V čele nemeckého zbrojenia stoja zelení pacifisti

Aj pod protipetíciu sa podpísali zvučné mená nemeckého myslenia, rolu matuzalema tu hrá 67-ročný viedenský eurofederalista Robert Me­nas­se, signatárom dominujú päťdesiatnici a štyridsiatnici ako autor best­sel­lerov Daniel Kehlmann. Dá sa predpokladať, že oba tábory majú v oby­vateľstve približne rovnakú podporu, v médiách to však vyzerá inak, novinársky mainstream je vášnivo za vyzbrojovanie Ukrajiny.  Schwarzerovej najčastejšie vyčítajú, že práve ona ako feministka žiada od obete znásilnenia (teda od Ukrajincov), aby sa dohodla s ná­silníkom na kompromise. Schwarzerová na to odpovedá: „Po­ni­žo­va­nie zjavne rozbesneného protivníka, akým je Putin, je veľ­mi, veľmi ne­bezpečné. Ženy sú viac zvyknuté na ponižovanie, ak to môžem ako žena povedať. Ale ponížení muži a ponížené národy sú ne­bezpečné. Nemecko sa po roku 1919 cítilo Versaillskou zmluvou veľ­mi po­ní­že­né. Poznáme dôsledky.“

Politická bitka o dodávky zbraní sa odohráva hlavne na osi Scholz – Zelení. Áno, proti opatrnému kancelárovi stojí neochvejný front po­li­ti­ckej stra­ny, ktorá má svoje korene v mierovom hnutí počas druhej po­lovice studenej vojny. Z týchto protiamerickích pa­ci­fis­tov, kto­rí vo veľ­kých húfoch vy­kri­kovali Sonne statt Reagan, „Slnko na­mies­to Rea­gana“ a Frie­den schaf­fen ohne Waffen, „Budovať mier bez zbr­a­ní“, sú dnes najoddanejší predstavitelia diametrálne opačnej lí­nie. Keď autor tohto článku niekde pred rokom tvrdil, že ne­meckí Ze­lení by najradšej bombardovali Moskvu, mohli to či­tatelia po­va­žo­vať za prehnanú hyperbolu – dnes je to blízke realite.

Oba tábory – to treba priznať – sú si celkom dobre vedomé, že v hre sú tie naj­vyššie stávky. Nemecká vláda sa ocitla, ako sa svojho času vy­jadril Max Weber vo svojom prejave o pro­fesii po­li­ti­ka, medzi „di­abol­skými si­lami“ v po­lár­nej noci „ľadovej temnoty a kru­tosti“. Ide potenciálne o vojnu a mier, prinajmenšom o najvážnejšiu skúšku novej „semaforovej“ koalície zo so­ciál­no­demo­kratickej SPD, Ze­le­ných a stredo­pra­vo-li­be­rálnej FDP. Opozičná CDU vrazila klin do koalície: prišla s návrhom par­lamentného uz­ne­se­nia (dodávanie ťaž­kých zbraní Ukrajine), kto­rý bol Scholzovi proti srsti, Zeleným a li­berálom ale lahodil. Niežeby akútne hrozil pád vlády, v prípade ta­kejto parlamentnej porážky by však Scholz – ktorého dve tretiny Nem­cov beztak vnímajú ako slabého líd­ra – zostal s pošramo­te­nou au­toritou. Výsostne racionálny technokrat Scholz radšej cúvol a podporil s vlastnou koaličnou väčšinou rozhodnutie, ktorého sa on osobne bo­jí. Medzi rozbuškou tretej svetovej vojny a mierom v koalícii si vy­bral pokoj vo vlastnej vláde.

Konflikt tým vyriešený nie je, lebo zatiaľ je ešte veľmi málo (alebo takmer nič) z ne­meckých zbraní reálne na ceste na Ukrajinu. Ukrajinský veľ­vy­sla­nec v Berlíne Andrij Melnyk, najostrejší bič na nedostatočne pro­ukrajinských nemeckých činovníkov, napríklad tvrdí, že 1,3 mi­liónový miništát Es­tón­s­ko doteraz dodal Ukrajine zbrane vo vyššej hodnote ako 83 miliónové Nemecko. Aj keď to nemusí byť prav­da, faktom je, že tento bonmot sa rýchlo chytil. Od podpisu Joea Bidena po do­danie zbraní na Ukrajinu uplynulo len 48 hodín, kým v Nemecku to trvá skôr 48 dní. Nanajvýš ne­jasné je, čo presne chce Semafor na Uk­rajinu poslať. Kaž­dý pokus o naloženie zopár hrdza­vých tan­kov môže nanovo rozdúchať vášne.

Líder opozície Friedrich Merz sa snaží zo škriepok v koalícii ťa­žiť. Starý atlantista má na to dobré pred­po­kla­dy. S výnimkou saského premiéra a trošku zdržanlivejšej bavorskej sestry CSU, je jeho CDU dnes za tvrdú protiputinovskú líniu. Merz išiel tam, kam Scholz (kvôli urážke nemeckého prezidenta Stein­mei­era z ukrajinskej strany) nešiel, do Kyjeva a mestečka Irpiň a veselo ata­kuje Scholza: „Spolkový kan­ce­lár hádže jednu dymovú sviečku za dru­hou. Za­krýva, zatajuje, ho­vo­rí len polovicu pravdy.“ Scholz vraj „rýchlo stratil dôveru národnej a med­zi­ná­rod­nej ve­rejnosti“. Kan­celár podľa Merza „váha, váha a prí­liš berie do úvahy ruskú sieť v SPD“.

Na druhej strane má Merz čo zakrývať. Bola to kancelárka z jeho CDU, ktorá dostala Ne­mec­ko do prekliatej závislosti od ruského ply­nu a ktorá najdlhší čas doslova vy­hladovala Bundes­wehr. Práve Mer­kelová eskalovala de­gradáciu voj­ska tým, že nasadila na mini­s­ter­s­tvo obrany stra­níč­ku, ktorá vlas­t­ným vojakom nedôverovala a kto­rá aj preto minula stov­ky miliónov na externé poradenské služ­by. Bola to najväčšia – a dodnes ne­vy­jas­nená – kauza Ursuly von der Leyenovej.

Chronická podozrievavosť viacerých ministeriek obrany voči vlast­nej armáde nie je maličkosť – vrchným veliteľom parlamentnej ar­má­dy totiž nie je ako inde hlava štátu, ale spolkový minister obrany. Iba v prípade ob­ra­ny prechádza najvyššie velenie na kancelára. Aj to je po­uče­nie z nacizmu. Nové Nemecko nikdy nedáva príliš veľa moci do jedných rúk.

Nápadné je, že stupňovanie nemeckého boja s ruskou armádou po­chád­za do značnej miery od občas predtým už odpísaných semaforových po­litikov z druhého radu, ktorí chytili s ukrajinskou vojnou druhý dych. Kľúčovou pri tom bola cesta predsedov troch výborov Spol­ko­vého snemu na západnú Ukrajinu. Spolu tam zavítali predseda výboru pre záležitosti Európskej únie Anton Hofreiter (Zelení), predseda za­hraničného výboru Michael Roth (SPD) a predsedníčka výboru pre obranu Marie-Agnes Stracková-Zimmermannová (FDP). Všetci traja sa z Haliče vrá­tili zapálení a hnali debatu smerom k vyzbrojovaniu Ukrajiny.

Šedivej veteránke Strackovej-Zimmermannovej sa dokonca podarilo, že vyburcovala liberálov k nadšenému revu. V tomto spolku distingvo­va­ných advokátov a zubárov to bolo niečo nevídané, v FDP sa najvyhrote­nej­šie emó­cie obyčajne spájajú s odpočítateľnými položkami pre živ­nos­tní­kov. Mladého predsedu, ministra financií Christiana Lind­ne­ra, po­stih­la smola, že sa nemohol zúčastniť zjazdu vlastnej strany – chy­til na ceste v USA koronu a mohol iba spotený rečniť z wa­shing­ton­skej ka­ran­tény. Potlesk delegátov po Lindnerovom prejave znel tro­chu vy­nú­tene. Úplne iné boli reakcie na reč nie príliš význam­nej 64-roč­nej Strackovej-Zimmermanovej. K sankciám poveda­la: „Škody pre Nemecko nie sú nikdy také veľké ako škody, ktoré pre naše eu­róp­ske hodnoty znamená anektovanie Ukrajiny Ruskom.“ Keď na záver zvo­lala „Nech žije sloboda! Nech žije Európa!“ a v uk­ra­jinčine „Slava Ukrajini!“, vyskočili delegáti na nohy a ­tlies­kali v sto­ji. V tej chvíli bola šéfkou ona.

Podobná metamorfóza sa stala zelenému poslancovi Hofreiterovi. Več­ne dlhovlasý hipisák nemal s vojenčinou nič, je biológ s dok­to­rand­skou prácou o rastlinnom rode Bomarea, normálne by sa mal stať spol­kovým ministrom pôdohospodárstva. Ibaže Zelení sú stranou fe­mi­nistickou a Hofreiter sa narodil s nesprávnym pohlavím. Ukrajins­ká vojna z neho urobila hviezdu. Keď mu vyčítajú, že koná príliš pod vplyvom emócií, odpovie: „Čo je emotívne na snahe za­sta­viť vy­hlad­zovaciu vojnu a brániť demokraciu?“ Tento milovník rastlín od­ra­zu ho­vorí, ako keby si tajne dorobil titul z vojenskej stratégie. V jednej diskusnej relácii začal svoje vyjadrenia priznaním, že „akože nie som absolútny vojenský expert“, len aby pokračoval: „Poľsko má PT91, čo sú T72 so zvýšenou bojovou hodnotou“, Nemecko má za­se bojové vozidlá pechoty Marder, „ktoré sú obzvlášť dôležité pre boj na juhu“, pretože si so sebou môžete vziať „osem alebo de­väť pe­šiakov“, a mimochodom, dôležitá je aj ťažká ostreľovacia puš­ka „G82, ktorá má 12,7 mm projektil“, s ktorou môžete rozbiť obrne­né vo­zidlá ruskej Národnej gardy. V istom momente mo­de­rá­tor poznamenal: „Na to, že nemáte ani potuchy, sa vyznáte celkom dob­re.“

Rozdiel medzi Zelenými a inými nemeckými stranami je, že týpek ako Hof­reiter v druhej najväčšej koaličnej strane nepôsobí ako exot s profilovou neurózou, ale je na jednej vlne s celým radom funk­cionárov, ktorí obsadili niektoré kľúčové pozície v apa­ráte semaforovej vlády.

Niektorých Nemcov prekvapuje, že sa práve Zelení tak kriš­táľovo jasne vyfarbili ako nová avantgarda starého prekonaného mi­li­ta­riz­mu. Je to pochopiteľné, nie každý volič má kapacitu na to, aby sa po­noril do mentálnych životopisov straníckeho establišmentu, šo­ku­jú­ca „premena“ sa dala ale predvídať dávno.

Kľúčovú kompetenciu pre dovolenie exportu zbraní má ministerstvo hos­podárstva a klímy, ten úrad zastáva zelený vicekancelár Robert Ha­beck. Habeck už dlho pred vojnou navštívil demarkačnú líniu v Don­base a už vtedy žiadal vyzbrojovanie Ukrajiny. Do kľúčovej funk­cie štátneho tajomníka posadil Svena Giegolda, o ktorom v stra­ne vedeli, že je hlboko veriacim evanjelikom. To, ako Giegold myslí o otázke vyzbrojovania, sa vie až teraz – myslí rovnako ako mi­nis­ter. V parlamente pripravila zmenu paradigmy podpredsedníčka frak­cie, mladučká sympaťáčka s piercingom a červenými vla­smi. Ani v strane všetci netušili, že rodená Poľka Agnieszka Brug­gerová má sla­bosť pre armádu a je špecialistkou v oblasti námorných vrtuľ­ní­kov. Teraz sa to dozvedeli. A teraz sa to hodí.

Samozrejme, pôda pre militantný pacifizmus bola pripravená oveľa skôr. Nie náhodou to bol zelený minister zahraničných vecí Joschka Fi­scher, ktorý viedol Bundeswehr do prvej vojny Spolkovej re­pub­li­ky, keď sa Nemecko v roku 1999 zúčastnilo na bombardovaní Juhoslávie. Ako vtedy, aj teraz jemnocitní esejisti trvajú na tom, že použitie zbraní je prípustné výlučne v prípade „katastroficky vý­nimoč­nej situácie“. Ukazuje sa ale, že výnimočná katastrofa sa deje každú chvíľu.

Bolo to po Srebrenici, keď Joschka Fischer zmenil zelenú paradigmu. Dovtedy sa holokaust uvádzal ako ospravedlnenie nemeckého pa­ci­fiz­mu, odvtedy Auschwitz núti Nemcov za­sta­viť zverstvá aj vo­jensky. Aj dnes, počas ukrajinskej vojny, Fischer hovorí, že „nemecká spo­loč­nosť musí  svoj inštinktívny pacifizmus pre­hod­no­tiť“. Polovicu ná­ro­da tre­ba ešte presviedčať, Zelených už nie.