Jaroslav Daniška

Toto obdobie, štyri roky, podvedome vnímame ako čas, za ktorý by sa malo niečo stať. Je to dĺžka jedného volebného cyklu, ani krátky, ani dlhý čas. Ale niečo by po štyroch rokoch už jasné byť malo a malo by sa to dať zmerať. Aj keď voľby boli len pred dvomi rokmi, čiže tie štyri roky sú účtom dvoch garnitúr (v skutočnosti štyroch vlád), tak sa niečo povedať azda dá.

Po prvé, základný cieľ, potrestanie vrahov a objednávateľov je splnený spolovice. Vrahovia odsúdení boli, objednávatelia nie. Sudkyňa, ktorá v inom prípade veľmi jasne rozumela skinheadskej symbolike Kotlebu, v tomto prípade nerozumela emotikonom so smrtkou. Možno to bol len vrchol ľadovca a legitímna obava, že vyšetrovatelia s prokuratúrou nepresvedčili o vine Kočnera a Zsuzsovej natoľko, aby ich neoslobodil odvolací súd. Vtedy by ich rozhodnutie bolo správne, čomu tak nejako podvedome väčšina z nás verí. Opakovanie pojednávania a rozšírenie obvinenia prinieslo šancu na reparát. Dúfajme, že ten "stratený" čas stojí za to. Čakanie na spravodlivosť je totiž tiež demonštráciou toho, či spravodlivosť nastoliť vieme alebo nie.

Tento prípad je pritom od začiatku iný, ako sme si v moderných dejinách zvykli. Podobne ako Remiášova vražda, aj tu bola otrasená dôvera v štát. Remiášova vražda sa ale spravodlivého súdu nedočkala, viedla síce k politickej zmene, ale spravodlivosť nastolená nebola. Vinu za to niesla politika a Vladimír Mečiar. Tu je to inak, Fico ani Pellegrini nebránili vyšetreniu vraždy, politika teda nič nehatila, ešte väčšmi to platí od 1. marca 2020.

Ide teda o skúšku našej polície, prokuratúry a súdov. Kľúčových inštitúcií štátu.