Ako si šéf Axel Springeru pokľakol pred LGBT loby

O Mathiasovi Döpfnerovi sme už v Štandarde písali. Predseda predstavenstva a spolumajiteľ vydavateľstva Axel Springer je jedným z najmocnejších mužov Nemecka, jeho mediálny koncern má obrat tri miliardy eur, vydáva vážený celonemecký denník Die Welt, s náskokom najčítanejší bulvár Bild, nedávno k tomu dokúpil v USA vplyvný politický magazín Politico.

Döpfner je už niekoľko rokov podozrievaný, že by azda mohol byť konzervatívcom, keď mu ale hrozil z toho problém, vždy si dokázal vďaka svojmu vysoko rozvinutému umeniu vyváženého a kultivovaného jazyka zachrániť kožu. Tento dvojmetrový obor ako z katalógu árijských nadľudí je totiž Schöngeist, doslova „krásny duch“. Začínal ako hudobný kritik v obľúbenom pe­rio­diku krásnoduchov, vo Frankfurter Allgemeine, a okrem práce vrcholového manažéra medzinárodného významu píše zádumčivé eseje a vedie filozofické rozhovory.

Zeleno-progresívny mainstream ho už počas utečeneckej krízy v zime 2015/2016 podozrieval, že naznačil vypnutie nemeckého právneho štátu, keď milión obyvateľov Blízkeho východu nekontrolovane zavítalo do Nemecka. Podozrievali ho aj z toho, že nemá dostatočne rád islam. V roku 2019 sa v dlhom rozhovore s progresívnym Spieglom pýtal, či je „medzi politikmi a novinármi dosť odvahy a nekonformnosti“, aby kritizovali totalitárne sklony ekologických mimovládok ako Extinction Rebellion. Pýtal sa ďalej, „prečo 41 percent obyvateľov z bývalého územia komunistickej NDR tvrdí, že dnes nemajú väčšiu slobodu prejavu ako v minulosti? Prečo teda 58 percent východných Nemcov podľa prieskumu týždenníka Die Zeit tvrdí, že sa dnes necítia lepšie chránení pred štátnou svojvôľou ako v časoch NDR?“

Boli to škandalózne otázky. Vtedy sa ešte Döpfner vyvliekol tvrdením, že pocit neslobody bývalých občanov komunistickej NDR „je objektívnym nezmyslom“. Potom, v roku 2021, v debate o kampani Bildu proti prepáleným korona-opatreniam, sa dostala na verejnosť jedna súkromná Döpfnerova smska. Obhajoval v nej vtedajšieho šéfredaktora Bildu Juliana Reichelta, ktorý bol vraj „skutočne posledným a jediným novinárom v Nemecku, ktorý sa stá­le odvážne búri proti novému nemeckému autoritárskemu štátu”. Väčšina os­tatných novinárov, pokračoval Döpfner v súkromnej korešpondencii, sú iba „propagandistickí asis­tenti spolkovej vlády“.

Niežeby Döpfner nemal pravdu – ak ide o submisivitu nemeckých novinárov počas večného nemeckého lockdownovania, mal pravdu stopercentne –, ale také veci a nemajú písať ani v súkromnej smske. Kým predtým mal povesť rešpektovaného krásnoducha, ktorý z nepochopiteľných dôvodov robí pre hnusné pravicové vydavateľstvo Springer, po nej sa už dostal do inej pozície – je na verejný odstrel. Ustál to ešte, ale iba pošramotene. Niektorých honosných funkcií v mediálnej brandži sa vzdal, čo vysvetlil integráciou amerického Politica do nemeckého koncernu. Snažil sa nevyskakovať.

Najnovšie sa zapojil do debaty, či by mali mať slobodnú voľbu pohlavia aj deti. Ibaže iným smerom, ako by sa to dalo od distingvovaného polokonzervatívca čakať.

Trans hystéria, ako ju poznáme z anglosaského sveta, nebola doteraz v Nemecku naplno rozvinutá. Dňa 1. júna 2022 však vyšiel v Döpfnerovom denníku Die Welt článok s názvom Wie ARD und ZDF unsere Kinder indoktrinieren („Ako verejnoprávne televízie ARD a ZDF indoktrinujú naše deti“). Piati vedci okolo psychiatra Alexandra Korteho sa v ňom zaoberajú témou trans identity a obviňujú verejnoprávnych novinárov, že vo svojich detských programoch šíria nepravdivé a banalizujúce informácie o trans identite a viac-menej „prevychovávajú deti“ k transsexualite. Korte už mnoho rokov upozorňuje na negatívne dôsledky ľahkovážnej zmeny pohlavia, najmä u malých a dospievajúcich detí. Uvádza, že v týchto vekových skupinách sa počet ľudí podstupujúcich liečbu takzvanej rodovej dysfórie „za menej ako desať rokov zvýšil dvadsaťpäťnásobne“.

Nie je prekvapujúce, že tento článok nebol nemeckou trans komunitou prijatý dobre, nasledoval štandardný shitstorm. Döpfner cítil, že musí osobne konať a napísal verejné vyhlásenie, ktoré mnohí z jeho novinárov museli pocítiť ako nôž do chrbta. Vo svojom článku napísal: Článok piatich vedcov nebol len „podzemný“ a „hrozný“, ale aj „povrchný, povýšenecký a urážlivý“. Autorom vyčítal, že podľa nich „existujú len dve rodové identity“. Usúdil: „Pre všetkých, ktorí sa cítia byť súčasťou komunity LGBTIAQ*, je to zranenie a bezočivosť.“

Šéf Axel Springer ďalej chválil svoju spoločnosť za rozmanité trans citlivé opatrenia, ako sú „bezpečné zóny a toalety pre všetky pohlavia“, a nezabudol zdôrazniť, že sa nielenže v akejkoľvek forme dištancuje od obsahu článku, ale je osobne zástancom pestrej a ostrej rozmanitosti komunity LGBTIAQ*. Ako zistil postkonzervatívny časopis Cicero, Döpfner vraj na internom stretnutí obhajoval svoj verejný zásah tým, že redakcia má „morálnu povinnosť neposkytovať priestor pre všetky druhy nezmyslov“. Ako konkrétny príklad vraj uviedol popieračov holokaustu. Horšie porovnanie v Nemecku neexistuje.

Týmito slovami si Döpfner pohneval vlastných novinárov, predovšetkým novinárku Bildu Judith Basadovú. Krátko po tom, ako Die Welt zverejnil inkriminovaný článok, chcela o téme v Bilde informovať – ale bolo jej vopred oznámené, že bude musieť kritizovať príspevok hosťujúcich autorov úplne v Döpfnerovej línii: „Inak sa článok neobjaví.” To bolo na Basadovú priveľa: minulý štvrtok podala výpoveď.

V otvorenom liste adresovanom priamo Döpfnerovi spálila všetky mosty: „Šokovalo ma, že kolos Axel Springer, ktorý pravidelne strieľa proti najhorším diktátorom sveta, sa zrazu nechá zraziť na kolená bezobsažnou propagandou woke menšiny a zároveň sa vysmieva vlastným novinárom, ktorí sa nechcú zúčastniť na tomto bizarnom predstavení, ako mizantropom.“

Nuž, polokonzervatívny mediálny magnát Mathias Döpfner sa rozhodol, že nepotrebuje ďalší problém – a rozhodol sa rázne. Čo si myslí o zmene pohlavia čoraz väčšieho počtu detí v súkromí, sa možno nikdy nedozvieme. Aj s smskami si určite už dáva pozor.