Úplná dekarbonizácia je nemožná. Moderná civilizácia je závislá od fosílnych palív

Podľa Smila väčšina moderných obyvateľov miest nerozumie procesu výroby potravín, strojov, budov, trvanlivých materiálov, infraštruktúry či iných výrobných činností. Navyše, technológie výrobu základných stavebných kameňov priemyselného sveta – oceľ, betón, amoniak a plasty – prehlásili „armády instantných expertov“ za „zastarané“ a „staromódne“. Títo „experti“ či „uctievači dát“ veria, že „elektronické toky“ pošlú tieto technológie do minulosti. Lenže aj najnovšie technológie, od umelej inteligencie, elektrických áut či 5G sietí, potrebujú energiu, ktorú dosiaľ získavame hlavne z fosílnych palív. Mnohých z týchto „expertov“ Smil nemenuje. Výnimkami sú napríklad Jeremy Rifkin, Yuval Noah Harari, Noam Chomsky či Greta Thunbergová. 

Elektrická energia a fosílne palivá

V roku 2020 sa polovica svetovej elektrickej energie stále vyrába spaľovaním fosílnych palív. A Smil je neoblomný. Moderná civilizácia je závislá od fosílnych palív a prechod na obnoviteľné zdroje potrvá oveľa dlhšie, než si väčšina ľudí myslí. Hoci covid priniesol rozvrat, utrpenie a úmrtia, tieto dôsledky sa nedajú porovnať s tými, ktoré by nastali po prerušení dodávok elektrickej energie. Išlo by o katastrofickú udalosť s bezprecedentnými následkami. Smil uvádza, že stále nedokážeme skladovať elektrickú energiu v množstve poháňajúcom stredne veľké mesto (500 000 ľudí) na jeden-dva týždne.

Ako „konzumujeme“ fosílne palivá

Potravinový systém je ďalším príkladom „konzumácie“ fosílnych palív. Väčšina plodín vyžaduje dusíkaté hnojivá. Smilovými slovami: „V roku 2020 by bez syntetického amoniaku nežili takmer 4 miliardy ľudí. Približne 80 percent produkcie amoniaku sa používa na hnojenie plodín.“ Je tiež málo známym faktom, že energetické zaťaženie pestovania, skladovania a predaja zeleniny je vyššie než pri mäse. Tak napríklad každá paradajka kúpená v supermarkete a pestovaná vo vyhrievaných skleníkoch vyžaduje na svoju výrobu ekvivalent piatich polievkových lyžíc nafty, prepočet na stredne veľkú paradajku. Stať sa preto vegetariánom bez fosílnych palív je (zatiaľ) nemožné. Smil sa pýta: „Koľko vegánov pochutnávajúcich si na šaláte si uvedomuje, že pochádza z fosílnych palív?“

Elektrickú energiu síce môžeme vyrábať veternými turbínami alebo solárnymi článkami, ale sotva dokážeme rýchlo a bez fosílnych palív prevádzkovať poľné stroje či vyrábať hnojivá a iné agrochemikálie: „Stručne povedané, po celé desaťročia nebude možné primerane nakŕmiť planétu bez využívania fosílnych palív.“

Smil sa pýta, či je možné niektoré z týchto trendov zvrátiť. Fosílne palivá sú (stále) nevyhnutné v prípade agrochemikálií a syntetických hnojív. Ich odmietnutie a návrat k „čistej ekológii“ by si vyžiadal opustiť mestá a vrátiť sa k manuálnej sile. Každý deň by bolo treba kŕmiť a napájať zvieratá. Brať ich hnoj a hádzať ho na polia. Muži by sa museli vrátiť k pluhom a koňom. Ako píše Smil: „Nepredpokladám, že by nejaký ekologicko-zelený internetový komentariát v dohľadnej dobe prijal toto riešenie. A i keby boli ochotní vyprázdniť mestá a prijať ekologické zemianstvo, stále by vyprodukovali potraviny, ktoré by uživili menej ako polovicu dnešnej svetovej populácie.“

Modlitby ocele a betónu

Carl Sandburg ospevoval vo svojich básňach mestá a mrakodrapy, ktoré rastú do neba vďaka železu a oceli: „Nechaj ma byť tým veľkým klincom, ktorý drží mrakodrap počas modrých nocí bielych hviezd.“ Oceľ je synonymum modernej civilizácie. Oceľ je prítomná v našich telách, domácnostiach, príboroch, hrncoch, panviciach, kosačkách, bicykloch, autách, mostoch, stĺpoch verejného osvetlenia, dopravných značkách, zvodidlách, v baniach, v ťažobných vrtoch, v potrubiach na ropu a plyn. Smil ale upozorňuje, že to nie je iba výroba ocele, čo významne prispieva k emisiám CO2.

Ďalším materiálom je cement. Väčšina ľudstva žije v mestách postavených z betónu. Železobetón nájdeme v každej veľkej modernej budove a v každej dopravnej infraštruktúre. A najväčším svetovým spotrebiteľom cementu je Čína. Smil uvádza, že len za dva roky (2018 a 2019) vyrobila Čína toľko cementu (približne 4,4 miliardy ton) ako Spojené štáty za celé 20. storočie (4,56 miliardy ton). Čína sa z tohto dôvodu stala krajinou s najrozsiahlejšou sústavou diaľnic, železníc, letísk, vodných elektrární a nových miest.

„Zelené“ technológie

Jeden z najväčších molochov „požierajúcich“ veľké množstvá ocele, cementu a plastov sú veterné turbíny. Privážajú sa a montujú pomocou oceľových žeriavov. Ich prevodovky musia byť opakovane mazané olejom. Takže postavenie miliónov veterných turbín (na získanie energie bez fosílnych palív) bude stále vyžadovať masívne nasadenie „starých“ materiálov a technológií.

Elektromobily sú ďalším príkladom závislosti od „starých materiálov“. Lítiová autobatéria obsahuje približne 11 kilogramov lítia, takmer 14 kilogramov kobaltu, 27 kilogramov niklu, viac ako 40 kilogramov medi a 50 kilogramov grafitu, približne 181 kilogramov ocele, hliníka a, samozrejme, aj plastov. Dodanie týchto materiálov pre jedno vozidlo si vyžaduje spracovanie približne 40 ton rúd. Smil tak upozorňuje, že zavádzanie elektrických automobilov bude sprevádzať výrazné zvýšenie ťažby rúd.

Naivné požiadavky po okamžitom upustení od fosílnych palív smerom k ekologickej energii, neberú do úvahy, že rýchlejší prechod na obnoviteľné zdroje je síce možný pri elektromobiloch, ale sotva možný (v dohľadnej dobe) pri nákladnej doprave, lietaní a lodnej preprave. Lietadlá nedokážu lietať na zemný plyn ani uhlie, pretože kvapalné uhľovodíky získavané z ropy majú najvyššiu energetickú hustotou zo všetkých bežne dostupných palív. Sú preto mimoriadne vhodné na pohon všetkých druhov dopravy.

Prechod z fosílnych palív na obnoviteľné zdroje tak môže byť iba postupný a vyžiada si použitie množstva „starých materiálov“. A kým energiu – použitú na ťažbu a spracovanie týchto materiálov – nedodajú obnoviteľné zdroje, zostane moderná civilizácia závislá od fosílnych palív. 

Niektoré riešenia

Václav Smil ponúka niekoľko riešení. Čo možno urobiť relatívne rýchlo, je znížiť množstvo dusíkatých hnojív. No platí to len pre bohaté krajiny. Afrika bude naďalej spotrebúvať veľké množstvá týchto hnojív. Smil odporúča zastaviť plytvanie potravinami a umiernene obmedziť spotrebu hovädzieho mäsa a zvýšiť konzumáciu bravčového a kuracieho mäsa, vajec a mliečnych výrobkov. Ďalším problémom je, že nedostatok vody bude, podľa Smila, väčším problémom než klimatická kríza. To vedie k opatreniu obmedzenia nadmerného plytvania vodou na osobnú hygienu (dennodenné sprchovanie), varenie, pranie, polievanie, ale predovšetkým na pestovanie potravín.

Pokiaľ ide o automobilový priemysel, problémom je celosvetové rozšírenie vozidiel SUV. V roku 2010 sa SUV stali druhou najväčšou príčinou zvyšovania emisií CO₂, hneď po výrobe elektriny, ťažkom priemysle, nákladnej doprave a letectve. Podľa Smila masové rozšírenie SUV „zlikvidovalo akékoľvek prínosy v oblasti dekarbonizácie vyplývajúcej z pomaly sa rozširujúceho vlastníctva elektrických vozidiel. Ak bude masové rozšírenie SUV medzi verejnosťou pokračovať, SUV majú potenciál zničiť všetky úspory emisií uhlíka z viac ako 100 miliónov elektrických vozidiel, ktoré by mohli byť na cestách do roku 2040!“

Niektoré závislosti od fosílnych palív možno riešiť výrobou elektriny zo slnečnej a veternej energie, pričom by sme si mali ponechať aj výrobu elektriny z jadrovej energie. Smil píše: „Renesancia jadrovej energetiky by bola obzvlášť užitočná, ak sa nám nepodarí vyvinúť lepšie spôsoby veľkokapacitného skladovania elektrickej energie.“ Smil tiež odporúča zlepšiť tesnenie okien, masívne sadenie stromov a veľké investície do výskumu. Jedným z opatrení je aj obmedziť lietanie. V jeho ironickom postrehu, dokonca aj na „klimatické konferencie“, ako aj na „klimatické štrajky“, sa participanti presúvajú lietadlami. A dodajme, že i „najzelenší“ poslanci EÚ parlamentu si doprajú to pohodlie a využívajú leteckú dopravu.  

Globálna akcia

Václav Smil uvádza, že hoci krajiny, ako Kanada, Japonsko, Austrália a štáty EÚ, znížili svoje emisie o 4 percentá, za ten istý čas sa emisie v Indii a Číne zvýšili štvornásobne. Samotná Čina produkuje 30 percet svetových emisií CO₂ z fosílnych palív. Globálny dopad nedávneho obratu k výrobe elektriny pomocou solárnych panelov a veterných turbín negoval rýchly nárast emisií v Číne a v Ázii. Smil upozorňuje, že riešenie vysokých emisií CO₂ si bude vyžadovať spoluprácu v globálnom meradle s dlhodobými záväzkami, za ktorú ale zaplatíme značnú ekonomickú a sociálnu cenu: „Skutočný pokrok sa nedosiahne, kým aspoň päť najväčších krajín, ktoré sú v súčasnosti zodpovedné za 80 percent všetkých emisií, neprijme jasné a dôrazné záväzky.“

Proti optimizmu a pesimizmu

Václav Smil nepatrí ani k optimistom, ani pesimistom. A nie je ani prognostik. Len zbiera fakty. Vymedzuje sa preto voči katastrofistom aj techno-optimistom. Nezostáva nám pár rokov do „finálnej skazy“, ale rovnako ani náhly príchod zázračných technických riešení. Súčasné moderné ekonomiky sú naviazané na hnojivá na báze amoniaku (aby dokázali nasýtiť rastúcu globálnu populáciu). V dohľadnej dobe zostanú oceľ, cement, amoniak a plasty kľúčovými piliermi modernej civilizácie. Väčšinu svetovej dopravy bude poháňať benzín, nafta a vykurovací olej. Oceľ a cement budú stále potrebné na výrobu strojov, infraštruktúry, domov, solárnych článkov, veterných turbín či elektromobilov a akumulátorov. Plasty sú nevyhnutné v zdravotníctve. A dokonca aj prechod na obnoviteľné zdroje zostane závislý od fosílnych palív a tento prechod nedokážeme uskutočniť rýchlo a ani bez značných investícií.  

Všetko je politika

Pred publikáciou knihy Ako svet naozaj funguje sa so Smilom porozprával novinár z New York Times. Rozhovor stojí za prečítanie. Novinár, zreteľne presvedčený, že čelíme akútnej klimatickej hrozbe, sa opakovane snaží „donútiť“ skeptického Smila, k zásadnejšiemu vyhláseniu. Smil ale odmieta tvrdenia o rýchlej a okamžitej dekarbonizácii, pretože sme civilizácia (stále) závislá od fosílnych palív: „Žijeme vo svete prehnaných sľubov a bludnej popovej vedy.“ Na otázku novinára, či teda čelíme civilizačnej klimatickej hrozbe, Smil odpovie: „Na túto otázku nemôžem odpovedať bez toho, aby som definoval hrozbu. Podobne ako s covidom. Očividne to nebola ďalšia chrípka, ale tiež viete, že to nebola bezprecedentná katastrofa. Čo chcete, aby som povedal? Nemôžem vám povedať, že nemáme problém, pretože problém máme. Máme problém; bude ho ťažké vyriešiť. Bude to ešte ťažšie, ako si ľudia myslia.“

Ku koncu rozhovoru sa novinár Smila pýta, či je zástanca nejakého politického riešenia. Smil odpovedá: „Nie. Žil som v najzápadnejšej časti impéria zla, čo je teraz Česká republika. Navždy ma odstavili od akejkoľvek hlúpej politiky, pretože všetko spolitizovali. Tak je to teraz, žiaľ, na Západe. Všetko je politika. No ale nie je! Môžete byť na tej či onej strane, ale skutočný svet funguje na základe prírodných zákonov, termodynamiky a energetických premien a faktom je, že ak chceme taviť oceľ, potrebujeme na to určité množstvo uhlíka alebo vodíka. Na riešenie našich problémov potrebujeme menej politiky. Musíme sa pozrieť na realitu života a zistiť, ako ju môžeme prakticky ovplyvniť.“

Začať možno s jeho knihou, vrele odporúčam.