Máte byť na čo v strednej Európe hrdí, hovorí držiteľka Ratzingerovej ceny

Ak v spoločnosti už nie je viera v dobro, môže vzniknúť diktatúra liberalizmu. Niektorí intelektuáli zo Slovenska, Česka, Maďarska a Poľska, ktoré boli 40 rokov pod jarmom komunizmu, sú citlivejší k rafinovanejším spôsobom, ktoré podkopávajú slobodu. Niektoré z najzaujímavejších analýz liberálnej tradície sú od intelektuálov z bývalého sovietskeho komunistického bloku.

Ratzinger hovoril konkrétne o diktatúre relativizmu. Tento slovník je blízky viacerým mysliteľom zo strednej Európy z čias komunizmu. Kto vás ovplyvnil?

Určite Václav Havel a jeho esej Moc bezmocných, ale aj Rudolf Battěk a Ryszard Legutko, ktorý sa stal ministrom školstva v slobodnom Poľsku, teda išlo o veľmi zaujímavú generáciu. Myslitelia strednej a východnej Európy majú viac pochopenia pre diktatúru relativizmu a zároveň nebojujú proti judeo-grécko-kresťanským základom európskej kultúry. Uznávajú toto dedičstvo a rovnako chcú slobodu, nie teokraciu, veria v slobodnú vôľu, ale nie sú nihilisti. V iných krajinách sa ľudia nachádzajú vo zvláštnej situácii, kde na jednej strane neveria v žiadnu pravdu a na druhej sú zamorení ideológiami, ktoré chcú nanútiť všetkým ostatným.

Keďže máte vzťah k strednej Európe, sledovali ste aj návštevu pápeža Františka na Slovensku a v Budapešti?

Nie, je mi ľúto, vtedy som nastupovala do lietadla v Austrálii a let do Európy trval 26 hodín a potom treba niekoľko dní, aby sa človek zotavil z "jet lagu". Teda túto návštevu som premeškala.

Ale môžem povedať, že naozaj milujem strednú Európu, a jeden z dôvodov je, že v týchto krajinách záleží viac na myšlienkach a na kultúrnom kapitáli než na peniazoch. V niektorých častiach prvého sveta sme len intenzívni materialisti a ľudia sa celý život náhlia za peniazmi a materiálnymi vecami. Moja skúsenosť v strednej Európe a najmä v Poľsku, ktoré poznám najlepšie, je, že na hudbe, literatúre, filozofii, teológii záleží omnoho viac ako vo väčšine prvého sveta.

Vysvetľujem si to tým, že počas komunizmu bol ekonomický systém taký hlúpy, že ste sa nemohli v živote venovať honbe za peniazmi, ale mohli ste sa venovať hudbe, baletu, literatúre, intelektuálnemu životu. Bola cenzúra a pokusy pretláčať marxistickú ideológiu, no odpor voči nej prišiel zo strany učenlivých a hĺbavých ľudí. Tento rozmer vašej kultúry je dnes stále silnejší ako v iných krajinách prvého sveta a máte byť na to hrdí a ďalej ho podporovať.

Čo na túto situáciu vraví Joseph Ratzinger?

Ratzinger zdôrazňuje dôležitosť rozumu, čo je paradox. Filozofi v 19. storočí napadli kresťanstvo, obvinili ho z nerozumnosti a chceli oddeliť rozum od viery a povýšiť racionálnosť. Teraz v postmodernite máme intelektuálov, ktorí tvrdia, že samotný rozum je vždy autoritatívny a sú voči nemu kritickí. A Ratzinger vyzýva k rozumnosti a k tomu, aby sme rozšírili tento pojem, aby sa nechápal len úzko ako niečo vedecky dokázateľné. Ak to ľudí zaujíma, mali by si prečítať konverzáciu kardinála Josepha Ratzingera s neveriacim profesorom Jürgenom Habermasom. [Vyšla v nemčine ako Dialektik der Säkularisierung: Über Vernunft und Religion, teda Dialektika sekularizácie: O rozume a náboženstve, pozn. red.]

Asi nie je veľa kardinálov ani ateistických či agnostických intelektuálov, ktorí sa angažujú v takýchto debatách.

Súhlasím. Na oboch stranách neexistuje veľa popredných intelektuálov, ktorí sú angažovaní v serióznom dialógu, čo robí z Ratzingera veľký poklad. Preto potrebujeme v nasledovných generáciách vychovať ďalších ľudí s jeho kvalitou. V cirkvi sú ľudia povýšení opäť za to, že sú dobrí správcovia, ale nie sú lídri intelektuálne pripravení na dialóg s ľuďmi mimo cirkvi a s tými, ktorí sú voči kresťanstvu nepriateľskí. A tak potrebujeme dobre vzdelaných cirkevných lídrov. Iste treba oveľa viac vysoko vzdelaných katolíkov medzi biskupmi a ľudom, nemusia to byť len kňazi či rehoľné sestry.

Budete sa v takýchto diskusiách angažovať tiež ako držiteľka Ratzingerovej ceny?

Zúčastnila som sa na intelektuálnej debate s názvom Intelligence Squared Debate [cyklus debát na rôzne témy, ktoré majú obnoviť kritické myslenie a slušnú výmenu názorov, pozn. red.] a môj tím prehral. Myslím si, že sa skôr zameriam na písanie kníh, ktoré inšpirujú mladých katolíkov (úsmev).

Venujete sa i Ratzingerovmu vzťahu ku kultúre. Aký je jeho hlavný prínos v tejto oblasti?

Jeho prínos ku kultúre je trinitárna premena. Hlavný bod kresťanstva je teda preňho osobný vzťah kresťana s trojjediným Bohom. Tento vzťah sa sprostredkúva v cirkvi najmä cez sviatosti. Keď ľudia vstupujú do tohto vzťahu a sú posilnení sviatosťami v cirkvi, premieňa to kultúru. Prístup, aký po Druhom vatikánskom koncile zaujali v mnohých krajinách takzvaného prvého sveta, však nebola trinitárna premena. Bola to stratégia korelácie [correlations, pozn. red.].

To znamená, že sme na moderné koncepty v kultúre hľadali im podobné z intelektuálnej tradície cirkvi a dávali sme ich do vzťahu. Ratzinger to kritizoval, lebo cirkev podľa neho nie je obchod, ktorý mení okná s každou novou módou. Tam, kde tento model [correlationism, pozn. red.] systematicky skúšali, napríklad v Belgicku, prispel k sekularizácii. V Belgicku je cirkev vo väčšej kríze, počet praktizujúcich katolíkov dramaticky ubúda. Nemyslím si, že tento model funguje, a Ratzinger pochopil, že fungovať nebude.

Biskup Robert Barron povedal, že základná otázka vo vzťahu medzi vierou a kultúrou je: formuje kultúra Krista alebo Kristus kultúru? Pre Ratzingera, ako aj pre svätého Jána Pavla II., musí Kristus formovať kultúru.

Poznáte kardinála Georgea Pella. Čo hovorí jeho kauza – obvineného, uväzneného a oslobodeného preláta – o stave cirkvi a spoločnosti v Austrálii?

Bol klasický obetný baránok. Austrálsku cirkev ponížil škandál zneužívania detí. Vznikla kráľovská komisia, ktorá preskúmala správanie cirkvi, a bolo jasné, že mnohí biskupi zločiny zatajovali, no väčšina z nich v čase vyšetrovania už boli zosnulí.

Kardinála Pella pritom dosadil pápež Ján Pavol II. za arcibiskupa v meste Melbourne, lebo sa očakávalo, že on tento problém odstráni. Problém sa v krajine teda začal riešiť práve vtedy, keď sa stal arcibiskupom v Melbourne. Posledných 20 rokov bol kardinál Pell lídrom austrálskej cirkvi. Bežní ľudia nevedeli, že problém zneužívania riešil, no vnímali ho ako šéfa cirkvi.

Jeho obžaloba navyše prišla zo štátu Victoria, ktorej kultúra je najviac nepriateľská voči kresťanstvu v celej krajine – možno povedať, že je to akési Belgicko v Austrálii. Aj preto kardinál Pell nemal spravodlivý proces a dôkazy proti nemu boli neuveriteľné. Victoria a jej hlavné mesto Melbourne chce byť kultúrne stredisko Austrálie, Sydney skôr politické stredisko. Sú to naše najväčšie mestá, ktoré medzi sebou súperia ako Varšava a Krakov, a cirkev v oboch z nich je odlišná. George Pell vyrástol vo Victorii a najprv bol arcibiskup v Melbourne a potom v Sydney – a potom sa stal kardinálom.

Ako na kauzu reagovala tamojšia cirkev?

Je to smutné, ale boli v zásade dve reakcie. Teologicky „ortodoxní“ katolíci verili kardinálovi, že je nevinný, organizovali modlitebné vigílie, lebo sa ich kauza naozaj dotkla. Mnoho liberálnych katolíkov, ktorí sú za svätenie žien a „homomanželstvá“, žiaľ, považovalo za dobré, že kardinál Pell je vo väzení, lebo ho nemali radi za jeho obhajobu katolíckej pravovernosti. Jeden z hrdinov tohto momentu bol jezuita Frank Brennan, ktorý bol za normálnych okolností súčasťou teologicky liberálnejšieho krídla. Jeho otec bol sudca Najvyššieho súdu, a tak pozná právo, právny proces a verejne hájil kardinála, pričom odsudzoval porušenie základných princípov spravodlivého procesu s kardinálom Pellom.

To potvrdzuje, čo vravel i samotný George Pell, teda na jeho obžalobe a odsúdení mal podiel i jeho silne konzervatívny postoj v takzvaných kultúrnych vojnách.

Presne tak. A keďže katolícki biskupi prípady zneužívania nezvládli, niektorým ľuďom bolo úplne jedno, kto išiel do väzenia, ale niekto tam mal byť. Nemyslím si, že by niektorá strana v kultúrnej vojne jeho odsúdením niečo získala. Kardinál Pell je už slobodný človek a to je dobre.

Tracey Rowlandová obdržala prestížnu Ratzingerovu cenu za rok 2020, no kvôli pandémii si ju prevzala z rúk pápeža Františka až o rok, a to spolu s minuloročnými ocenenými a Jeanom-Lucom Marionom, s ktorým priniesol Štandard rozhovor v novembri 2021. Tracey Rowlandová vyučuje teológiu v rodnej Austrálii, venuje sa katolíckej politickej filozofii, teológii Jána Pavla II. aj dielu Josepha Ratzingera a jeho vzťahu ku kultúre. Medzi jej knihy patrí Benedict XVI: A Guide for the Perplexed (v preklade Benedikt XVI.: Sprievodca pre zmätených).