Moderná vojna je veľmi pomalá záležitosť. Ukrajinské ciele sú morálne legitímne, ale nie realistické, vraví analytik Riško

Dobyté mestá Severodoneck a Lysyčansk bola dôležitá aglomerácia, na ktorú sa Ukrajinci spoliehali. V tomto výbežku mali vybudovanú čosi ako svoju Maginotovu líniu ešte z roku 2014, ktorú museli opustiť. Aký veľký je to prelom z hľadiska celého významu vojny?

Nemyslím si, že je to zásadný signifikantný prelom. Bolo to značne opevnené, to je pravda, ale podobná fortifikácia bola budovaná aj na iných úsekoch frontu, najmä v Sloviansku a Kramatorsku. Tieto mestá sú skutočne prerobené na pevnosti, je tam dokonca niekoľko sledov obrany, minimálne tri. Maginotova línia je pekný obraz, ale nepoužíval by som ho, pretože je to niečo iné. Ide o viacsledové obranné postavenia, ktorých opustenie je v zásade logické. Keď vás protivník zatláča, nie je rozumné mu padnúť do kotla.

Ruská taktika smerovala k obkľúčeniu minimálne časti Donbasu. Nikdy ale nebolo úplne reálne, aby vytvorili veľký kotol od Iziumu až k Dnepropetrovsku. Po zmene operačných plánov smerovali na Kramatorsk a Slaviansk, neskôr to posunuli k Popasnej a Siversku. Je však jasné, že nejaké územné zisky jednoznačne zaznamenajú.

Donbas je v tomto výbežku zraniteľný, Ukrajinci používali množstvo prírodných prekážok, predovšetkým rieky, v tomto budú pokračovať. Bežný človek si vojnu predstaví na spôsob „blitzkriegu“, ale moderná konvenčná vojna je svojím spôsobom veľmi pomalá záležitosť, ide o istý pomer postupu a strát, ak postupujete pomaly, máte malé straty. Ak postupujete rýchlo, aj straty sú neúmerne veľké a môžu zastaviť postup. Vo výsledku nie je rýchly, je to okolo dvoch až piatich kilometrov denne. Nedá sa však spochybniť, že Rusi majú stále iniciatívu.