvrchovanosť v kultúrno-etických otázkach je aktuálnejšia ako kedykoľvek predtým

Súčasná liberálna antropologická revolúcia akceleruje a ide proti kresťanskému pohľadu na človeka a rodinu. K stratégii liberalizmu neodmysliteľne patrí zneužívanie pôdy Európskej únie na šírenie progresivistickej ideológie v členských štátoch.

Dôsledkom tejto stratégie je to, že EÚ sa konzervatívne a kresťansky zmýšľajúcim Európanom odcudzuje. Európsku úniu to oslabuje a rozdeľuje.

Princíp zvrchovanosti členských krajín v kultúrno-etických otázkach, ku ktorému sa slovenský parlament prihlásil presne pred dvadsiatimi rokmi, je preto aktuálnejší ako kedykoľvek predtým. Škoda, že dnes, na rozdiel od situácie pred mnohými rokmi, ho na Slovensku nemá v slovenskej politike kto presadzovať.