A čo ak je to celé naopak: problém má Ľudovít Makó, nie Pčolinský

Na Pčolinského sa od prvého momentu médiá pozerajú s prezumpciou viny. Nejde o to, že by mu neverili, to je v poriadku, o jeho vine alebo nevine rozhodne súd. Problém je, že aj keď vyjde niečo zo spisu na verejnosť, médiá to čítajú apriori s prezumpciou viny.

Včerajší dôkaz.

Zoroslav Kollár zmenil výpoveď a povedal, že Makóovi 40-tisíc eur na úplatok, ktoré mali skončiť rozdelené medzi Beňom a Pčolinským, dal.

Kollár konkrétne povedal: „Nemal som vedomosť, ako p. Makó naložil s peniazmi, ktoré som mu odovzdal.“ A ani sa to nedozvedel: „Nikdy mi to nepovedal.“

Najpodozrivejšia veta znie: „No neviem konkrétne meno, ako som už uviedol aj v spontánnej časti výpovede, vždy spomínal priateľov na službe a hovoril v množnom čísle. To znamená, že hovoril o viacerých osobách.“

Vyplýva z toho jednoduchá vec: Zoroslav Kollár usvedčil z úplatku Makóa. Pčolinského meno (tvrdí) nepadlo, najväčšie podozrenie je iba ten plurál, ten sa ale nemusí priamo spájať s úplatkom, ale so známosťami v SIS. Nič viac. Prečo potom médiá, zvlášť Denník N, píšu, že Pčolinský má „nový problém“? Na základe čoho?

Volá sa to prezumpcia viny.

Pritom, ako píše Matej Gašparovič, všetko, čo z toho vyplýva, potvrdzuje výpovede Pčolinského, ktoré už povedal Štandardu a Denníku N. Pčolinský navyše informáciu o tom do Nka sám poslal.

Nepomohol si, titulky o jeho vine nepochybujú.

Opačný prípad je Ľudovít Makó. Médiá veľmi rýchlo uverili, že je kajúcnik (čiže zločinec, ktorý svoje zločiny ľutuje a pomáha spravodlivosti).

Najnovšie Marekovi Vagovičovi hovoril o tom, ako nechce žiť v skorumpovanom štáte, že nemal ambície, že ani nechcel byť šéfom Kriminálneho úradu Finančnej správy, že dokonca ani nevedel, čo tá funkcia zahŕňa, že sa ešte v roku 2018 rozhodol s Kaliňákom, Imreczem a ďalšími nespolupracovať.

A zrazu sa dozvedáme, že to môže byť máličko zložitejšie.

Heger, vtedajší minister financií, sa ho – podľa výpovede Zoroslava Kollára – nevedel na tomto poste zbaviť, to znamená, že Makó nechcel zo svojho postu odstúpiť, preto mu Heger cez Matoviča vybavil miesto v SIS. Tvrdí to Kollár, ktorému to mal povedať Makó.

Niečo tu teda opäť nesedí.

Makó skončil v úrade, ktorý ani nechcel riadiť, až v júni 2020, vyše tri mesiace po voľbách, a neodišiel na prázdno, keďže získal miesto v SIS-ke.

O jeho ambíciách a podmienkach odchodu vie najviac Eduard Heger. Už sme mu položili otázky a čakáme na odpoveď.

Niekde v pozadí sa ale s Ľudovítom Makóom črtá väčší problém. Mareka Vagoviča sa viackrát sugestívne pýtal, prečo by nehovoril pravdu, prečo by v jednom prípade klamal.

Nuž napríklad preto, že ak by sa ukázalo, že klame v jednom, verejnosť by mu nemusela veriť ani v tých ostatných.

Pčolinského prípad bol od začiatku dôležitý akosi inak než ostatné kauzy. A opäť naberá na význame.