Tri zničujúce dôsledky ruského útoku

Útok Ruska na Ukrajinu má najvážnejšie a najtragickejšie dôsledky pre samotnú Ukrajinu, ale zmení aj Rusko, Európu a globálne vzťahy s Čínou.

Keď sme v uplynulých dňoch pripomínali varovanie Georgea Kennana, viac sme zdôrazňovali slovo chyba. Dnes sme naplno precítili, čo znamenalo v tom uhrančivom varovaní slovné spojenie osudová chyba.

Keď sa začne strieľať, význam slov padá, najdôležitejšie sú predsa životy. Na uvažovanie o svete a vývoji však neradno rezignovať ani vtedy, nič nie je predsa horšie ako to, keď sa ľudia začnú správať pudovo, keď sa zmenia na zvery.

To, čo sa začalo dnes ráno, otriaslo svetom a povedie k vytvoreniu nového usporiadania, nových vzťahov, ktoré budú pre pokoj vo svete horšie ako tie doteraz.

Po prvé, zmení sa Ukrajina. Rusi dlho hovorili, že si neželajú jej vstup do NATO, ale dnes ráno už Putin nehovoril len o „demilitarizácii“, ktorú presadzuje neakceptovateľným krvavým spôsobom, ale aj o „denacifikácii“. To slovo je hrubou propagandou a jeho obsah rozhodne, ako veľmi zle to skončí.

Demilitarizácia je znásobeným prejavom toho, že Rusko sa rozhodlo neakceptovať predstavu Ukrajiny ako vojenského spojenca USA. Už nielen ako hypotetického člena NATO, ale v každej podobe a bezvýhradne. Pre Ukrajinu je to hrozné poníženie, spochybňuje to jeden zo základných atribútov suverénneho štátu, vlastnú obranu, ale pre medzinárodné vzťahy to nie je nová vec. Len potvrdenie odvekej obavy, že veľmoc sa správa podľa vlastných pravidiel a o práve rozhoduje ten silnejší.

Žiaľ, podstatne viac znepokojujúcim je termín denacifikácie, o ktorom dnes Putin hovoril.

Ukrajina nie je nacistická, je to slobodná krajina. Jej riadenie nie je podriadené nejakej ideologickej doktríne a už vôbec nie ideologicky definovanej strane, je mixom demokracie a oligarchie, čím zapadá do širšieho kontextu ďalších štátov.

Tento Putinom pomenovaný cieľ vojny je otvorene politický, naznačuje, že chce zmeniť politiku a riadenie ukrajinského štátu. V angličtine to zvykneme volať zmena režimu. A to je úplne iná a mimoriadne znepokojujúca vec.

Američania dokázali poraziť Irak či Taliban vojensky, ale úplne iné problémy nastali, keď chceli zmeniť tamojší režim a nastoliť ho podľa svojich predstáv. Každý, kto sa o to v cudzej krajine pokúsi, si proti sebe postaví nielen armádu, ale národ.

Dnes táto skúška čaká na ukrajinský národ. Je namieste vyjadriť solidaritu a najmä konkrétnu podporu. Ako štát, no ešte viac ako jednotlivci, rodiny, cirkvi a vôbec spoločnosť.

Treba ale vidieť aj to, o čom sa nehovorí ľahko. Nikto dnes nie je ochotný bojovať s Ukrajinou proti Rusku. Ukrajinci tomu, a nepíše sa to ľahko, rozumejú. Na to pri všetkých tých rečiach a sľuboch netreba zabúdať. Je v tom aj odkaz do budúcnosti.

Demilitarizácia je poníženie, ale denacifikácia je kolonializmus. S tým prvým sa dokázali vyrovnať viaceré národy, aj také, ktoré mali svoje vlastné ríše (napríklad Rakúšania). S tým druhým sa vyrovnať nedá.

Po druhé, Rusko sa pustilo na najnebezpečnejšiu cestu, akú z vlastných moderných dejín pozná.

Vojna proti najbližšiemu zo všetkých národov na zemi, odkážem pritom na Solženicyna, ktorý sa tohto vývoja prorocky bál, otrávi ruskú krv, srdce i hlavu. Rusi si z najbližšieho národa urobili najväčšieho nepriateľa. Dôsledky takejto vojny sú ako dôsledky občianskej vojny, trvajú dlhšie a odstraňujú sa nie generáciu či dve, ale storočie alebo dve.

Rusko sa zmení na väčšiu diktatúru, odpor bude potláčať aj vo vlastnej spoločnosti a bude to viac kruté a viac nespravodlivé ako doteraz. Situácia, ktorú ruský prezident Putin dnes vyvolal, si to tragicky vynúti.

A aj to môže mať ďalšie dôsledky. Rusi síce dokázali v dejinách vyhrať vojny, ktoré by iné národy zničili, ale viesť nespravodlivú vojnu mimo svojho územia, to je iná vec. Rusi jednu takú pred 100 rokmi prehrali s Poliakmi pri Varšave.   

A je tu ešte jedno varovanie.

Keď sa do vojny pustil cár Mikuláš II. v roku 1914, koniec cárskeho Ruska bol za rohom. Keď sa do inej nezmyselnej vojny pustil Brežnev v roku 1979 v Afganistane, koniec komunistického režimu bol tiež na dohľad. Sú vojny, ktoré v Rusku vedú k zmene režimu, a pozor, nie vždy to znamená zmenu režimu k lepšiemu.

Ešte viac sa to týka Bieloruska, ktorému hrozí, že sa buď stane súčasťou ruského štátu, alebo sa s Ruskom zviaže putom, ktoré bude zničujúce. Z vlastných dejín si pamätáme, čo znamenalo, keď sme s Nemeckom ako jediný štát útočili na Poľsko v roku 1939.

Tridsať rokov po páde komunizmu (december 1991) a sto rokov po skončení občianskej vojny a nastolení komunizmu v Rusku (december 1922) sa začína nová etapa. Horšia ako to, čo sme poznali doteraz.

Ako varoval Kennan, bude to Rusko, ktoré sa nám „rozhodne nebude páčiť“.

A po tretie, to, čo sa dnes stalo, zmení aj vzťahy vo svete.

Definitívne vznikla rusko-čínska aliancia, ako to v spoločnom vyhlásení nazvali Putin so Si Ťin-pchingom, „priateľstvo, ktoré nemá limity“. Nejde len o to, že Číňania už oznámili, že budú Rusom kompenzovať finančné straty, že budú schopní odoberať ich plyn, úplná izolácia Ruska je tým vylúčená.

Čína je dnes najväčší trh, ekonomika číslo dva na svete, s takým rozvojom technológií a inovácií, ktorý dokáže byť konkurenciou Amerike a Západu. Bipolarita je opäť možná.

Keď Američania zbombardovali čínsku ambasádu v Belehrade, Číňania nereagovali, správali sa tak, akoby uverili, že to bol omyl a nič proti Amerike nepodnikli. Kosovo síce neuznali, ale kvôli Iraku ničím nehrozili. Pri Abcházku a Osetsku bola Čína k Rusku kritická, Krym neuznala, ale dnes sa už správa inak. Ruskú vojnu neodsúdila, o medzinárodnom práve mlčí, Rusko Čína otvorene podporila. Svet sa tým opäť rozdelil.  

Až doteraz sme v mnohých ohľadoch fungovali akoby na jednej platforme. Svet mal jeden internet, jeden bankový systém, jednu globálnu obchodnú organizáciu atď. Rusko bolo občas označované za spoiler-state, štát, ktorý poškodzuje globálny poriadok, ale Čína z globálneho poriadku ťažila, bohatla na tom. Medzi Čínou a Ruskom bol rozdiel.

To, čo rozdelili kedysi Kissinger s Nixonom a čo slúžilo Západu v čase komunizmu aj po jeho páde, ale skončilo.

Čína a Rusko vytvorili spojenectvo, ktoré bude mať svoje vlastné pravidlá, bude brať ohľad na seba, nie na medzinárodné právo a pravidlá definované globálnymi inštitúciami.

Otázkou je, či a dokedy to niektoré z týchto spoločných platforiem prežijú. Čína a Rusko plus krajiny na ne existenčne napojené majú dnes silu a možnosti, aby sa od tohto sveta oddelili a vytvorili si vlastný.

Hrozbou je, že tento svet bude demograficky, vojensky aj ekonomicky silnejší ako ten náš.

To sú tri znepokojujúce odkazy z Ukrajiny.