Rozdelený svet

Táto poznámka začala tým, že som si chcel otvoriť webovú stránku ruského prezidenta a nefungovala. Nefungovala včera, nefunguje ani dnes. Na tej stránke sú zverejnené dokumenty, chcel som si tam prečítať prepis včerajšieho telefonátu Putina a Macrona, keďže Macronov poradca zverejnil dosť hrozivý odkaz, že to najhoršie má byť ešte len pred nami.

Lenže stránka nefunguje. Buď je zablokovaná, alebo ju napadli hackeri.

V stredu vypli na našom území aj vysielanie RT (Russia Today), včera nefungoval ani denník Komersant, dnes už tieto noviny na internete možno čítať.

V stredu, ako sme už písali, boli u nás zablokované Hlavné správy, čo je podobný problém. Hoci s témou, o ktorej píšem, priamo súvisí, sústredím sa teraz na blokovanie a rušenie veľkých médií.

Ešte horšie je to v Rusku.

Okrem toho, že ruský štát blokuje BBC či Deutsche Welle, zablokovali Rusi doma aj ruské opozičné médiá, ako sú internetová televízia Dožď, Echo Moskvy plus vysielanie Rádia Sloboda a Hlas Ameriky. Blokovaná je v Rusku aj Meduza, dnes bolo zablokované ďalšie médium z Jekaterinburgu. Stačí, že ruské médium použije slovo vojna, nie termín, ktorý na napadnutie Ukrajiny používa Kremeľ, alebo spravodajsky pokryje demonštrácie proti vojne, a skončilo.

RT je ruská propaganda, u nás absolútne neškodná. V podstate ide o kanál v angličtine (sú aj ďalšie jazykové mutácie vo francúzštine a španielčine), ktorý pozerali novinári, aby videli, akú propagandu robia Rusi. U nás nemala žiadny vplyv, čistá nula. Rozhodnutie zablokovať RT bolo urobené v Bruseli, uplatnenie je plošné – týka sa aj nás.

Pozeral som občas RT, aby som videl, ako s náladami verejnej mienky pracujú Rusi. Pozerám aj TRT World, tureckú obdobu CNN, ktorá je otvorene pro-ukrajinská a zároveň opatrne proti-americká (často napríklad pripomínajú vojnu v Iraku), tiež sa tam človek dozvie niečo, čo v západných zdrojoch chýba. Nemecká DW ukazuje nielen stav diskusie v Nemecku (napríklad debata okolo Gerharda Schroedera), ale aj snahu Nemecka a Izraela o zmierenie rusko-ukrajinskej vojny, čo sa inde tiež nedozviete. DW mierne nadštandardne pokrýva aj Francúzsko. Keďže nehovorím po francúzsky, preklad Macronovho prejavu naživo na DW som uvítal. Francúzi majú vlastnú France24, analyticky a novinársky zatiaľ zaostávajú. Samozrejme, pozerám aj anglosaské televízie. Sky News je lepší zdroj ako BBC, CNN je presne také ako vždy, Fox News sa odlišuje niektorými reláciami (napríklad aktuálne viditeľne odlišným Tuckerom Carlsonom), u nás zrejme najsledovanejší zdroj je ČT24, prípadne CNN Prima News.

Pointou je, že každý národ má spravodajské stanice, ktoré približujú plus-mínus pohľad danej krajiny k vojne. A tie pohľady sa líšia. Preto sa oplatí prepnúť. Náš pohľad by mal byť naším pohľadom, nie prekladom niekoho iného. Všetky dôležité národy sa toho držia.

Preto je dôležité sledovať viaceré zdroje naraz. Lenže, a to je pointa, od začiatku marca 2022 to už skrátka možné nie je. Na Západe je možné sledovať západné zdroje, v Rusku ruské – čítaj vládne.

Jedným z prvých výsledkov rusko-ukrajinskej vojny je, že žijeme v rozdelenom svete.

To, že sa rozhodli média zablokovať Rusi, je nemilé, ale súvisí to s tým, že Rusko sa prudko posunulo k diktatúre. Bude zaujímavé sledovať, či to Rusi budú akceptovať.

Ale prečo používame podobné metódy aj na Západe? Solidarita s Ukrajinou je obrovská, odpor voči Putinovi a vojne obrovský, prečo nestrpíme vysielanie RT? A prečo je potrebné zablokovať alebo hackersky napadnúť ešte aj stránku s oficiálnymi dokumentmi ruského prezidenta? Komu a čomu to slúži?

Ivan Krastev, jediný pravidelný stĺpčekár New York Times z východnej Európy, s ktorým som spravil pred pár rokmi rozhovor (opisoval v ňom večeru, na ktorú ho na Valdajskom klube pozval Putin), nedávno napísal, že autori, ktorí písali v 20. a 30. rokoch 20. storočia, sa sami nazývali povojnoví. To až my ich dnes voláme medzivojnoví.

Nevieme, čo je pred nami, ale tých 30 rokov môžeme onedlho hodnotiť inak, ako sme si to mysleli ešte pred dvomi týždňami.

A obávam sa, že to nebude len Ruskom.