Čo si myslí o vyzbrojovaní Nemecka Christine Lambrechtová, vrchná veliteľka armády

V Nemecku prešiel 100-miliardový program zbrojenia, strany sa dohodli na rozdelení peňazí, ale na čele ministerstva obrany a armády stojí svojská žena. Píše Martin Leidenfrost.

Vo verejnom vnímaní sa veľmi nezdá, že by po oznámení Zeitenwende („bod zvratu“), ktorý vyhlásil nemecký kancelár Olaf Scholz na štvrtý deň po ruskom útoku na Ukrajinu, nasledovali aj významné konkrétne kroky. O najväčšom nemeckom programe zbrojenia od neblahých čias pod symbolom polámaného kríža sme odvtedy veľa nepočuli, zato počujeme denne o rastúcom nepochopení, s ktorým ukrajinskí činovníci čakajú na ťažké zbrane, ktoré im Nemecko po dôkladnej morálnej debate sľúbilo. Vznikol tak dojem, či sa Nemci nepokúšajú nejako zo svojich sľubov vykradnúť von.

Ten dojem je ale klamlivý.

Pravda je, že (spätná) transformácia z (vojensky) holubičieho ekonomického giganta na robustne vyzbrojenú strednú mocnosť s navýšeným rozpočtom o 100 miliárd eur trvá. To tempo sa dalo očakávať, pacifizmus zapustil najmä v starom ľavicovom establišmente Spolkovej republiky hlboké korene. Ako ďaleko sa v svojej transformácii už dostali, však ukazuje príklad samotného kancelára: Scholz, ktorý bol v rokoch 1982 až 1988 zástupcom celoštátneho predsedu sociálnodemokratických zväzákov, odmietol v mladosti vojenskú službu, radšej absolvoval (v rokoch 1984 až 1985) civilnú službu v domove dôchodcov. Udržiaval čulé kontakty s mladými komunistami zo satelitného štátu Sovietskeho zväzu NDR. Deväťkrát cestoval do komunistického Nemecka, zúčastnil sa tam v znamení Družby národov na mládežníckych táboroch a v roku 1988 sa ako vedúci západonemeckej delegácie vyjadril, že „skutoční nepriatelia mieru [...] sú vo vojensko-priemyselnom komplexe USA“. V pondelok už vyhlásil niečo celkom iné: „Nemecko bude mať čoskoro najväčšiu konvenčnú armádu v Európe v rámci NATO.“ Chváliť sa veľkosťou nemeckej armády bolo ešte 23. februára nemysliteľné.

Je tiež pravdou, že flexibilné improvizovanie nie je práve najsilnejšou stránkou nemeckej byrokracie, veci tam obvykle dosť trvajú. Príklad z posledných dní: prominentný ruský novinár a čerstvý emigrant Michail Zygar sa práve posťažoval, že z Berlína s jeho silnou komunitou ruskej inteligencie predsa len nebude to, čo si pri sťahovaní do Berlína sľuboval – nové mediálne centrum exilovej ruskej opozície. Celý zatrpknutý vo svojom stĺpčeku napísal (hej, Zygar má týždenný stĺpček v poprednom spravodajskom časopise Spiegel), že Nemecko doteraz nedalo ani jednému ruskému novinárovi pracovné vízum a že sa exilové ruské médiá ako Dožd a Meduza aj preto radšej usadili v Rige a vo Vilniuse. Doslova na druhý deň nemecká ministerka vnútra Nancy Faeserová vyhlásila, že nemecká vláda sa dohodla „na pravidlách nekomplikovaného prijímania Rusov“, ktorí sú vo svojej krajine považovaní za mimoriadne ohrozených. „Rusom, ktorí sú prenasledovaní a ohrozovaní, ponúkame v Nemecku ochranu,“ povedala Faeserová, „a najmä ruským novinárom a novinárkam poskytneme možnosť z Nemecka slobodne a nezávisle informovať.“

Nuž, je to stále tak, Nemci robia veci s nemeckou dôkladnosťou. Trvalo im to niekoľko rokov, kým prepli z pruského a nacistického militarizmu na soft power s (už len) „ústavným patriotizmom“. Teraz im treba dať niekoľko mesiacov na opätovnú militarizáciu.

Jeden dôležitý predpoklad prítomný ale je – nemecké zbrojovky fičali aj v časoch najdojímavejšieho nemeckého pacifizmu. Samozrejme, údaje o medzinárodnom obchode so zbraňami treba brať s veľkou rezervou, mnohé informácie podliehajú utajeniu, z rôznych štatistík vychádza 16. najľudnatejší štát sveta ako tretí, štvrtý alebo piaty najväčší exportér zbraní na svete. Podľa výpočtov Štokholmského medzinárodného inštitútu pre výskum mieru (SIPRI) bolo Nemecko v roku 2020 štvrtým najväčším vývozcom zbraní na svete. Na tom sa dá stavať...

Aj so špeciálnym 100-miliardovým programom zbrojenia, ktorý Scholz vo svojom veľkom prejave o „bode zvratu“ oznámil, to celé trvalo dlho, presne štvrťrok. Tým, že Nemecko má dlhovú brzdu zakotvenú v ústave, potrebovala Scholzova semaforová koalícia hlasy opozičnej CDU/CSU. V nedeľu večer o 23. hodine sa nakoniec dohodli.

Zľava Robert Habeck, Olaf Scholz a Christian Lindner. Vpravo: Christian Merz. Foto: TASR/AP, Merz/FB

S výnimkou najmenšej parlamentnej strany Ľavica, ktorá navrhuje namiesto špeciálneho fondu na zbrojenie špeciálny fond na boj proti detskej chudobe, sú všetky zúčastnené strany spokojné. Liberálny financmajster Christian Lindner je rád, že dlhová brzda napriek obrovskému dodatočnému zadlžovaniu zostane formálne v platnosti. Nový predseda CDU Friedrich Merz sa vytešuje, že sa zbavil požiadavky Zelených míňať časť z tých 100 miliárd „v partnerských štátoch“ a na obranu proti kybernetickým útokom, zelená ministerka zahraničných vecí Annalena Baerbocková dostane na svoj boj proti kybervojnám zvlášť na mieru šitý zákon (údajne s rozpočtom 10 miliárd), no a najviac sa teší kancelár Scholz – stávka mu vyšla. Ak by nevyšla, bola by z neho politická mŕtvola.

Presadil sa skôr opatrný výklad veľkého vyhlásenia z 27. februára. CDU a CSU sa síce nepodarilo zakotviť v ústave dvojpercentný cieľ NATO, Nemecko však dve percentá v najbližších rokoch pravdepodobne dosiahne – vďaka stovke miliárd, ktorá sa má minúť v priebehu piatich rokov. Bežný nemecký rozpočet na obranu obsahuje 50 miliárd eur, dve percentá HDP predstavujú sumu približne 70 miliárd, rozdiel (20 miliárd) vynásobený piatimi je sto miliárd. Úspechom atlantistu Merza je, že sa špeciálny fond minie výlučne na zbrojenie Bundeswehru. Najlepšie stráženým tajomstvom Spolkovej republiky je pritom zoznam, na ktorom je napísané, koľko tankov, lietadiel, lodí a ďalšej techniky si Spolková republika objedná a u koho. Zatiaľ nevieme, či konečný zoznam vôbec existuje. CDU bola udelená výsada, že „prostredníctvom špeciálne zriadeného poradného výboru zloženého z rozpočtových politikov“ môže sledovať, na ktoré projekty sa 100 miliárd minie.

Olaf Scholz, vojnový kancelár proti svojej vôli, ktorý vzal na svoje plecia háklivú úlohu remilitarizácie Nemecka, je v cieli. Zostane mu doriešiť iba jeden problém – vrchnú veliteľku armády.

Kancelár s ministerkou obrany Lambrechtovou. Foto: Lambrecht/FB

Tá sa volá Christine Lambrechtová, je Scholzov človek z ľavého krídla SPD a stala sa čírou náhodou ministerkou obrany. Kým sa nemecký mediálny a politický mainstream cíti byť vo vojne, dáva vrchná veliteľka od prvého dňa najavo, že armáda je jej ľahostajná. Keď sa sťahovala z ministerstva spravodlivosti na nový rezort, hlásil jej štáb na ministerstvo obrany, že pani ministerka trpí alergiou na papriku a ráno kvôli citlivému žalúdku pije jednu šálku Jacobs Classic 2 a potom mätový čaj. Na veľmi dlhý čas to bol jej jediný odkaz.

V Berlíne sa Lambrechtová so svojou lenivosťou stala urbánnou legendou. V šiestom mesiaci ministrovania ešte nepoznala po mene šiestich inšpektorov „Vojenskej veliteľskej rady“, najvyššieho vojenského orgánu Bundeswehru, ani o to nestála. Keď ju osud núti vystúpiť s jedným zo šiestich najvyšších mušketierov, číta jeho meno z papiera. Niektoré slová má na papieri označené žltým zvýrazňovačom, pojmy ako Next Generation Fighter sú jej nemilé, po anglicky totiž nevie. Na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii pôsobila stratene – bez slúchadiel ničomu nerozumie.

Ako je na ministerstve obrany zvykom, zamestnanci pripravujú pre nového ministra prísne načasovaný úvodný program. V Benderblocku sú dávno zvyknutí na vrchných veliteľov, ktorí nikdy nevideli kasárne zvnútra. Tak ako pri každej zmene ministra, mala byť aj Lambrechtová rýchlo oboznámená so štruktúrou domu, komplexnými projektmi vyzbrojovania a prebiehajúcimi zahraničnými misiami. Na ministerstve nazývajú tento dvojtýždňový rýchlokurz „tlakové tankovanie“. V rámci deep dives („hĺbkových ponorov“) mala ministerka každý deň spoznať inú oblasť Bundeswehru. Naplánované boli rozhovory s vedúcimi rôznych oddelení a stretnutia v „ponorke“, konferenčnej miestnosti ministerstva chránenej proti odpočúvaniu, kde sa zvyčajne rokuje o tajných misiách „veliteľstva špeciálnych síl“.

Lambrechtovej sa to však nepozdávalo, deep dives sa zrušili. Zrušila sa aj už pripravená cesta na jednu zo zahraničných misií. Tradičné vianočné cesty ministra sú považované za prejav základnej slušnosti, veď vojaci riskujú tam vonku svoje životy. Lambrechtová v polovici decembra odletela na niekoľko hodín do Litvy, potom sa vyparila na dovolenku. Vybrala si tirolský Ischgl, svetoznámy ako prvé ohnisko koronavírusu v strednej Európe, strávila tam vianočné sviatky aj Silvestra na lyžiach. Na ministerstve nikdy nič podobné vraj ešte nezažili.

Nebola to jej posledná dovolenka. Z tej predposlednej bol škandál, lebo zobrala počas pracovného termínu svojho dospelého syna vojenskou helikoptérou na Sylt – čo je ostrov snov majetnej nemeckej buržoázie. Obhajovala sa slovami, „že ide aj o udržiavanie kontaktu s dieťaťom“. Keď nedovolenkuje, prichádza na ministerstvo okolo deviatej a zvyčajne odchádza popoludní. Stalo sa už niekedy predtým, že by minister obrany tak málo pracoval? Lambrechtová sa správa, ako keby si vôbec neuvedomila, že je veliteľkou 180-tisíc vojakov, ktorí majú byť v krajnom prípade pripravení obetovať pre vlasť svoj život.

Ostentatívna ľahostajnosť pani ministerky Lambrechtovej asi nemilo prekvapuje aj kancelára: veď ona je profíčka, ktorá má za sebou dlhú a úspešnú politickú kariéru. Tá právnička bola parlamentnou štátnou tajomníčkou na ministerstve financií za Scholza, ministerkou spravodlivosti a neskôr aj ministerkou pre rodinu. Minulý rok, keď prieskumy verejnej mienky predpovedali SPD krvavý volebný debakel, oznámila svoj odchod z politiky. Povedala: „Po 23 rokoch pendlovania a života v kufri sa tento spôsob života končí.“ Do Spolkového snemu už nekandidovala. Potom sa však situácia pre SPD zmenila k lepšiemu a začali sa šíriť chýry, že Lambrechtová má predsa len záujem o ministerstvo vnútra. Údajne si bola ešte v noci pred svojím vymenovaním na rezort obrany istá, že nasledujúce ráno bude vyhlásená za ministerku vnútra.

Napokon dostala iba obranu. Tam sa angažuje najmä za to, aby čo najviac osvedčených súdruhov dostalo nejakú honosnú trafiku. Táto prax nie je v Nemecku taká bežná ako inde, určite nie na ministerstve obrany, no a Lambrechtová to robí bez zábran. Nápadná je jej drzosť, s ktorou predvádza svoju neochotu podriadiť sa špecifikám armády. Na otázku, či už dokáže rozlíšiť hodnostné označenia, stroho odpovedala, že jej stačí „pán alebo pani plus priezvisko“, veď ako šéfka „nemusím každého hneď osloviť hodnosťou“. Pri inej príležitosti zhrnula svoju misiu na obrane takto: „Keby to bolo ľahké, robili by to iní.“

Na návšteve v Rumunsku (vľavo), s našimi ministrom Naďom a medzi nemeckými vojakmi. Foto: Lambrecht/FB

Je záhadou, odkiaľ berie to sebavedomie, sama musí vidieť, že jej účinkovanie spôsobuje Scholzovi v týchto vojnových časoch trápne problémy. Najhoršie je, že vo špecifickom prostredí vojakov si asi už nevie získať rešpekt. Na to sa dovolenkárka vo veliteľstve stala príliš často terčom smiechu.

Trápnosť číslo 1: Lambrechtová si počas návštevy vojakov v Mali obula vysoké podpätky. Trápnosť číslo 2: 5 000 dodaných prilieb na Ukrajinu ako „veľmi jasný signál“, že Nemecko je stopercentne na strane Ukrajiny – to bola ona. Trápnosť číslo 3: V Bendlerblocku sa rýchlo rozšírila fáma, že Lambrechtová odložila svoj prvý (zoznamovací) telefonát so svojím britským kolegom, údajne pre termín u kaderníka. Brita to natoľko rozčúlilo, že poslal do Berlína písomnú sťažnosť. Trápnosť číslo 4: Dlho musel čakať aj človek, ktorý je na prvom mieste zoznamovacieho telefonátu každého nového ministra obrany – generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg. NATO je vo vnímaní Ruska aj vo vnímaní mnohých Nemcov vo vojne, medzinárodné kontakty Lambrechtovú však otravujú. Trápnosť číslo 5: Počas prvých piatich mesiacov vo funkcii nevycestovala do Paríža, Londýna, Varšavy, Vilniusu, Rigy ani Tallinnu. Iba do Washingtonu koncom marca. Na štvordňovej americkej ceste vybavila nevyhnutné minimum, najviac si dala záležať, aby mala dostatok voľného času, najmä v New Yorku. Tam zrejme ešte nedovolenkovala.

Keďže je oheň na streche, angažovala si nového hovorcu, ktorý ale pri každom vystupovaní pani ministerky prehliadne jeden či dva prešľapy svojej šéfky. Trápnosť číslo 6: Lambrechtová si verejne želala, aby počas jej funkčného obdobia bola za generála vymenovaná prvá žena. Prítomní oficiéri si povzdychli. Toto vyhlásenie odhalilo jej dokonalú nekompetentnosť – podľa kariérneho poriadku Bundeswehru je vylúčené, že sa žena v najbližších štyroch rokoch bude môcť dostať do hodnosti generála. Trápnosť číslo 7: Jej úradníci sú zo šéfky zúfalí, pretože zrejme len zriedkakedy číta svoje podklady. Neraz na verejných vystúpeniach uviedla nepravdivé údaje. Trápnosť číslo 8: Sľúbila ukrajinskému kolegovi zbrojný materiál, zatiaľ čo dôstojníci vedľa nej s hrôzou prevracali oči – vedeli, že Bundeswehr to nemôže dodať.

Rating ministerky sa pohybuje okolo 10 až 15 percent, málokto stelesňuje dôraz na obranyschopnosť Nemecka menej než ona. Mnohí v Nemecku nechápu, prečo ju Scholz dávno nevyhodil.

Kancelár však stále stojí pri nej. Tí, ktorí ich zažili spolu v kabinete, uvádzajú, že sa veľmi dobre poznajú. Táto blízkosť pravdepodobne pramení z obdobia, keď Lambrechtová pôsobila pod Scholzom na ministerstve financií. „Scholz je lojálny,“ povedal pre Spiegel človek, ktorý pozná kancelára už dlho, „pokiaľ nevidí nebezpečenstvo pre seba.“ Scholz si určite všimol katastrofálny výkon pani Lambrechtovej, nerád však podľahne tlaku verejnosti. Na zasadnutí parlamentnej frakcie demonštratívne položil ruku na Lambrechtovej rameno. Bol to prejav podpory.

Ostrieľaný harcovník Scholz vie, že jeho kancelárstvo sa bude hodnotiť aj podľa úspechu alebo neúspechu nevídaného vyzbrojovania nemeckej armády. Človek, ktorý je tou úlohou storočia poverený, sa volá Christine Lambrechtová. Tá sa vo chvíli, keď 100-miliardový balíček konečne prešiel, ohradila voči kritike svojej práce. Vrchná veliteľka armády sa trošku vyhrážala: „Mám veľkú úlohu a plním ju.“