Už počujem skeptika: ide o tvrdenie, ktoré môže byť okamžite falzifikované, podrobené kritike a šmahom odmietnuté. Záleží totiž od prístupu k dejinám. Veď iste, nie každý chce do nich nahliadnuť ako do knihy, v ktorej sa dá čítať. A keď v nej predsa len niekto číta, často len so suchým faktografickým záujmom o to, čo bolo a čo sa udialo v minulosti, akoby šlo o vraky starých korábov ležiacich v tichu hlboko pod morom. Akoby šlo o dejinné epizódy, ktoré tým, že sa stali, sú ďaleko za horizontom dneška. Vtedy, pravda, učiteľke veľkú šancu nedávame.
A predsa sú takí, ktorí vnímajú dejiny inak.
Sú presvedčení, že ak historické udalosti sú akýmsi druhom knihy, „učebnice“, medzi jej riadkami sú vložené zrnká múdrosti. Zrnká, z ktorých sa možno neuveriteľne naučiť o súčasnosti: o dynamikách fungovania spoločnosti, o logike „paktovania“ alebo konfliktov medzi národmi, štátmi a „impériami“ (tak politickými, ako ekonomickými), ale aj o dynamikách ľudských vzťahov a o „fungovaní“ človeka ako takého: jeho psychiky, mysle, vôle.
A hlavne, možno z nich vyčítať veľmi veľa zaujímavého a pravdivého o dynamikách a fungovaní ľudského svedomia.
