Prvú štvoricu zákonov síce toporne presadila v januári vo vláde, z nej však parlament poslal minulý týždeň do rokovania iba jediný – o novom rozložení okresných súdov. Aj osud tohto zákona je otázny, hoci zaň zdvihli ruky takmer všetci poslanci vládnej koalície. Keď príde do tuhého, hnutie Sme rodina môže odskočiť podobne, ako to rezolútne urobilo v prvom kroku pri ostatných troch návrhoch zákonov, keď im v parlamente zahatalo cestu do druhého čítania.      

Kolíková a jej nová materská strana SaS hádžu zodpovednosť na kolegov zo Sme rodina. Iste, kollárovci opäť zamanévrovali, čím len dosvedčili, že predchádzajúce snahy Kolíkovej obmäkčiť ich boli jalové, ale strunu až na prasknutie natiahla sama ministerka. Príprava zákonov jej trvala o rok viac, ako pôvodne sľubovala. Argumenty odporcov, hlavne z radov sudcov, sa množili, začali si ich osvojovať regionálni a potom aj vládni politici. A tu je výsledok.

Kolíková robí problémy Hegerovi

Hneď po prepadnutí návrhov zákonov minulý týždeň v parlamente Kolíková ohlásila, že vraj ešte nie je všetko stratené. Chytá sa slamky. Taktický plán spočíva v tom, že k jedinému zákonu posunutému do druhého čítania prilepí cez pozmeňovacie návrhy tri odvrhnuté, pričom na podporné hlasovanie sa bude opäť snažiť získať podporu. Podľa záverov pondelkového zasadania koaličnej rady sa má vedenia rokovaní ujať priamo predseda vlády.

Eduardovi Hegerovi takáto pozícia asi nebude po chuti, ale čo má robiť? Keď vlani v lete ohlasoval, že Plán obnovy bude čarovným prútikom, čo nastaví stagnujúce Slovensko na dobiehanie najvyspelejších úniových štátov, a on osobne si na tomto dokumente pričítal veľkú zásluhu, musí ťahať ďalej. Igor Matovič, jeho minister financií a zároveň stranícky šéf, sa zaťal a už nechce ďalej rozhadzovať peniaze – hoc aj na kompenzovanie nákladov za drahé energie či potraviny pre tých najbiednejších –, a tak Hegerovi ostáva iba povyťahovať, čo sa dá, z európskych zdrojov. A Kolíková mu neustále robí iba problémy.

Uvidíme, čo Heger s Kolíkovou upečú. Čas sa kráti, ministerka nestihla ani druhý opravný termín, teraz bude každý spôsob dobrý. Vlastne, možnosť je len jedna – taká, akú navrhla Kolíková. Ale s obrovskými rizikami.

Mohutný prílepok ako posledná možnosť

V minulosti, keď vládol Robert Fico, sme si neraz vypočuli opodstatnené výhrady kritikov z dnešných vládnych strán, že sa prijímali zákony takzvanými prílepkami, teda zmeny zákonov sa prihadzovali hlava-nehlava k hocičomu, len aby sa odklepli a dostali sa rýchlo do praxe. Čím je posledný Kolíkovej návrh iný? Iba jediným, že namiesto štepenia vrúbľa do cudzej odrody, sa ohrdnuté návrhy prilepia k príbuznému návrhu zákona.

Znie priam neuveriteľne, že na takéto niečo sa podujala ministerka, ktorá riadi rezort spravodlivosti. Čo má toto spoločné s legitímnym legislatívnym procesom? Okrem toho, že pôvodný zákon, čo sa dostal do druhého čítania, sa rozsahom štvornásobí, prelamuje ďalšie pravidlo. Dnes platí, že ak návrh zákona neprejde v parlamente, nanovo ho možno predložiť najskôr až o šesť mesiacov. Toto nie je len nejaké nepísané pravidlo, stanovuje to priamo zákon o rokovacom poriadku Národnej rady SR.

Samozrejme, je vecou výkladu, či taký masívny prílepok, aký chystá Kolíková, možno považovať za opätovne predložený zákon v termíne kratšom ako šesť mesiacov. No už rozvírenie takejto dilemy zdegraduje princípy tvorby zákonov na Slovensku. A to priamo v dôsledku konania vládnej inštitúcie, ktorá má dozerať na dodržiavanie princípov právneho štátu.

Točí sa to okolo európskych peňazí

Ukazuje sa, že tlak na prijatie vypáchnutej reformy prichádza zo spomenutého zdroja, záväzného Plánu obnovy. Ide o sľúbené peniaze, z ktorých nemusí byť nič. Okrem spomenutých štyroch zákonov je tu navyše ďalšia časovaná bomba.  

Keď sa na Plán obnovy s honosným podnázvom "Cestovná mapa k lepšiemu Slovensku" pozrieme bližšie, v časti venovanej reforme justície nájdeme ďalší bod, o ktorom sa nehovorí a ktorý Kolíková už vôbec nestíha splniť. Stále nemáme zákon o vytvorení správnych súdov. Ten mal byť prijatý dávno a od 1. marca sa malo podľa neho postupovať v praxi.

Návrh zákona predložila ministerka na pripomienkové konanie ešte vlani v septembri, prišli naň stovky pripomienok. Odvtedy je o ňom ticho, sprevádza ho podobné vajatanie ako návrh novej súdnej mapy. Po doterajšom zdĺhavom zostavovaní Najvyššieho správneho súdu, ktorý je dnes personálne obsadený stále iba sčasti, je vytvorenie troch krajských správnych súdov naliehavou nevyhnutnosťou.

Z tých 255 miliónov eur, s ktorými sa v Pláne obnovy počíta pri reforme súdnictva, je časť vyhradená práve pre správne súdy, ktoré však ešte nie sú poriadne ani na papieri. Ony tiež budú potrebovať moderné budovy a špičkové technické vybavenie ako ostatné súdy. V dokumente sa s tým počíta.

Keď naozaj bude platiť, čo sme počuli aj od zástupcov Európskej komisie – že Slovensko buď dostane peniaze na všetko, k čomu sa zaviazalo, alebo nič, ak sa mu niečo z toho nepodarí splniť –, potom môže prísť o celých 255 miliónov eur. Ak napriek tomu bude chcieť vláda robiť reformu, peniaze sa budú musieť nájsť inde – v napätom štátnom rozpočte. Taká cesta je oveľa náročnejšia, možno z reformy nadobro nebude nič.

Zo súdnej mapy sa môže stať veľká téma

Vytvorenie správnych súdov je dôležité, lebo tu je reforma rozbehnutá. Strecha v podobe Najvyššieho správneho súdu stojí, len je pod ňou prázdno.

Správnym súdnictvom sa dnes zaoberajú okresné súdy, tie sa však majú po novom špecializovať. Nové správne súdy budú pre obyvateľov dôležité, čo zdôrazňovalo ministerstvo spravodlivosti pri predkladaní príslušného zákona do pripomienkového konania. Majú byť „zásadné pre návrat dôvery v inštitúcie a právny štát“. Správne súdy budú preskúmavať rozhodnutia úradov, inštitúcií, ktoré sa týkajú napríklad dôchodkov, sociálnych dávok či daňových vecí, a budú chrániť ľudí pred prípadnou svojvôľou štátnych orgánov.

Budú či nebudú? Zostavovanie správnych súdov hapruje tak, ako celá súdna reforma. V čase, keď súčasná politická zostava završuje polčas vládnutia, je na svete iba nedotvorený Najvyšší správny súd.

Z témy reformy súdnictva sa po vecnej kritike Kolíkovej návrhov naplno stala politická téma. Ukazuje to tohtoročný vývoj. V panike z prepadnutia európskych peňazí sa môže diať čokoľvek. Naznačujú to Kolíkovej návrhy lámať cez koleno štandardný legislatívny proces.

Opozičné strany táto téma zatiaľ nepriťahuje, lebo je príliš odborná a pre voličov nepríťažlivá. No do úplne iného svetla sa dostane v momente, keď si vládna koalícia pomôže krkolomnou legislatívnou konštrukciou. Podanie na ústavný súd sa už bude dať voličom predať – veď sa bude poukazovať na pošliapavanie zákona priamo z rezortu spravodlivosti. A možno dokonca uspejú, čo by bol debakel pre vládu, ktorá sa pred dvoma rokmi zastrájala nastoliť spravodlivosť.