Keď nás história učí

Už počujem skeptika: ide o tvrdenie, ktoré môže byť okamžite falzifikované, podrobené kritike a šmahom odmietnuté. Záleží totiž od prístupu k dejinám. Veď iste, nie každý chce do nich nahliadnuť ako do knihy, v ktorej sa dá čítať. A keď v nej predsa len niekto číta, často len so suchým faktografickým záujmom o to, čo bolo a čo sa udialo v minulosti, akoby šlo o vraky starých korábov ležiacich v tichu hlboko pod morom. Akoby šlo o dejinné epizódy, ktoré tým, že sa stali, sú ďaleko za horizontom dneška. Vtedy, pravda, učiteľke veľkú šancu nedávame.

A predsa sú takí, ktorí vnímajú dejiny inak.

Sú presvedčení, že ak historické udalosti sú akýmsi druhom knihy, „učebnice“, medzi jej riadkami sú vložené zrnká múdrosti. Zrnká, z ktorých sa možno neuveriteľne naučiť o súčasnosti: o dynamikách fungovania spoločnosti, o logike „paktovania“ alebo konfliktov medzi národmi, štátmi a „impériami“ (tak politickými, ako ekonomickými), ale aj o dynamikách ľudských vzťahov a o „fungovaní“ človeka ako takého: jeho psychiky, mysle, vôle.

A hlavne, možno z nich vyčítať veľmi veľa zaujímavého a pravdivého o dynamikách a fungovaní ľudského svedomia.

Snáď to nebude pôsobiť pyšne, keď sa prihlásim k tejto skupine záujemcov o dejiny. Veď je to znak hlbokej úcty a veľkého rešpektu. Pred dejinami aj pred poznaním.

Som totiž presvedčený, že dejiny odkrývajú niečo „univerzálne“, čo je v tom (alebo za tým), čo sa dialo a čo sa deje. V tomto zmysle plne chápem, prečo si starozákonný klasik Kohelet povzdychol v jeho časoch slovami: nihil novum sub sole – nič nového pod slnkom. Pretože, „čo bolo, to bude, a čo sa robilo, to sa bude robiť“. „Ak by aj niekto o niečom povedal: ‚Pozri, toto je nové!‘ – už dávno to bolo v časoch, ktoré boli pred nami“ (Koh 1, 9 – 10).

Nie, tieto slová nie sú výkrikom slepého depresívneho fatalizmu, ale konštatovaním, že niekde hlboko v nás existujú „univerzálne dynamiky“, ktoré sa, za istých podmienok a na základe istých rozhodnutí, môžu zaodieť do pozitívnych alebo do negatívnych obsahov a spôsobov života, reči a konania. A tento fakt je extrémne zaujímavý a hlavne dôležitý pre orientáciu tak vo vlastnej, ako aj v rodinnej a spoločenskej existencii.

Rozhodol som sa preto čitateľom Štandardu pripraviť a ponúknuť sériu článkov a esejí, kde sa chcem podeliť o niektoré zaujímavosti, ktoré som v posledných rokoch vyčítal z „učebnice“ dejín. Nie z učebníc profesionálnych historikov, ale z tých, ktorých strany sú popísané perom životných osudov osobností, s ktorými som už dlhý čas v „živom kontakte“ a v častom dialógu. Áno, aj to je napodiv možné.

Ich osudy sú mi známe a rozmýšľam nad nimi, či už preto, že sa venujem štúdiu ich diela a myslenia, alebo jednoducho preto, že ich rád a opakovane čítam. Rád by som preto cteným čitateľom priblížil životné osudy Maxa J. Metzgera, Dietricha Bonhoeffera, Pavla A. Florenského, Sergeja N. Bulgakova, Leva P. Karsavina, Simone Weilovej, Etty Hillesumovej, Edith Steinovej, ale aj pápeža Hadriána VI., Martina Luthera a ďalších osobností.

Život každého a každej z nich ponúka celý rad lekcií rôzneho druhu a obsahu, ale vždy hodných zamyslenia. Pokúsim sa niečo z toho sprostredkovať.

Pri pohľade na to, čo sa deje na Ukrajine, sa prvý text bude venovať Maxovi J. Metzgerovi. Teším sa na pravidelné stretnutia.