Debatujeme o suverenite a správame sa nesuverénne

Kde začať skôr?

To, čo dnes predvádzajú naši poslanci a ministri, je nehodné ich postavenia, nehodné parlamentu a nehodné voličov, ktorých majú zastupovať. Načo vôbec skladajú nejaký sľub, keď potom predvádzajú niečo, čo nemá obdoby?

Tento úpadok má svojich vinníkov, celkom konkrétne tváre a mená, a má hrozné dôsledky. Slovenský parlament už zažil všeličo: hrubosť a ponižovanie, protiústavné vylúčenie poslanca, kupovanie iných poslancov aj trápnosti v tričku a šľapkách. Chodby a niektoré kancelárie zažili ďalšie nemravnosti, ale dnes sa hlúposť rozliala azda všade. V minulosti k tým zlyhaniam existovala rozumná opozícia, teraz jej niet.

Tento text chce obhájiť priestor pre rozumný argument medzi dvomi tlakmi. Tým prvým je správanie vlády a tým druhým správanie opozície. Jedni aj druhí ukazujú povrchnosť, zavádzanie a nekultúrne spôsoby. Jedni aj druhí tým poškodzujú to, na čom im údajne záleží.

Vždy treba začať na strane tých, ktorí majú moc a nesú zodpovednosť.

Minister Naď nemá právo opozíciu k zmluve nazývať „dezinformačnou kampaňou“. Iný názor je základom slobody, kto si oponenta neváži a nevie s ním polemizovať, neváži si diskusiu a slobodu. Generálny prokurátor Žilinka nie je poslanec ani minister, preto si má dvakrát premyslieť, čo povie k politike, ale porovnaniami s pobytom sovietskych vojsk robí zo seba karikaturistu. Musí vedieť, aký je rozdiel medzi demokraciou a ľudovou demokraciou a kde hrá právo akú rolu. Predseda parlamentu Kollár, ktorý nedokáže zabezpečiť poriadok v sále a hrozí v tejto veci úplným ukončením rozpravy, ukazuje, že nedokáže viesť parlament. Táto diskusia sa totiž v parlamente musí viesť.

A to, čo sa deje pri rečníckom pulte, jeho obsadenie, oblievanie, šaškovanie s vlajkami, to všetko uráža elementárnu slušnosť a spôsoby. Opozícia, ktorá púta pozornosť tupými excesmi, znevažuje vážnosť témy a parlamentnej pôdy. Pozeráme sa na kultúru podpriemeru.

Ale je tu aj ďalšia rovina. Ešte viac znepokojujúca.

V kuloároch počuť, že pomerne významná časť poslancov vládnej koalície nesúhlasí so zmluvou. Napríklad medzi kresťanmi v poslaneckom klube OĽaNO, ktorej minister ju podpísal a predkladá. Ako sa však správajú? Nedokážu o tom hovoriť, nedokážu vzniesť jedinú požiadavku, vysvetliť svoj postoj a hlasovať podľa toho. Zrejme to znamená, že väčšina z nich bude hlasovať za zmluvu s nezrelým postojom, nech už je to za nami. Menšina sa možno pokúsi na niečo vyhovoriť. Hodí sa covid, karanténa, hocičo.

Rozumiete, čo to celé znamená?

Títo poslanci a poslankyne sú v parlamente zbytoční. Sami sa tak správajú. Nedokážu zastupovať svojich voličov ani hlasovať podľa svojho svedomia. Sú podobným ohrozením parlamentnej demokracie ako Džupa s Kolesárom alebo niekdajšia mečiarovská väčšina.

Správajú sa ako predmet. Nie ako podmet.

A to je jadro problému, ktorý sa pred nami vyzliekol donaha. Debatujeme o suverenite a správame sa neskutočne nesuverénne. V našej politike chýba schopnosť myslieť a správať sa ako subjekt. Práve to je základom suverenity.

Platí to pre obidve strany. Fico s Pellegrinim nesú zodpovednosť za stíhačky F-16, Heger s Korčokom, Naďom a Kollárom za zmluvu.

Zmluva s USA nie je potvrdením ani spochybnením našich záväzkov voči NATO, je to predsa bilaterálna zmluva s vedúcim štátom NATO, nie s Alianciou ako takou. Zároveň platí, že s Američanmi sa musíme nejako dohodnúť, keďže sme už kúpili ich lietadlá, aby sme nedopadli ako pri vrtuľníkoch, ktoré nemajú plnú výbavu. Otázkou je ako a práve tu máme ukázať, že sme podmetom a nie predmetom debaty.

Tie lietadlá boli síce zbytočne drahé (ako hovoril v minulosti Naď) a je na diskusiu, či ich vôbec potrebujeme, ale ako ten, kto platí, máme právo vzniesť niektoré požiadavky. Hysterické ani patetické reči nič nezmenia.

Nežijeme predsa vo vzduchoprázdne a slovenskí politici sa stále zodpovedajú slovenským voličom.

Európsky súd pre ľudské práva potrestal Poľsko a nie USA za tajnú väznicu a týranie amerických väzňov na americkej základni v Poľsku. V západnej Európe je zdokumentovaných viacero prípadov, kde sa Američania správali kriminálne a unikli trestu aj akejkoľvek zodpovednosti. Nikto sa nečuduje Američanom, veď o tom dokonca natočili aj seriál (spomínate si na JAG?), zodpovednosť predsa nesú štáty, ktoré im to umožnili. Ak už riešime pobyt amerických vojakov, máme sa poučiť z chýb iných, nie ich slepo opakovať.

Po druhé, v čase konfliktu Spojených štátov s Ruskom ukazuje slovenská verejnosť viac zmyslu pre realitu ako väčšina politikov a novinárov. Ak niekto nedokáže pochopiť, ako je možné, že väčšina obyvateľov podporuje členstvo Slovenska v NATO a súčasne nepodporuje americkú zahraničnú politiku voči Rusku (alebo voči Srbsku v minulosti), podčiarkuje, že nerozumie dobe a politike. Veď sú to odlišné veci, jedno nepodmieňuje druhé.

Ako môže byť ťažké pochopiť rozdiel medzi NATO a zahraničnou politikou USA po Iraku? Komu to treba vysvetľovať?

Nuž, našim politikom. Tým, ktorí nedokážu debatovať medzi sebou, nieto s priateľským štátom, ktorého záujmy narážajú niekedy na záujmy naše.

Takto sa suverénny štát nespráva. K sebe ani k iným.