Na ukrajinskej hranici. Deň 3: Nedôvera, akční Česi a množstvo pomoci i úprimnej vďaky

Charita už má elektrinu, takže mohla spustiť kávovar. Dá sa zohriať v stane Červeného kríža. Orange spustil na mieste bezplatnú wifi a bezplatne ponúka SIM karty. V stane červeného kríža sa dá nabiť mobil. Niektoré charitatívne organizácie sa už chystajú aj na druhú stranu hranice.

Vo veľkom bielom stane, ktorý je najdôležitejšou novinkou, ma najviac zaujali spiace deti. Majú desať a jedenásť rokov. Ich matka Kristína mi vraví, že uteká z Mukačeva. Pýtam sa jej, ako dlho čakali na hranici. „Prišli sme o polnoci a na druhú stranu sme sa dostali o pol desiatej, takže deväť a pol hodiny,“ vraví. Nečudo, že deti spia.

https://standard.sk/173949/reportaz-z-ukrajinskej-hranice-den-2/

Kristína uteká spolu s kamarátkou, ktorá má štyri deti. Najstaršie má 14 rokov a v prvej chvíli som ho ani neuvidel. Hlavu v čiernej kapucni malo zloženú matke na kolenách. Myslel som si, že to je nejaká batožina. Obe cestujú do Košíc, kde majú rodinu. Kristína vraví, že by po ňu mal každú chvíľu prísť jej manžel. V tomto sa situácia nezmenila. Stále dominujú ženy a deti.

Tonyho z Katolíckej charity sa pýtam, či má nejaké informácie o ľuďoch, ktorých včera odviezli do ich zariadenia vo Vysokých Tatrách. „Asi polovica detí je chorá. Už to riešime s lekármi,“ vraví. Nečudo, tejto noci teplota klesla pod nulu. Deti v chlade trávia dlhé hodiny, chorých asi bude pribúdať.

Akční Česi

Dnes poobede však najväčší rozruch na hranici budili partie Čechov, ktoré prišli na autách a dodávkach a tiež vybavujú autobusy, ktorými by utečencov zadarmo prepravili do Česka. Majú pre nich dokonca zabezpečené aj ubytovanie.

Karel, zdá sa, velí jednej takejto partii. Najprv skúša šťastie medzi utečencami, ktorí mu však neveria. Nečudujem sa, veď ktorá žena s deťmi by sadla do auta prvému mužovi, ktorý jej ponúka zadarmo odvoz. Pritom na hranici sa už šíria reči o ľuďoch, ktorí podvádzali ukrajinských utečencov. Jeden muž od nich vraj za ubytovanie pýtal 100 eur za noc. Rovnakú sumu mal žiadať taxikár za odvoz do Sniny.

Karel preto po čase začne obchádzať ľudí z charitatívnych organizácií a prosí ich o pomoc, keďže im ľudia viac dôverujú. Zdá sa, že im pomáha, že sa za nich prihovorili gréckokatolícki bohoslovci oblečení v reverendách, ktorí sú na mieste spolu s Katolíckou charitou.

Pýtam sa ho, ako sa dostal k tomu, že vozí ľudí zadarmo do Prahy. „Jedna kolegyňa z práce má známu, ktorá potrebovala odviesť z Uble do Prahy. Keď sme sa o tom v práci dopočuli, ponúkli sme jej pomoc. Dozvedeli sa o tom naši kamaráti a ďalej to už šlo samé,“ vraví Karel.

Jeho skupina i ďalšie partie ponúkajú odvoz zadarmo nielen do Prahy, ale aj do Brna, Ostravy a ďalších českých miest. O pár hodín im už situáciu komplikuje to, že rodiny im najprv potvrdia, že s nimi pôjdu, no neskôr nájdu niekoho, kto ich odvezie skôr a zrazu zmiznú. Dobrovoľníkom sa tak stále menia počty ľudí v dodávkach a autobusoch. „Pred chvíľou som mal štyridsať ľudí do päťdesiatmiestneho autobusu. Koľko ich je teraz, neviem, lebo práve mi nejakí odišli. Ale do šiestej, keď vyrazíme, budem mať azda plno,“ vraví mi Čech z inej partie.

Dôvera sa buduje pomaly

Podobné príbehy mi rozpráva aj pani Mária, riaditeľka základnej školy v Ubli. Je to prvé miesto, kde sa zdržiavajú ľudia, ktorí prejdú hranicou a buď nemajú zabezpečený odvoz, alebo naň musia dlho čakať. „Včera tu bol jeden pán z Bratislavy, ponúkal odvoz aj ubytovanie v trojizbovom byte zadarmo. Nakoniec odišiel naprázdno. Nikto s ním nechcel odísť.“

Podobne pochodil pán, ktorý ponúkal ubytovanie v hoteli pre tridsať ľudí zadarmo. Nikoho nezohnal. Riaditeľku školy preto prepájam s ľuďmi z charity. Im azda ľudia uveria. Ľudia v škole tiež začali uverejňovať na nástenke kontakty na tých, ktorí ponúkajú odvozy zadarmo. „Keď to bude takto oficiálnejšie, Ukrajinci tomu možno skôr uveria,“ vysvetľuje mi pani Soňa, zamestnankyňa Obecného úradu v Ubli.

Nedôveru dobre ilustruje aj prípad Nataše, matky trojročného Alexa a päťročného Bogdana. Bol som pri tom, ako prekročila hranicu. Hneď za „čiarou“ jej odvoz do školy ponúkal najprv vojak, potom policajti. Obe možnosti odmietla. Druhýkrát som ju stretol, keď bola asi 300 metrov od hranice. Bol som na ceste domov, a tak som jej ponúkol odvoz. Keď som jej povedal, že do školy, kde sa môže zohriať, sú to ešte asi dva kilometre, tak nasadla. Pochádza z Odesy, po slovensky preto nerozumie. Plynulou angličtinou mi však vysvetlila, že je slobodná mamička, po ktorú už ide brat. V tej chvíli bol už v Sobranciach. Vezie ju do Prahy, kde žije zvyšok jej rodiny. „Už dávno som sa chcela presťahovať a cestovať. Teraz sa mi to podarilo,“ snaží sa byť pozitívna.

Aj tento prípad je odpoveďou mnohým ľuďom, ktorí ponúkajú pomoc a pýtajú sa, prečo ich nikto nekontaktuje. Odpoveď je, že Ukrajinci buď majú ku komu ísť, alebo miestnym ešte neveria. Sú to zväčša matky s deťmi a boja sa miestnych, ktorí im odrazu ponúkajú bezplatný odvoz, ubytovanie či jedlo.

Ukrajina extrémne chudobná aj bohatá

Zmes utečencov potvrdzuje aj to, že na Ukrajine je veľa ľudí extrémne chudobných aj extrémne bohatých. Tých bohatých reprezentujú najmä autá. Môj odhad je, že zhruba polovicu áut, ktoré prejdú hranicou, by som si nemohol dovoliť. Nie je nič výnimočné vidieť tu prémiové značky ako Porsche, Volvo, Mercedes či BMW. Ikonickým príkladom boli dnes dve mladé fešandy v AMG-čkovom Mercedese so psíkom na rukách. Nejeden milovník áut sa na hranici má za čím obracať. Pritom však treba povedať aj to, že mnoho takýchto áut taktiež ponúka odvoz zadarmo.

Na druhej strane nechýba ani extrémna chudoba. Najviac ju vidno na Rómoch. Tí ukrajinskí sú na tom ešte horšie ako naši. Istá dobrovoľníčka v škole v Ubli mi hovorí, že najviac ich mali minulú noc. „Deti nemali základné hygienické návyky. Matka nevedela čítať ani písať,“ hovorí mi. „Práve oni najčastejšie žiadajú o azyl, keďže nemajú kam ísť,“ hovorí mi ďalšia pani. Jej slová potvrdzuje aj Tony z Katolíckej charity, ktorý vraví, že ubytovanie včera poskytovali najmä Rómom, keďže tí zväčša nemajú kam ísť.

Menej reportérov a viac vďaky

Dnes som si všimol ešte tri veci. Prvou je, že ubudlo reportérov aj ukrajinských dodávok. Z mojej debaty so šoférom jednej z nich som však pochopil, že medzi Ukrajincami to funguje tak, že ich dodávky neustále pendlujú medzi Prahou a ukrajinskou hranicou. Z Prahy vozia najmä matky a staré mamy späť k svojim deťom. Do Prahy zasa vezú tých, ktorí utekajú pred vojnou.

Druhou vecou je, že sa mierne zvýšil počet mužov, ktorým sa podarí prekročiť hranicu. Chlapci z charity mi vravia, že najnovšie umožnili prechod otcom viacdetných rodín.

Treťou vecou je vďaka. Ukrajinci často ďakujú Slovákom za ich nezištnú pomoc. Mnohí sú úprimne dojatí všetkým, čo sa im na našej strane dostáva. Najviac som slová vďaky počul v okolí školy v Ubli, kde sa sústreďuje materiálna pomoc a kde neustále prúdia autá s množstvom najrozličnejšieho tovaru.  

No a v neposlednom rade, ľudí dojíma nezištná pomoc miestnych dobrovoľníkov. Ich nasadenie ilustruje pani Mária, riaditeľka školy, ktorá mi na otázku, ako to zvláda, odpovedá, že odvčera bola doma jednu hodinu. „Aj to som len plakala, tak som sa radšej vrátila späť,“ dodáva.

Foto: Michal Čop

https://standard.sk/173106/scastlivo-znelo-najcastejsie-na-slovensko-ukrajinskej-hranici-v-ubli/