Americkí spojenci

Vojenskú dohodu s USA schválilo 79 poslancov. Číslo ani výsledok neprekvapili, skôr niektoré okolnosti, ktoré budú mať závažné dôsledky.

Začnime s vyhlásením ministra Naďa: „Boli sme na križovatke, či sa vydáme cestou demokracie, slobody a garantovania ľudských práv alebo cestou diktatúry a tyranie.“

Akoby si minister obrany nebol vedomý, že hlasoval proti názoru väčšiny spoločnosti (demokracia?), pričom jeho patetický výlev o ľudských právach a tyranii je čistý nezmysel. Dobre to ale ilustruje, na akú cestu sa vydali politici tejto vlády. Ich správanie bude mať dôsledky aj pre iné politiky, keďže vládni politici si začínajú zakladať na tom, že zastupujú menšinu a považujú to za ochranu demokracie. Čoraz viac budú riešiť to, čo znamená princíp legitimity. Presnejšie nedostatku legitimity.

Rovnako prekvapilo zdržanie sa hlasovania u Borisa Kollára. Čo presne chcel týmto postojom demonštrovať? Že sa nevie alebo že sa bojí rozhodnúť? Ako s tým idú dokopy jeho reči na podporu zmluvy pred hlasovaním? Jedno aj druhé ho robí okrajovým a nepodstatným. Nespráva sa ako politik, ktorý má názor a podľa toho hlasuje.

Tretím zlyhaním je správanie kresťanských poslancov z klubu OĽaNO. Viacerým z nich sa zmluva nepozdávala, v súkromí hovorili, že s ňou nesúhlasia. Nedokázali však počas celej diskusie zdvihnúť hlavu, povedať argument a rozumne a primerane formulovať svoj postoj. A nedokázali ani hlasovať inak ako za. Jedinou výnimkou je Milan Kuriak. Aj to bude mať svoje dôsledky.

Boli časy, keď sa KDH, ktoré bolo súčasťou vlády (!), dokázalo postaviť a hlasovať proti vojne v Iraku. Ten tlak bol vtedy nepomerne väčší ako to, čo sme videli dnes. Konzervatívna politika mala vďaka tomu zmysel a keď potom prišlo na občianske vojny a vyháňanie kresťanov z Blízkeho východu, na Slovensku boli politici, ktorí mali pri ich obrane integritu. Nie vďaka tomu, že robili zbierky na charitu po roku 2015, ale vďaka postoju v rokoch 2002 až 2003, keď sa o invázii Iraku rozhodovalo.

Aj to bude mať dôsledky. Dnes sa v kuloároch špekuluje o spájaní KDH a KÚ pred najbližšími voľbami.

Toto hlasovanie a správanie poslancov KÚ a vedenia KDH ukazuje, že je to nepodstatná otázka. Pretože nedokážu formulovať a presadzovať samostatnú politiku. Tým, že sa prispôsobujú iným, robia samých seba zbytočnými. Konzervatívnych voličov tým vyháňajú inde. Nepríjemná vec, ale je to ich rozhodnutie.

Poďme ale k tomu najvážnejšiemu. K dohode a jej dôsledkom, a čo to znamená pre naše vzťahy so Spojenými štátmi.

Slovensko je krajinou Západu, sme členom NATO, EÚ a spojencom Ameriky. O ničom z toho sa včera nehlasovalo. A nič z toho, keďže sme suverénnou krajinou, netreba pravidelne potvrdzovať tým, že hlasujeme v súlade s veľmocami. Potvrdzovať si to musia len servilní politici.

To, že máme mať vlastnú hlavu a vlastný názor, má svoj dôvod. Naše miesto na mape, dejiny a záujmy nás vedú k istej ostražitosti. Keď sú Američania vojensky aktívni v našom regióne, máme s tým niekedy problém.

Mikuláš Dzurinda na konci 90. rokov presadil otvorenie vzdušného priestoru pre americké letectvo, čo umožnilo bombardovanie Srbska. V jednej svojej knižke napísal, že tak konal preto, aby nevzniklo nezávislé Kosovo. Veril tomu. Jeho zahraničnopolitické uvažovanie bolo ale vysmiate. Konkrétne Američanmi. Nielen preto, že Američania nezávislé Kosovo presadili (Madelaine Albrightová si tam takmer zarobila na zriadení mobilnej siete), ale aj preto, že slovenský premiér nedokázal zabrániť tomu, že Američania bombardovali srbské územie, kde žijú Slováci. Hoci tam Miloševiča neznášali a vojne sa vyhýbali. Slovenský premiér vtedy zohral rolu, ktorá to umožnila.

Pre každú politicky zrelú krajinu by to bol ponižujúci moment.

Zopakovalo sa to pri Iraku. Saddám Husajn bol druhý Hitler, tajné služby ukazovali fotografie so skladmi zbraní hromadného ničenia, Colin Powell presvedčivo rečnil na Bezpečnostnej rade OSN. A predsa bolo všetko inak. Najviac na to doplatil Irak, zvlášť tamojší kresťania, ktorí tam žili takmer dve tisícročia. Slovensko sa opäť prispôsobilo, opäť tomu robil tvár Mikuláš Dzurinda.

Ak sme aj mali právo na nejaké omyly ešte ako mladý štát, po Srbsku a Iraku sme mali vyrásť.

Nesúhlasiť s americkou politikou voči Rusku nie je prejavom antiamerikanizmu, je to prejavom nášho vlastného uvažovania o svete a primeranej zodpovednosti zaň. Ten, kto vždy znovu a znovu stavia samostatné rozhodovanie do pozície kritiky Ameriky či nebodaj demokracie a slobody, sa správa nezrelo, servilne a nesamostatne. Nie sme 51. štátom USA, sme samostatným štátom, ktorý má zodpovednosť za svoju vlastnú politiku pred vlastným obyvateľstvom a dejinami.

Včerajšie hlasovanie ukázalo, že toho stále nie sme schopní.