Cesta po Ukrajine. Pred vojnou, ktorá má začať dnes

Utorok, 8. februára. Okolo obeda – po včerajšom päťhodinovom ro­ko­va­ní s Putinom v Moskve, zavíta francúzsky prezident do Kyjeva. Letím z Vied­ne do Kyjeva, kupujem si lístok. Narýchlo si ešte prečítam posledné sprá­vy o hroziacej vojne. Anonymní americkí tajní pustili infor­má­ciu, že rus­ká armáda je už v takej pozícii, že môže v priebehu 48 hodín ob­sadiť trojmiliónovú metropolu Kyjev a zvr­hnúť pre­zi­den­ta Ze­lens­ké­ho. Už si aj presne vyrátali, koľko bude padlých.

Lietadlo je plné, sú to takmer výlučne Ukrajinci, najmä Ukrajinky, mladé pôvabné fešandy, ktoré sa práve v týchto ča­soch vracajú do vlasti. Zízajú do svojich smartfónov, novinové správy však nik­to v mojom okolí nečíta. Je tu aj partia šiestich tetušiek stred­né­ho veku, ktoré zrejme mali na raňajky kvalitné šampanské, také sú roz­jašené. Letušky to majú s nimi ťažké, tetušky sa nedajú udržať na uzde. Po pristátí sa navzájom radia, ako idú oklamať hra­ni­čia­rov, musia si vymyslieť nejaký pracovný pobyt v Rakúsku. Jedna na­vrhu­je: „Po­vedz, že si princezná.“

*

Kyjev je majestátny ako vždy. Keď človek zazrie z mosta cez Dneper centrum na strmom kopci, 102-metrovú sochu Rodinu mať a všetky tie vý­znamné zlaté kupoly, tak inštinktívne cíti, že práve a jedine tu muselo vzniknúť hlavné mesto. Na kopci je nová, veľmi vysoká a veľmi ťažká uk­raji­n­ská zástava. Veje ako v spomalenom zábere.