Prikyvovanie veľmoci proti našim záujmom. Komu slúži slovenská zahraničná politika?

Nová bezpečnostná zmluva s USA sa na Slovensku schvaľuje v čase zvýšeného napätia medzi Ruskom a Amerikou a je to tak dobre. Debata vďaka tomu odhalí viac. Po celý čas je zrejmé, že v tejto novej zmluve nejde o opravu našich letísk ani o NATO, ale o americkú zahraničnú politiku a Rusko.

Letiská si vieme zrekonštruovať aj sami, za servis k lietadlám nemusíme dávať Američanom väčšie výhody, ako sme dávali Rusom. NATO je vo veci Ruska rozdelené, keďže Nemecko eskaláciu napätia zo strany USA (ako to nazval ukrajinský prezident Zelenský) nepodporuje. Rovnako, ako nepodporovalo vojnu v Iraku či Líbyi.

Potom ako ukrajinský prezident Volodymyr Zelenský požiadal Ameriku a – to sa týka aj nás – jej najbližších spojencov, aby nerobili paniku a neeskalovali konflikt, si treba položiť niekoľko otázok.

Napríklad komu vlastne slúži slovenská zahraničná politika. Alebo koho táto kríza a správanie v nej na Slovensku posilní a koho oslabí.

Zdá sa mi, že dôsledky môžu byť dlhodobé a závažné, podstatne vážnejšie ako v prípade vojny v Iraku. Od schválenia zmluvy vo vláde sa totiž stalo niekoľko dôležitých vecí, ktoré to potvrdzujú.

Kto opäť spája opozíciu

Po prvé, Smer opäť spája opozíciu a určuje – prečo nepoužiť to slovo – jej smer.

Zorganizoval míting a prisvojil si ďalšiu tému, na ktorú nemal mať kvôli svojej minulosti nárok (zbytočný nákup amerických stíhačiek F-16). Tie stíhačky znamenajú, že Američanov k nám budeme musieť nejako pustiť, otázkou sú podmienky a rozsah.

Je potrebné nájsť rovnováhu medzi tým, že Spojené štáty sú veľmoc a spojenec, ku ktorému nás viažu záväzky, a tým, že s Američanmi máme viaceré skúsenosti, ktoré nabádajú k opatrnosti a rezervovanosti.

Netreba zabúdať, že podpora členstva v NATO bola na Slovensku najnižšia, keď sme otvorili vzdušný priestor ich lietadlám smerujúcim na Srbsko. Americká politika nemá väčšinovú podporu v našej verejnosti, ani keď ide o Rusko a Ukrajinu. Preto platí závislosť, že čím bude vláda proamerickejšia, tým viac poškodí náš vzťah k NATO. Pri bilaterálnej zmluve s USA na to treba myslieť dvojnásobne. Vláda to však zvysoka ignoruje a vychýlila kurz našej politiky k Amerike príliš na Západ. Pomerne nevkusne sa v tom predbiehajú ministri Jaroslav Naď s Ivanom Korčokom a Eduard Heger, Boris Kollár s Veronikou Remišovou. Najviac rozumu ukázal Richard Sulík, ale ani on nepovedal to, čo bolo potrebné.

Táto zmluva má nevyhovujúcu podobu.

Práve tým vláda otvorila námestie a darovala tému Robertovi Ficovi. Na jeho rolu v minulosti sa opäť raz môže zabudnúť.

Po druhé, vedúca úloha Smeru môže znamenať vážnejší signál, ako je len zhoda v jednej téme.

Nejde len o to, či Smer dokáže predbehnúť Hlas, ale najmä o to, či si ho dokáže pripútať a spolu s ním aj ďalšiu opozíciu. Dnešnú aj nejakú, ktorá vznikne.

Doteraz to skôr možné nebolo, Peter Pellegrini sa snažil voči Ficovi vymedzovať, aj Prezidentský palác robil veľa preto, aby opatrne spájal Pellegriniho s PS a SaS. Ale vývoj to môže zmeniť.

Hlas prišiel Ficovi tlieskať pod tribúnu (Erik Tomáš) aj robiť komparz na tribúne (Matúš Šutaj Eštok). Dlhodobejšia línia Prezidentského paláca a budovanie hypotetickej koalície po najbližších voľbách tým dostala úder.

Nie Čaputová, ale Fico totiž opäť integruje.

Dôkazom sú aj jednotlivci, z ktorých sa médiá smejú (Andrej Danko, socialisti), ale ktorých značky môžu priniesť nejaké hlasy.

Po tretie, tak ako je zrejmé, kto najviac na téme získa, je zrejmé aj to, kto najviac stratí.

Na podporu Američanov najviac doplatia naši proamerickí politici. Nie je to nič nové, Čaputová s Korčokom a Naďom predsa poznajú príbeh Mikuláša Dzurindu.

Čaputová sa možno prvýkrát ocitla v situácii, kde ide proti väčšine voličov. Preto ten návrh o doložke (gesto, ktoré nemá právny význam), chce sa tým kryť. Robí to vedome, Čaputová chce ísť Američanom po ruke, preto sa nemieni obrátiť na Ústavný súd, hoci inokedy to rada (z presvedčenia či alibizmu) robila.

Možný príchod amerických vojakov aj banálny incident amerického konvoja na východe krajiny (ale spojený s aroganciou amerického vojaka) len ďalej oslabuje pozíciu atlantistov v našej politike.

Variant bez vojny

Stačí si položiť otázku, čo ak k vojne nepríde.

Stále je to ten najpravdepodobnejší variant. Korčok, Naď, vládna koalícia aj Čaputová budú pôsobiť ako proamerickí pritakávači, ktorí zabudli, že Slovensko má vlastné záujmy, rovnako ako ich majú USA. Že nie sú vždy totožné, pripomína v Európe najmä Nemecko, ale aj ďalšie západné štáty.

Čaputová s Korčokom, Naďom a ďalšími sa vystavia otázkam, prečo naša zmluva nepredchádza takým excesom, ako bolo týranie a mučenie väzňov, čo sa dialo na amerických základniach v Poľsku a Rumunsku, za čo ale po rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva niesli zodpovednosť Poliaci a Rumuni, a nie Američania. Alebo aký má význam tvrdiť, že budeme suverénne rozhodovať o pobyte amerických vojakov, ak potom tá istá vláda – v čase, keď ukrajinský prezident Zelenskyj žiada Ameriku a jej spojencov, aby neeskalovali napätie – bez diskusie s príchodom amerických vojakov súhlasia. To je tá suverenita?

Prečo Briti, ktorí 30 rokov nezakopli o východ Európy, zrazu robia poplach či dokonca, ako sa obávajú Rusi (píše o Tom Trenin), budú mať na Ukrajine svoju základňu?

Slovensko má robiť niečo iné a vôbec nemusí byť najaktívnejšie, nikto to od nás ani neočakáva.

Čo ak by k vojne prišlo

Prejdime si aj druhý variant. Ak by k vojne došlo, Slovensko bude spolu s ďalšími východnými krajinami zázemím pre koalíciu Ameriky a Británie, ktorá síce Rusko a už aj Ukrajinu znervózňuje, ale ktorá napokon nebude ochotná bojovať (zomierať) za Ukrajinu. Vyhovuje im nárast napätia, ďalší export zbraní a ďalšie pôžičky, prekrytie iných domácich problémov Joea Bidena aj Borisa Johnsona, ale nie vojna. Anglosasi nebudú ochotní zomierať za Ukrajincov, voliči by im to nestrpeli.

Slovensko potom ako spojenec štátov, ktoré napätie zvyšovali, dopadne opäť len zle. Všetky tie reči o podpore Ukrajiny sa obrátia proti Ukrajine, ktorá Rusku nedokáže vzdorovať a zo západnej podpory (na dlh) to ani nebude chcieť.

Slovensko má vo vienku veľa ťažkých prekliatí, s ktorými musí počítať. Geopolitika, ako ukázali roky 1939, 1948 aj 1968, v rozhodujúcich momentoch určuje náš osud. A len ťažko to vieme s našou veľkosťou ovplyvniť.

Ale tak ako v po roku 1939 či 1948 nesmieme zostať štátom bez zahraničnej politiky. Tým je aj prikyvovanie veľmoci proti našim záujmom.

Skúsim na záver jednu pozitívnu poznámku. Ak má mať táto kríza a správanie slovenskej elity nejaký pozitívny zmysel, Slovensko potrebuje hlbokú reformu v rezorte zahraničia aj obrany.