Čo si myslí o vyzbrojovaní Nemecka Christine Lambrechtová, vrchná veliteľka armády

S výnimkou najmenšej parlamentnej strany Ľavica, ktorá navrhuje namiesto špeciálneho fondu na zbrojenie špeciálny fond na boj proti detskej chudobe, sú všetky zúčastnené strany spokojné. Liberálny fi­nancmajster Christian Lindner je rád, že dlhová brzda napriek ob­rovskému dodatočnému zadlžovaniu zostane formálne v plat­nosti. Nový predseda CDU Friedrich Merz sa vytešuje, že sa zbavil po­žia­dav­ky Zelených míňať časť z tých 100 miliárd „v partnerských štátoch“ a na obranu proti kybernetickým útokom, zelená ministerka za­hra­nič­ných vecí Annalena Baerbocková dostane na svoj boj proti ky­ber­vojnám zvlášť na mieru šitý zákon (údajne s rozpočtom 10 miliárd), no a najviac sa teší kancelár Scholz – stávka mu vyšla. Ak by nevyšla, bola by z neho po­li­tic­ká mŕtvola.

Presadil sa skôr opatrný výklad veľkého vyhlásenia z 27. feb­ruá­ra. CDU a CSU sa síce nepodarilo zakotviť v ústave dvojpercentný cieľ NATO, Nemecko však dve percentá v najbližších rokoch prav­de­po­dobne dosiahne – vďaka stovke miliárd, ktorá sa má minúť v priebehu pia­tich rokov. Bežný nemecký roz­poč­et na obranu obsahuje 50 miliárd eur, dve percentá HDP predstavujú sumu približne 70 miliárd, roz­diel (20 miliárd) vynásobený piatimi je sto miliárd. Úspechom at­lan­tistu Merza je, že sa špeciálny fond minie výlučne na zbrojenie Bun­deswehru. Najlepšie stráženým tajomstvom Spolkovej republiky je pri­tom zo­znam, na ktorom je napísané, koľko tankov, lietadiel, lo­dí a ďal­šej techniky si Spolková republika objedná a u koho. Za­tiaľ nevieme, či konečný zoznam vôbec existuje. CDU bola ude­lená výsada, že „prostredníctvom špeciálne zriadeného po­rad­né­ho vý­boru zloženého z rozpočtových politikov“ môže sledovať, na ktoré pro­jek­ty sa 100 miliárd minie.

Olaf Scholz, vojnový kancelár proti svojej vôli, ktorý vzal na svoje ple­cia háklivú úlohu re­militarizácie Nemecka, je v cieli. Zostane mu do­riešiť iba jeden problém – vrchnú veliteľku armády.

Tá sa volá Christine Lambrechtová, je Scholzov človek z ľavého kríd­la SPD a stala sa čírou náhodou ministerkou obrany. Kým sa nemecký me­diá­lny a politický mainstream cíti byť vo vojne, dáva vrchná veliteľka od prvého dňa najavo, že armáda je jej ľahostajná. Keď sa sťahovala z ministerstva spravodlivosti na nový rezort, hlásil jej štáb na ministerstvo obrany, že pani ministerka trpí alergiou na papriku a ráno kvôli cit­livému žalúdku pije jednu šálku Jacobs Classic 2 a po­tom mätový čaj. Na veľmi dlhý čas to bol jej jediný odkaz.

V Berlíne sa Lambrechtová so svojou lenivosťou stala urbánnou le­gen­dou. V šiestom mesiaci ministrovania eš­te nepoznala po mene šies­tich inšpektorov „Vo­jen­s­kej veliteľskej rady“, naj­vyš­šie­ho vo­jen­ského orgánu Bun­des­weh­ru, an­i o to nestála. Keď ju osud nú­ti vy­stúpiť s jedným zo šiestich najvyšších mušketierov, číta je­ho me­no z pa­piera. Niektoré slová má na papieri oz­načené žltým zvý­raz­ňo­va­čom, pojmy ako Next Generation Fighter sú jej nemilé, po ang­lic­ky to­tiž nevie. Na Mníchovskej bez­peč­nost­nej konferencii pô­so­bi­la stra­tene – bez slúchadiel ničomu ne­ro­zu­mie.

Ako je na ministerstve obrany zvykom, zamestnanci pripravujú pre no­vého ministra prísne načasovaný úvodný program. V Benderblocku sú dávno zvyknutí na vrchných veliteľov, ktorí nikdy nevideli ka­sár­ne zvnú­tra. Tak ako pri kaž­dej zmene ministra, mala byť aj Lam­brech­tová rých­lo oboznámená so štruk­túrou domu, komplexnými pro­jektmi vy­zbro­jovania a pre­bie­ha­jú­cimi zahraničnými misiami. Na mi­ni­sterstve na­zývajú tento dvoj­týž­dňový rýchlokurz „tlakové tan­ko­vanie“. V rámci deep dives („hĺbko­vých po­no­rov“) mala ministerka kaž­dý deň spoznať inú oblasť Bundeswehru. Naplánované boli roz­ho­vo­ry s ve­dú­cimi rôz­nych oddelení a stretnutia v „ponorke“, kon­fe­renč­nej miest­nosti ministerstva chránenej proti odpočúvaniu, kde sa zvy­čaj­ne rokuje o tajných misiách „veliteľstva špeciálnych síl“.

Lambrechtovej sa to však nepozdávalo, deep dives sa zrušili. Zru­ši­la sa aj už pripravená cesta na jednu zo zahraničných misií. Tradičné vianočné cesty ministra sú považované za prejav zá­kladnej slušnosti, veď vojaci riskujú tam vonku svoje životy. Lam­brechtová v polovici decembra od­letela na niekoľko hodín do Lit­vy, potom sa vyparila na do­volenku. Vybrala si ti­rolský Ischgl, sve­toznámy ako prvé ohnisko ko­ro­na­ví­ru­su v stre­dnej Eu­rópe, strá­vi­la tam vianočné sviatky aj Sil­vestra na ly­ži­ach. Na mi­ni­sterstve nik­dy nič podobné vraj ešte ne­za­žili.

Nebola to jej posledná dovolenka. Z tej predposlednej bol škandál, le­bo zobrala počas pra­cov­ného ter­mínu svojho dospelého syna vojenskou he­li­kop­térou na Sylt – čo je ostrov snov majetnej nemeckej buržoázie. Ob­ha­jovala sa slovami, „že ide aj o udržiavanie kontaktu s die­ťa­ťom“. Keď ne­do­vo­len­ku­je, prichádza na ministerstvo okolo deviatej a zvyčajne odchádza po­poludní. Stalo sa už niekedy predtým, že by mi­nister obrany tak málo pracoval? Lambrechtová sa správa, ako ke­by si vôbec ne­uvedomila, že je veliteľkou 180-tisíc vojakov, ktorí majú byť v krajnom prípade pripravení obetovať pre vlasť svoj život.

Ostentatívna ľahostajnosť pani ministerky Lambrechtovej asi nemilo prekvapuje aj kan­celára: veď ona je profíčka, ktorá má za sebou dlhú a úspešnú po­litickú kariéru. Tá práv­nička bola parlamentnou štátnou ta­jom­níč­kou na mini­s­ter­s­tve fi­nancií za Scholza, ministerkou spra­vod­li­vo­sti a ne­skôr aj mi­ni­s­ter­kou pre rodinu. Minulý rok, keď pries­ku­my verejnej mienky pred­po­vedali SPD krvavý volebný debakel, oz­ná­mi­la svoj odchod z po­li­ti­ky. Povedala: „Po 23 rokoch pendlovania a ži­vota v kuf­ri sa tento spô­sob ži­vota končí.“ Do Spol­ko­vého snemu už ne­kan­di­dovala. Potom sa však si­tuácia pre SPD zmenila k lep­ši­emu a za­ča­li sa šíriť chýry, že Lam­brechtová má predsa len záujem o mi­ni­ster­stvo vnútra. Údajne si bola ešte v noci pred svojím vy­me­no­va­ním na rezort obrany is­tá, že nasledujúce ráno bude vy­hlá­se­ná za ministerku vnútra.

Napokon dostala iba obranu. Tam sa angažuje najmä za to, aby čo naj­viac osvedčených súdruhov dostalo nejakú honosnú trafi­ku. Táto prax nie je v Nemecku taká bežná ako inde, určite nie na mi­ni­s­ter­stve obrany, no a Lambrechtová to robí bez zábran. Nápadná je jej drzosť, s ktorou predvádza svoju neochotu podriadiť sa špecifikám ar­mády. Na otázku, či už dokáže rozlíšiť hodnostné označenia, stro­ho od­po­ve­da­la, že jej stačí „pán alebo pani plus prie­zvisko“, veď ako šéfka „ne­musím každého hneď osloviť hod­nos­ťou“. Pri inej prí­ležitosti zhrnu­la svoju misiu na obrane takto: „Keby to bolo ľah­ké, ro­bili by to iní.“

Je záhadou, odkiaľ berie to sebavedomie, sama musí vi­di­eť, že jej účin­kovanie spôsobuje Scholzovi v tých­to vojnových ča­soch trápne problémy. Najhoršie je, že vo špecifickom pro­stre­dí vojakov si asi už nevie získať rešpekt. Na to sa do­vo­len­kár­ka vo veliteľstve stala príliš často terčom smiechu.

Trápnosť číslo 1: Lambrechtová si počas návštevy vojakov v Mali obula vy­so­ké podpätky. Trápnosť číslo 2: 5 000 dodaných prilieb na Ukrajinu ako „veľ­mi jasný signál“, že Ne­mec­ko je stopercentne na strane Ukrajiny – to bola ona. Trápnosť číslo 3: V Ben­d­ler­blocku sa rýchlo rozšírila fáma, že Lambrechtová odložila svoj prvý (zoznamovací) telefonát so svo­jím brit­ským kolegom, údajne pre termín u ka­der­níka. Brita to na­toľ­ko roz­čú­lilo, že poslal do Ber­lína pí­som­nú sťažnosť. Trápnosť číslo 4: Dlho musel čakať aj človek, ktorý je na prvom mieste zo­zna­mo­va­ci­eho telefonátu každého nového ministra ob­ra­ny – generálny tajomník NA­TO Jens Stoltenberg. NATO je vo vní­ma­ní Ruska aj vo vnímaní mno­hých Nemcov vo vojne, med­zinárodné kon­tak­ty Lambrechtovú však ot­ra­vu­jú. Trápnosť číslo 5: Počas prvých piatich mesiacov vo funk­cii ne­vy­ces­to­va­la do Paríža, Londýna, Varšavy, Vilniusu, Rigy ani Tal­lin­nu. Iba do Washingtonu koncom marca. Na štvordňovej am­eric­kej ceste vybavila nevyhnutné minimum, najviac si dala záležať, aby mala dostatok voľ­ného ča­su, najmä v New Yorku. Tam zrejme ešte ne­dovolenkovala.

Keďže je oheň na streche, angažovala si nového hovorcu, ktorý ale pri každom vystupovaní pani ministerky prehliadne jeden či dva prešľa­py svojej šéfky. Trápnosť číslo 6: Lambrechtová si verejne želala, aby počas jej funk­čné­ho obdobia bola za generála vymenovaná prvá žena. Prítomní ofi­cié­ri si povzdychli. Toto vyhlásenie odhalilo jej do­ko­na­lú nekompetentnosť – podľa kariérneho poriadku Bundeswehru je vy­lúčené, že sa žena v naj­bližších štyroch rokoch bude môcť dostať do hod­nos­ti generála. Trápnosť číslo 7: Jej úradníci sú zo šéfky zú­fa­lí, pre­tože zrejme len zried­ka­kedy číta svoje podklady. Neraz na verejných vystúpeniach uviedla ne­prav­divé údaje. Trápnosť číslo 8: Sľú­bila uk­ra­jinskému kolegovi zbrojný materiál, zatiaľ čo dôs­toj­ní­ci vedľa nej s hrô­zou pre­vracali oči – vedeli, že Bundeswehr to nemôže do­dať.

Rating ministerky sa pohybuje okolo 10 až 15 percent, málokto ste­lesňuje dôraz na ob­ranyschopnosť Nemecka menej než ona. Mnohí v Nemecku nechápu, prečo ju Scholz dávno nevyhodil.

Kancelár však stále stojí pri nej. Tí, ktorí ich zažili spolu v kabine­te, uvádzajú, že sa veľmi dobre poznajú. Táto blízkosť prav­de­po­dobne pramení z obdobia, keď Lam­brech­tová pôsobila pod Schol­zom na mi­nisterstve financií. „Scholz je lojálny,“ povedal pre Spie­gel člo­vek, ktorý poz­ná kancelára už dlho, „pokiaľ nevidí ne­bez­pe­čen­s­tvo pre seba.“ Scholz si určite všimol katastrofálny vý­kon pani Lam­brechtovej, ne­rád však pod­ľahne tlaku verejnosti. Na za­sad­nutí par­lamentnej frakcie de­mon­štratívne položil ruku na Lam­brech­to­vej ra­meno. Bol to prejav pod­pory.

Ostrieľaný harcovník Scholz vie, že jeho kancelárstvo sa bude hod­no­tiť aj podľa úspechu alebo neúspechu nevídaného vyzbrojovania ne­meckej armády. Človek, ktorý je tou úlohou storočia poverený, sa vo­lá Christine Lambrechtová. Tá sa vo chvíli, keď 100-mi­liar­dový balíček konečne prešiel, oh­radila voči kritike svojej práce. Vrchná veliteľka armády sa trošku vyhrážala: „Mám veľkú úlohu a plním ju.“