Štyri roky

Toto obdobie, štyri roky, podvedome vnímame ako čas, za ktorý by sa malo niečo stať. Je to dĺžka jedného volebného cyklu, ani krátky, ani dlhý čas. Ale niečo by po štyroch rokoch už jasné byť malo a malo by sa to dať zmerať. Aj keď voľby boli len pred dvomi rokmi, čiže tie štyri roky sú účtom dvoch garnitúr (v skutočnosti štyroch vlád), tak sa niečo povedať azda dá.

Po prvé, základný cieľ, potrestanie vrahov a objednávateľov je splnený spolovice. Vrahovia odsúdení boli, objednávatelia nie. Sudkyňa, ktorá v inom prípade veľmi jasne rozumela skinheadskej symbolike Kotlebu, v tomto prípade nerozumela emotikonom so smrtkou. Možno to bol len vrchol ľadovca a legitímna obava, že vyšetrovatelia s prokuratúrou nepresvedčili o vine Kočnera a Zsuzsovej natoľko, aby ich neoslobodil odvolací súd. Vtedy by ich rozhodnutie bolo správne, čomu tak nejako podvedome väčšina z nás verí. Opakovanie pojednávania a rozšírenie obvinenia prinieslo šancu na reparát. Dúfajme, že ten „stratený“ čas stojí za to. Čakanie na spravodlivosť je totiž tiež demonštráciou toho, či spravodlivosť nastoliť vieme alebo nie.

Tento prípad je pritom od začiatku iný, ako sme si v moderných dejinách zvykli. Podobne ako Remiášova vražda, aj tu bola otrasená dôvera v štát. Remiášova vražda sa ale spravodlivého súdu nedočkala, viedla síce k politickej zmene, ale spravodlivosť nastolená nebola. Vinu za to niesla politika a Vladimír Mečiar. Tu je to inak, Fico ani Pellegrini nebránili vyšetreniu vraždy, politika teda nič nehatila, ešte väčšmi to platí od 1. marca 2020.

Ide teda o skúšku našej polície, prokuratúry a súdov. Kľúčových inštitúcií štátu.

Po druhé, úspechom je aj rozpad kriminálno-politického biznis modelu z vlád Fica a Pellegriniho. Množstvo obvinení a najmä množstvo priznaní a svedectiev proti iným kriminálnikom je toho dôkazom. Keby boli spravodlivo odsúdení len tí, ktorí sa priznali, pre spravodlivosť to veľa znamená. Málokto z nás by pred dvoma-tromi rokmi veril, že tento štát dokáže obviniť ľudí, ako je napríklad Brhel. Položte si otázku, v koľkých postkomunistických krajinách by to možné bolo, a opäť cítime progres.

Veľmi rýchlo sa však objavili aj trhlinky úspechu. Prvou bolo zbytočné zvyšovanie očakávaní. Matovič od začiatku hovoril o mafii a jej hlavou mal byť Fico s Kaliňákom. Akoby bez odsúdenia Fica a Kaliňáka nebol systém rozložený.

Fico s Kaliňákom a Pellegrinim nepochybne politickú zodpovednosť za stav krajiny nesú, ale ich prípadné obvinenie a odsúdenie nie je politickou témou. Ak by k tomu nedošlo, znamená to, že očista krajiny bola neúspešná? No predsa nie. Fica s Kaliňákom a Pellegrinim treba predsa poraziť inak, vo voľbách.

PolitikaStal sa obeťou hľadania pravdy. Politici si pripomínajú odkaz Jána Kuciaka a jeho snúbenice

A tu sa dostávame k najväčšiemu sklamaniu.

Dva roky po voľbách a štyri roky po vražde je Fico na najlepšej ceste k návratu k moci.

V demokracii treba byť pripravený aj na to, ale predsa len nám tu hrozí niečo, čo sa vymyká aj z našich dejín.

Keď bol Mečiar politicky porazený, tak hoci voľby vyhral – a on vyhral nielen v roku 1998, ale aj v roku 2002 – tak sa už k moci nevrátil. Presnejšie nie ako dominantný, ale len ako doplnkový partner (s Ficom po roku 2006).

Teraz sa zdá, že to môže byť inak. Fico možno nevyhrá, aj keď isté to nie je, ale stal sa natoľko dominantným, že Pellegrini je už v jeho tieni. Erik Tomáš chodí tlieskať Ficovi pod tribúnu a opozičné témy určuje Fico. Koncepcia Prezidentského paláca, spájať Pellegriniho s vládnymi liberálmi, je nateraz mŕtva. Môže za to politika Čaputovej a liberálov, najmä vojenská zmluva s Američanmi. Ak si má Pellegrini vybrať samovraždu alebo Fica, vyberie si Fica. Tomu sa nemožno čudovať.

Problém je však ešte hlbší. Ilustrujú ho dve mená. Ľudovít Makó a Peter Kubina.

Makó je jedným z kľúčových korunných svedkov, nesprávne nazývaný ako kajúcnik. Problém je, ako v Štandarde upozorňujeme už dávnejšie, že tento inštitút mal slúžiť na obvinenie a potrestanie horších zločincov, a nie naháňanie a obviňovanie menších kriminálnikov. Makó robí jedno aj druhé, tam až taký problém nie je. Políciu to ale zmiatlo, vznikla vojna policajtov, vojna so SIS, pomerne rýchlo padol šéf NAKA aj policajný prezident. Trasie sa teda niečo, čo by malo byť pevné. A to nie je dobré znamenie.

Druhým príkladom je najnovšie správanie Petra Kubinu, prominentného advokáta. Kubina kráča v šľapajach Daniela Lipšica, čo samo o sebe autor tohto textu hodnotí ambivalentne, ale v jednej veci prekonal očakávania. Negatívne.

Keď prijal zastupovanie Jaroslava Haščáka.

Pán Haščák má právo na čo najlepšieho obhajcu, zdá sa, že má tiež vážne dôvody žalovať štát, ale jeho príbeh je starší a jeho meno je symbolom všeličoho iného vrátane Gorily.

Kubina bol až doteraz symbolom niečoho iného, v istom zmysle (ale nie úplne) niečoho opačného. Jeho meno je napokon tiež spojené s rodinou zavraždených Jána a Martiny. Spolupracoval s políciou a prokuratúrou, hral svoju rolu v tom, ako sa tu niektoré veci interpretovali, ako sa kauzy otvárali a riešili mediálne. Bolo v tom občas kus účelovosti, spravodlivosť v striktnom zmysle slova to niekedy práve nebola. Kubina sa skrátka spolupodieľal na vytvorení toho systému, voči ktorému sa teraz postavil Haščák, pretože sa tou „hrou na spravodlivosť“ cíti byť poškodený.

A advokát Kubina prešiel na jeho stranu.

Keď ide o Haščáka, vždy ide o symbol. A to Kubina vie. Jeho právo na kvalitnú obhajobu by nijako neutrpelo, keby to odmietol. Kubinovo meno je pre Haščáka dôležitejšie v novinách ako na súde. Aj to Kubina musí vedieť.

A je to dôležité, pretože Kubina môže byť len prvou lastovičkou toho, ako sa niektoré veci v blízkej budúcnosti môžu vyvinúť. Dnešní spojenci nemusia byť spojencami zajtrajšími.